Môže sa stať, že bude nechcené

(Dieťa ako povinnosť.)

Nedávno som čítala článok o matke, ktorá sa priznala pred svetom, že necíti lásku k svojmu druhému dieťaťu. Prvé miluje, vychováva ho s láskou, ale pri druhom sa niečo zlomilo. Druhé nevie vystáť ani po desiatich rokoch jeho života. Samú ju to trápi, nevie čo s tým má robiť a snaží sa to vyriešiť. Zatiaľ (že vraj) neúspešne.

Možno aj vy budete patriť medzi tých ľudí, ktorí ju odsúdia a povedia si, že nie je normálna, niečím trpí a mala by sa ísť liečiť. Možno áno, to nikto nemôže vedieť, ak ju nespozná osobne. Alebo nie? Možno si priznala pocit, ktorý zažíva nejedna žena, lenže je taký desivý a „nesprávny“, že ho radšej zadupe v počiatkoch jeho existencie.

Rodičia by mali milovať svoje deti, to bez pochyby. Každé dieťa si zaslúži lásku, milovanú náruč rodiča a pocit byť milované vo svojej podstate. Napriek tomu sú medzi nami ľudia – rodičia, ktorí síce cítia zodpovednosť za svojho potomka, ale hlboká láska, akú si predstavujeme, že rodič pocíti, nie je prítomná. Nikto o tom nehovorí, nikto to nechce riešiť, pretože je to v našej spoločnosti príliš odvrhnutiahodné. Ale, ako to býva, ak o niečom nevieme a nestretneme sa s tým, ešte to neznamená, že to neexistuje.

Veľká časť spoločnosti, ako ju poznáme, žije stále v stereotype, do ktorého sa musí každý vtesnať. Každý musí chcieť rodinu, každý sa musí rozmnožovať. Kto má iné plány, beda mu. Pre spoločnosť je normálne myslieť si, že len čo dosiahnete určitý vek, automaticky chcete svoje gény poslať ďalej. Na človeka, ktorý necíti potrebu mať potomka, sa nazerá ako na „nenormálneho“. Navyše, ak sa k tomu prizná žena, oheň, ktorý zapálila spoločnosť, je na streche. Pravdou však zostáva, že existuje čoraz väčší počet žien, ktoré materský inštinkt a slávny tikot genetických hodiniek nepociťujú. A rovnaký počet žien sa to bojí v spoločnosti aj pred rodinou priznať, pretože ľudia majú tú nemilú vlastnosť súdiť a odsudzovať.

Milé ženy, keď vás známi po dlhom čase vidia, som presvedčená, že väčšine z vás položia otázky – Už si vydatá? Kedy budeš rodiť? Kedy bude druhé dieťa? Nikoho nezaujíma, či ste šťastné, spokojné, venujete sa tomu, čo vám robí radosť… Nie, každého zaujíma, či ste tam, kde podľa spoločenského meradla máte byť. Rozhodne nechcem rozsievať myšlienku bezdetnosti a bojkot rozmnožovania, deti sú krásny dar a úžasné stvorenia. Chcem len napadnúť tú absurdnú myšlienku, že každý na tomto svete sa podľa spoločnosti MUSÍ CHCIEŤ rozmnožiť. Ľudia sa nemôžu slobodne a bez nátlaku rozhodnúť sami, či si chcú alebo nechcú založiť rodinu. Špeciálne ženy cítia na seba tlak odvšadiaľ. Nielenže musia byť úspešné v práci, dobre vyzerať, ešte k tomu je žiaduce mať ukážkovú domácnosť a potomkov, ktorých každé pochybenie, krik alebo typicky detské správanie je chybou matky. Ak ženy nedosahujú perfektnosť v jednej z týchto stanovených mét, samy sa sužujú a bičujú myšlienkami o vlastnom zlyhaní. Nepripadajú si také, aké podľa spoločnosti majú byť – dokonalé.

Späť k deťom. Poznám ženy, ktoré nad deťmi nepremýšľali a proste ich mali. Nemali šancu zistiť, či ich skutočne chcú skrátka preto, že tak to bolo v spoločnosti normálne. V súčasnosti je však stále viac žien, ktoré si postupne priznávajú, že v tridsiatke sa necítia byť matkami. A niektoré to aj pred ľuďmi, ktorí ich pochopia a neodsúdia, priznajú. Stále však prevažnú väčšinu žien spoločnosť núti, pretože obrázok ženy, ktorá je bezdetná, všetci pokladajú za nesprávny, zlý. Taká žena predsa nemôže byť šťastná, jej jediný údel je byť matkou. A potom sa stáva, že ak sa spýtam svojich priateliek tridsiatničiek, či chcú mať deti, odpovedajú, že predsa musia, lebo sa to tak patrí. Nie, že chcú, ale musia…

S týmto pohľadom sa stretáva skoro každá z nás. Je to stále mierne tabuizovaná téma, ktorú hlavne staršia generácia pokladá za hlúpy výmysel a nezmysel. A aj väčšina mladej generácie bude bezdetné ženy pokladať za karieristky alebo psychicky nie úplne v poriadku. Následkom toho sa tieto ženy môžu začať tak cítiť – že niečo s nimi nie je v poriadku. Pritom mali len dostatok odvahy priznať si, že animálny pocit množiť sa im nie je blízky. A spoločnosť ich za to odsúdila. Nepocítila presne toto aj žena, ktorú som spomínala na začiatku? Že jedno dieťa jej k šťastiu stačí? Necíti to niektorá vo vašom okolí, len si to aj sama pred sebou bojí priznať?

Mgr. Mária Hanúsková
23. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).