Môže sa stať, že úspech v škole nebude úspechom v živote | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Môže sa stať, že úspech v škole nebude úspechom v živote

Môže sa stať, že úspech v škole nebude úspechom v živote

(Jednotkári ako stratená generácia.)

Ako väčšina z nás, aj ja pochádzam z rodiny, ktorá bazírovala na dobrých známkach. „Učíš sa pre seba, ale boh ťa ochraňuj, ak dostaneš zlú známku!“ vravievali rodičia v dobrej snahe vštepiť mi dôležitosť vzdelania. Vyrastala som v presvedčení, že jednotky znamenajú inteligenciu a dobré pracovné miesto v budúcnosti. Ako som sa len mýlila…

Keď som chodila do školy, chápala som učivo rýchlejšie ako väčšina spolužiakov. Jazyky som sa prakticky nemusela učiť, pretože mi išli samé od seba. Ale matematika, fyzika a učiť sa naspamäť dejepisné údaje, to bol pre mňa doslova mor. Na gymnáziu som strávila kvantá času nad rezmi kockou, integrálmi a pre mňa podobnou španielskou dedinou. Avšak snažila som sa udržať si tvár jednotkárky. Do hlavy som si tlačila hromady vecí, ktoré ma nebavili, a o ktorých som vedela, že ich na vysokej škole so zameraním na humanitný odbor nebudem potrebovať. Veď predsa jednotkári musia byť inteligentní. Ak nebudem mať jednotky, znamená to, že nie som múdra.

Snažila som sa mať dobré známky vo všetkých predmetoch, presne tak ako ma to učili od útleho detstva. Na vysokej škole to bolo podobné. Sústredila som sa na skvelý výkon vo všetkých predmetoch, štátnice som dala ľavou zadnou a zrazu som stála tvárou v tvár reálnemu životu. Stála som pred skutočnosťou, že titul nie je dostatočný. Stála som pred realitou, že ma skutočne nikde nezamestnajú bez dostatočnej praxe. Moje milované jazyky boli tiež len na úrovni jednotiek v škole. Nevycibrila som si ich, nevenovala som im čas navyše, pretože tu boli vždy iné predmety, v ktorých som musela vynikať. Tá energia a úsilie, ktoré som vynakladala, len aby bolo na vysvedčení Výborný, mi paradoxne vzala šancu zamerať sa na to, čo mi išlo najlepšie, v čom som bola skutočne nadaná a čím som sa mohla živiť. Čo mi zostalo z úmorných hodín strávených nad matematikou? Jediné slovo na papieri – Výborný.

V dobe sociálnych sietí sme v kontakte s množstvom ľudí. Či zo základnej školy, z brigád alebo večierkov. Vidíme, aký život žijú, kde sú a čomu sa venujú. To ma prinútilo skúmať a zamyslieť sa. Porovnať jednotkárov, ako som bola ja, s tými, ktorí si namiesto bifľovania čítali beletriu, ktorí mali poznámky za odvrávanie učiteľom, pretože sa odmietali slepo podriaďovať autorite. A presne títo, trojkári, ktorí svoj čas venovali svojim záľubám než dokonalému prospechu v škole, tí papuľnatí a podľa spoločnosti „nevychovaní“, sú ľudia, ktorí si založili firmy, cestujú, žijú v inej krajine, živia sa svojim koníčkom, neboja sa otvoriť si ústa a dostať sa tam, kam chcú. Nezávisia od názoru autorít, nemali strach naplno rozvinúť svoj talent a nestrácať čas zbytočnosťami. Ako to všetko dopadlo?

Umelkyňa, ktorá už v mladom veku radšej vystavuje svoje fotografie, než by sa zamerala na dokonalé vysvedčenie. Trojkárka, ktorá odišla na rok na ostrov a vyrába krásne batohy a peňaženky. Papuľnatý spolužiak žijúci vo veľkomeste a riadiaci svoj vlastný podnik. Priemerná žiačka, no taká výrečná, že sama odišla do Spojených štátov, naučila sa po anglicky a po návrate robí manažérku. Spolužiak, ktorého živí hudba. To je len krátky príklad toho, čo vidím okolo seba. Deti, ktorým bolo dopriate rozvinúť si tie schopnosti, ktoré im dal osud do vienka. Ako dospelí robia to, čo milujú a živia sa tým. Netrávili čas úporným učením sa všetkého, len aby sa rodičia mohli pochváliť ich vysvedčením. Na druhej strane sú jednotkári – deti, ktoré sa snažili vyniknúť vo všetkom. Vtĺkali si do hlavy všetky informácie zo všetkých predmetov. Ako dopadli ony? Nuž, valná väčšina si nenašla zameranie. Pred výberom povolania zostali stáť s otvorenými ústami – zistili, že k ničomu nepociťujú vášeň a k ničomu neinklinujú. Chceli vedieť a ovládať všetky vedomosti v škole, až im nezostal čas zistiť, v čom sú dobré, aký je ich záujem a vyvíjať sa v tom ďalej.

Veľa rodičov si myslí, že škola znamená vzdelanie a dobré známky istotu úspešnej budúcnosti. Mnoho z nich zabúda na to, že to knihy, encyklopédie a skutočný záujem zaisťujú vzdelávanie, nie nátlak v škole a strach z trestu, z päťky. Interakcia detí s rodičmi a spoločné trávenie chvíľ zaistia sociálne schopnosti dieťaťa, nie pobyt v škole, kde sa väčšinu času nehybne sedí v lavici. Podpora záujmov a koníčkov urobí z našich detí šťastné osoby, ktoré nebudú odkázané stráviť celý život zavreté v kancelárií v práci, ktorú nenávidia, za minimálne peniaze. Presne tak, ako to robíme my.

Mgr. Mária Hanúsková
34. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

 

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok