Nedám, to je moje!

Na ihrisku sa hrajú dve kamarátky, ktoré ešte ani poriadne nevedeli chodiť, keď sa vďaka mamám začali spolu stretávať. A tu zrazu ticho pretne výkrik: „Nedám! To je mojéééé!“ Rodičia hneď nabehnú a snažia sa situáciu vyriešiť tak, aby – ako sa hovorí – aj vlk bol sýty, aj ovca ostala celá. No povedzme si rovno, nie vždy sa to dá. Niekedy sú naše monológy k deťom na tému „ako sa s kamarátmi o čosi podeliť či niečo požičať“ úplne zbytočné. Jednoducho, nezaberajú. Čo s tým?

Túžba niečo mať, vlastniť a brániť to pred druhými je nám prirodzená, je totiž vrodená. Aj my dospelí po niečom túžime. A nemusia to byť vždy len materiálne veci, ale napríklad aj zážitky či pocity. Väčšinou sa s druhými podeliť vieme, alebo dokonca chceme. Niekedy veci požičiame bez váhania, inokedy sa ich vzdávame ťažšie a napokon sú „kategórie“, pri ktorých aj pre nás dospelých platí, že sa jednoducho nepožičiavajú. Je preto zbytočné hnevať sa na deti, keď sa s druhými nechcú o niečo podeliť. Najmä ak ide o malé deti do troch rokov. Kým my dospelí máme sformovanú identitu, chápeme pojem vlastníctva, objavovanie vlastného „ja“ máme tiež už dávno za sebou (alebo by sme mali mať), máme zvládnutú aj problematiku „ty“ a vieme sa vcítiť do pocitov iných, deti to ešte nevedia. Preto je zbytočné nútiť ich do niečoho, na čo ešte nie sú pripravené. Treba im však veci vysvetľovať, učiť ich a byť im nápomocní, aby to zvládli čo najlepšie. Jednoducho, aby z našich detí nevyrástli lakomci či sebci.

Ako vraví klinická psychologička a psychoterapeutka PhDr. Martina Bačová, identita alebo sebachápanie dieťaťa sa formuje postupne na základe interakcie s prostredím. Rodičia pomocou spätnej väzby, ktorú dieťaťu poskytujú v každodennom vzťahu, vytvárajú možnosť pre spoznanie jeho vlastného „ja“. Medzi prvým a tretím rokom života je dieťa závislé od matky. Postupne sa svet jeho sociálnych kontaktov rozširuje. Opäť záleží na rodičoch, nakoľko mu takýto svet otvoria a aké bohaté kontakty sú mu ochotní sprostredkovať, teda či má dieťa súrodencov, či sa stretáva s inými deťmi z rodiny, so starými rodičmi, s priateľmi a podobne. „Rodičia sú vo všetkom pre dieťa vzorom. Teda aj v socializácii, v ochote stretnúť sa s priateľmi, podeliť sa, pomôcť si a podobne. Nechcime od detí to, čo sami nedokážeme,“ dodáva.

Z toho je jasné, že ak chcete, aby sa vaše dieťa vedelo podeliť, musíte mu ísť príkladom. Ako často vidí vás deliť sa?

Je na to zrelé?
Možno ste si všimli, že s vami sa dieťa dokáže podeliť oveľa skôr než s kamarátmi. Ako vraví PhDr. Bačová, je to najmä tým, že aj keď okolo dvoch rokov väčšina detí nadväzuje vzťah k druhým deťom, stále ostáva najdôležitejší vzťah s dospelým (rodičom).

A tiež ste mohli spozorovať, že niekedy to ide aj s kamarátom bez problémov, a inokedy nepomôže vôbec nič. Dieťa sa deliť jednoducho  nechce. Prečo je to tak?

„Druhé dieťa slúži ako zrkadlo, v ktorom sa odráža čerstvo objavované JA. Hra je paralelná, má charakter manipulácie, ťahania sa o hračky, napodobňovania. Až postupne, okolo troch rokov, začína dieťa medzi rovesníkmi rozlišovať JA a TY, MOJE a TVOJE. Práve vďaka hre sa učí vciťovať a rozumieť druhým. Skutočne však porozumieť vlastníctvu, ako aj pocitom druhých ľudí, začína až niekedy pri vstupe do školy. O tom je v podstate aj časť školskej zrelosti – dieťa je emocionálne a sociálne pripravené na iný typ interakcie (vzájomného vzťahu a pôsobenia) s rovesníkmi. V škole si už deti vedia požičať pero, gumu, potešiť sa cukríkom, podeliť sa o desiatu a podobne. Ale neznamená to, že by sa to dieťa nemalo učiť oveľa skôr, pomaly a postupne.“

Skúste to cez hru
Mnohí rodičia môžu potvrdiť, že pri spoločnej hre funguje delenie sa s kamarátom bez vážnejších problémov. Moja dcéra mala napríklad istý čas v obľube hru s bábikou, pri ktorej sme bábike navarili kašu. Spolu sme ju fúkali, aby nebola horúca a bábu nepopálila, potom som jej dala akože ochutnať, či už nepáli, a nakoniec sme bábiku kŕmili. Medzitým dala dcéra „ochutnať“ kašu mne, ponúkla aj babku a zase „ochutnala“ ona. Skrátka, deľba o kašu bola bez problémov. Taktiež sa deti ochotne podelia s kamarátom o jednu loptu, keď sa s ňou spolu hrajú napríklad tak, že si ju hádžu – raz máš loptu ty, potom ju hodíš mne a zase naopak. Samozrejme, najskôr to musia regulovať rodičia – takže mama alebo otec hádže loptu raz jednému, potom druhému dieťaťu. O chvíľu sa však dospelý z tohto trojuholníka stiahne a deti si už hádžu samy. Nepopieram, že stále sa nám doma stáva, že sa hra zvrtne na hádku o loptu a aj keď ponúknem inú, obe dievčatá chcú práve tú istú. A nemusí to byť len lopta. Lopatka, kýblik, fúrik…

Najväčší spor býva o hojdačku. Keď si vonku jedna zmyslí, že sa chce hojdať, okamžite to chce aj druhá. Hojdačka je však len jedna. Snažím sa preto dcéru upokojiť, vysvetliť jej, že sa môže s kamarátkou striedať, chvíľu sa bude hojdať jedna, chvíľu druhá. Ale stáva sa, že to nezaberie. A tak keď sa nevedia dohodnúť, nejde sa hojdať ani jedna. Snažím sa im ponúknuť inú hru. Ešteže soft tenisové rakety sú dve. 🙂

Pár ráz sa tiež stalo, že každej išlo pri tejto hre o niečo iné. Moja dcéra sa chcela hojdať a jej kamarátka ju chcela hojdať. Tým sa zdanlivý konflikt  o hojdačku veľmi rýchlo vyriešil. Čo na takéto rodičovské riešenia hovorí psychologička?

„Ako som už spomenula, keď dieťa dosiahne vek troch rokov, to je obdobie, keď začína chápať a má zmysel sa s ním o tom aj rozprávať. Horšie je, keď má amok. Vtedy nemá veľký zmysel niečo mu vysvetľovať. Treba ho chvíľu nechať a vrátiť sa k tomu, až keď sa upokojí (ale to by bolo na samostatnú tému). Okrem toho si treba zároveň uvedomiť, že keď dieťa požičia niekomu hračku, je neisté, pretože nevie, či ju dostane naspäť. Po treťom roku začína rozlišovať, komu hračku požičia, komu verí.“

Bod zlomu
Moja dcéra sa zatiaľ do štátnej škôlky nedostala, hoci vek na to už má. No všimla som si, že so „škôlkarskym vekom“ už viac počúva a rozumie tomu, čo jej hovorím. Aj pokiaľ ide o delenie sa o hračky. U detí kamarátok, ktoré už chodia do škôlky, pozorujem o čosi rýchlejší, výraznejší posun k lepšiemu v tejto oblasti. Poznám chlapca, ktorý pred nástupom do škôlky chytal vyslovene amok, keď chcel niekto jeho hračky. Nikto sa nemohol jeho bicykla či formičiek ani len dotknúť. Mamine slová o tom, ako sa má podeliť, ako má hračky požičať kamarátom a na oplátku si môže požičať iné od nich, boli ako hádzanie hrachu o stenu. Odkedy však chodí do škôlky, správa sa tak, akoby ho vymenili.

„Tak ako dovŕšenie veku troch rokov aj škôlka predstavuje zlomové obdobie. Práve tam dieťa zisťuje, že nie všetky veci v jeho blízkosti mu patria. Deti sa začínajú oveľa viac hrať spolu a z toho vyplýva aj požičiavanie si hračiek, či už tých spoločných v škôlke, ale aj svojich vlastných,“ hovorí na margo veci psychologička Bačová.

 Oplatí sa počkať
V predstavení s názvom „MOJE“ nehrajú rodičia vedľajšiu úlohu. Práve naopak. Dôležité však je vystihnúť ten správny moment, kedy máme „nastúpiť na scénu“. Nesporným dôkazom sú pre mňa mnohé situácie, v ktorých sa dcéra s kamarátkou hádajú o hračku. Do žiadnej školy pre rodičov som nechodila a tak aj s mojou kamarátkou formou pokusov a omylov testujeme, čo zaberie. Väčšina mamičiek zrejme postupuje rovnako ako my – každá dohovára v spornej situácii svojmu dieťaťu. No často jediné, čo z toho vznikne, sú nespokojné, uplakané deti a „vytočené“ mamy. Preto sme začali skúšať aj metódu „chvíľu počkaj“, či si to nevyriešia deti samy medzi sebou. Niekedy nás naozaj prekvapili a bez akejkoľvek našej snahy sa dievčatá dohodli. Alebo ak je s nimi len jedna z nás, mamičiek, tiež to ide akosi ľahšie. Je to pre ne asi prijateľnejšie ako dve prekrikujúce sa a dohovárajúce matky.

Keď si pozrieme v slovníku význam slova požičať, zistíme, že to znamená – poskytnúť na istý čas, alebo dať niekomu niečo na istý čas do užívania na jeho žiadosť… S týmto vysvetlením by sme u detí určite nepochodili. Definíciu treba preložiť do detskej reči. „Ukáž Ninke svoju novú bábiku, ešte ju nevidela, dovoľ jej ju chvíľu popestovať, potom ti ju zasa vráti a požičia ti svojho mäkučkého plyšového medveďa. Pozri, aká je smutná, keď jej ju nechceš ukázať… Pamätáš si, aká si ty bola smutná, keď ti Alex nepožičal autíčko?“

Okrem toho, že učíme dieťa podeliť sa, či požičať niečo, takáto situácia je i príležitosťou vysvetľovať pocity. Jeho vlastné, ale aj pocity druhého. Napokon, dieťa musí mať istotu, že dohoda bude platiť. Že požičané sa vráti a na oplátku kamarát požičia niečo jemu. Musí mať v rodičovi spojenca, oporu a záruku, aby sa naučilo veriť. A aby zistilo, že podeliť sa či požičať niečo prináša so sebou aj výhody. Získa na oplátku inú hračku alebo nejakú výhodu.

Tu by som veľmi rada spomenula situáciu z tanečného krúžku. Po každej lekcii sme s kamarátkou nosili dievčatám nejakú zdravú maškrtu (napríklad ovocie, sušienky). Ostatné deti si to veľmi rýchlo všimli. Preto sme toho začali nosiť viac, aby sa mohli podeliť. Deti sa toho chytili, takže neskôr to po hodine tanečnej vyzeralo ako na trhu – každý začal niečo nosiť a núkali sa navzájom.

Súrodenci verzus jedináčikovia
Dcérka je zatiaľ sama, bez súrodenca. Ja som vyrastala so sestrou. Spomínam si, že sme sa vedeli podeliť aj sa spolu zahrať. Keď sa niečo kupovalo, vždy som povedala „aj pre sestru“ a to isté platilo aj opačne. Sú jedináčikovia lakomejší ako deti, ktoré vyrastajú so súrodencom?

„Keď deti vedieme k určitým hodnotám a rodičia im v tomto správaní idú príkladom, je málo pravdepodobné, že by z nich vyrástli lakomí jedinci. V rodine je tých interakcií najviac, súrodenci sa o hračky určite doťahujú stále, zároveň je to však výborná príležitosť na nácvik pre život – príležitosť učiť sa deliť, požičiavať, ale aj obhájiť si svoje, vyjadriť svoj názor či vcítiť sa do druhého. No určite sa to dá dosiahnuť aj pri jedináčikoch, len tam je to viac na výchovnom pôsobení rodičov a nejde to tak prirodzene ako v rodine, kde sa deti delia automaticky, pretože majú súrodencov. Za každých okolností by rodina mala byť bezpečným miestom, kde si dieťa môže odžiť všetky emócie – dobré aj tie zlé, tak aby mohlo ďalej dozrievať v zdravú osobnosť,“ upozorňuje psychologička PhDr. Martina Bačová.

Barbora Panáková

časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).