Črepiny z môjho zrkadla 19) | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Črepiny z môjho zrkadla 19)

Črepiny z môjho zrkadla 19)

Narodilo sa mi dieťa milión (o nás trochu abstraktnejšie)

Situácia:
Dovoľte mi vrátiť sa v spomienkach k narodeniu mojej dcérky. Akoby to bolo pred chvíľou, čo som sa prechádzala po chodbe nemocnice a zatínala zuby v bolestiach. A zrazu bum, bola tu. Spinkala mi pokojne v náručí. A ja? Nevedela som stráviť všetky tie zmiešané pocity. Kto je tento človiečik? Aký je? Aký bude? Čo všetko mi prinesie do života? Aký nový rozmer môj život dostane? Čo preň plánujem? Ako ho budem vychovávať? Kam ho chcem smerovať? Aké vlastnosti v ňom podporovať? Čo dovolím, čo zakážem? Alebo poďme viac dozadu – aké dieťa som si vysnívala?

Čo tým chcem povedať:
Mám isté predstavy o tom, aké by som chcela mať dieťatko.

Čo tým hovorím:
Staviam si rovnicu vysnívané dieťa verzus skutočné. Ešte neviem, že tá rovnica nie je až taká nevinná.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Narodilo sa mi dieťa milión. To si po rokoch uvedomujem. Zhrňme si to:

Vysnívaná dcéra:
Budeme chodievať do prírody. Budeme spolu maľovať obrazy na plátno. Bude tichá, milučká, hanblivá, utiahnutá ako ja. Bude nosiť šatôčky a bude rozkošná. Budem prísna, pretože z nej chcem vychovať dobrého človeka. Ale budeme priateľky a budeme si rozumieť…

Skutočná dcéra:
Do prírody chodievame, ale spoločné maľovanie je nemožné. Maľuje totiž viac mimo plátna. Je hlučná, extrovertná, spoločenskejšia než ja. Pojašená a energická. Výbušná. Kamkoľvek prídeme, vedia o nás. Zabudla som, čo to znamená byť prísna. Dcérka je tvrdohlavá a trvá na plnení svojich potrieb…

To je normálne. Problém nastáva vtedy, keď neviem poľaviť zo svojich snov a predstáv a dcérka do nich naráža ako hlavou proti múru. Ten sa, našťastie, rúca. Ale trvalo mi, kým som to dovolila. Prečo?

Svoje dieťa som porovnávala. Chcela som ho takéto a nie také. Stavia ma to do rôznych pre mňa nie príjemných situácií, v ktorých musím vyjsť zo svojej komfortnej zóny a riešiť problémy, akým som sa vždy vyhýbala. Pýtam sa, je toto, čo robí dcérka, normálne? Pretože „normálnosť“ akoby bola meradlom v našej spoločnosti, odvádza sa od tabuľkového priemeru, porovnávania a väčšinového názoru o tom, aké by malo dieťa byť, čo by malo dosahovať, ako sa správať. Čiže sa mi narodilo dieťa do náručia, v ktorom už jedno spočívalo – to vysnívané, tabuľkové. To susedove. To normálne. To šikovné. To múdre. To – neexistujúce. A divím sa, že sa spolu neexistujúce a existujúce bijú? Alebo že moje dieťa pochybuje o tom, že ho ľúbim také, aké je?

Nehovorím, že predstavy, sny, želania, plány sú zlé. Hovorím, že keď bránia rastu môjho dieťaťa, veľa dobrého nenarobia. Najmä ak vedú ku sklamaniu z dieťaťa – z jeho neúspechov, chýb, prešľapov, omylov alebo len z jeho odmietnutia kráčať v šľapajách, ktoré som mu možno nechtiac určila. Pritom jediné, čo ma vedie, je strach. Z týchto neúspechov… A z mojich otázok, ktoré sa začínajú „čo ak“. Lenže – je to môj strach a ja ho nesmiem prenášať na vlastné dieťa. Nesmiem prežívať jeho život, ale ten svoj. Nesmiem mu život plánovať, jedine ten svoj. Nesmiem mu ho ani uľahčovať.

Musím si tiež uvedomiť, že tento strach má dva základy. Prvý – svojmu dieťaťu vyjadrujem nedôveru – nedosiahne úspešný, šťastný život, ak pôjde touto cestou. Ak nedajbože spraví chybu, nezvládne to. Druhý  – strach sa týka budúcnosti. A moje dieťa v nej nežije. Žije tu a teraz. To je ďalšia vec, na ktorú občas zabúdam.

Mimochodom – čím menej budem brániť dcérke v raste, tým menej budem sebe brániť vo svojom raste.

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.

 

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok