♪ Ceňme si detskú úprimnosť: Ubližuješ mi, maminka | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

♪ Ceňme si detskú úprimnosť: Ubližuješ mi, maminka

♪ Ceňme si detskú úprimnosť: Ubližuješ mi, maminka

Črepiny z môjho zrkadla 71)

Situácia: Ležali sme večer s dcérkou v posteli, keď sa tu zrazu na mňa obrátila a povedala mi: „Maminka, vieš, že mi ubližuješ?“ „Áno? A ako?“ „Keď na mňa kričíš.“ Počuť toto z úst päťročného dieťaťa… Nuž, mala som zmiešané pocity. Ako by ste sa cítili vy? Ublížene? Smutne? Ako by ste reagovali? Premýšľali ste niekedy nad tým, čo s ľudskou úprimnosťou? Ako veľmi je slovne cenená a vyzdvihovaná, no keď príde na „lámanie chleba“, zrazu sa sťahujeme do vlastnej ulity a najavo vychádza to, že sa jej vlastne bojíme?

Čo tým chcem povedať: Maminka, nekrič na mňa. Nemám krik rada. Bojím sa kriku aj teba. Vzďaľujeme sa.

Čo tým hovorím: Verím ti, preto vravím, čo si myslím a čo cítim. Očakávam pochopenie a lásku. Naučila som sa to od teba – aj ty si mi párkrát povedala, že keď ťa udriem, ublížim ti. Tak som si spojila jedno s druhým…

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Keď nám niekto povie niečo nepríjemné, čo sa nás osobne týka alebo dotýka, zvyčajne sa zľakneme, že sme vinní a viny sa bojíme. Stiahneme sa do defenzívy – tak sme sa naučili reagovať na úprimnosť. Aj ja som mala na jazyku prichystané slová obrany pred dcérou. Niečo ako – Premýšľaj, kedy kričím a prečo. Čo sa deje, že to vyústi do kriku? Ide predsa o analýzu situácie a porozumenie. Lenže to sú otázky pre mňa a nie pre moju päťročnú dcéru. Ona neútočila, nevyčítala mi, len konštatovala a pritom mi tým vravela presne to, čo vravela.

Sme zvyknutí za vyhláseniami hľadať množstvo odchýlok, skrytých významov a veľakrát za nimi nájdeme aj veci, ktoré nimi myslené nie sú. Preto toľko komunikačných šumov a nedorozumení. Preto si myslíme, že otvorené rozhovory spôsobujú ublíženie a otvárajú staré rany. Ide o zložitý komplex symbolov a šumov, ktoré zaobaľujeme a redukujeme do slov na úkor významu. Len si „prehrajte“ rozhovor s mužom alebo rodičmi, priateľmi… Koľko toho nedokážeme vypovedať a využívame „omáčky“ alebo zjednodušenia? Pritom očakávame, že to ten druhý nejako pochopí. Do pozadia slov schovávame celú našu minulosťou obťažkanú skúsenosť.

Deti ju nemajú (alebo s ňou len začínajú) a, naopak, rozprávajú presne to, čo si myslia, o nič viac. Dcérka nemá rada krik a nebojí sa oznámiť mi to. Preto toľko pocitov vo mne – najmä hrdosť, že sa dokázala otvorene, jasne a bez problémov vyjadriť. Má vedomie o sebe a svojich potrebách. Možno je to aj tým, že sa jej svoje potreby a motívy snažíme objasniť – aj vtedy, keď si myslíme, že to netreba. Motív a potreby sú jedna vec, slová na ich vyjadrenie druhá.

Dcérke som sa poďakovala. A ospravedlnila som sa, že niekedy neviem dať svoj hnev najavo inak než krikom. Je ako červený alarm, ktorý signalizuje, že nezvládam situáciu. Znamená, že nevidím inú cestu, ako von z napätia, ako von s napätím. Znamená zúfalstvo a stratu kontroly. A ventiláciu. Preto je dôležité naučiť sa vyjadrovať jasne, otvorene – dcérka s tým začala. Ideálne by bolo, keby sa tá detská úprimnosť stala celoživotnou. Stačí ju vedieť ohodnotiť a vziať si ju k srdcu ako dar.

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok