Prinášame vám druhú časť zo seriálu článkov, ktoré vznikli na podnet veľmi zaujímavej knihy Ursuly Henzingerovej „Dojčenie, zdroj materinskej sily“, o histórii nielen dojčenia (alebo skôr nedojčenia).

Autorka publikácie je renomovaná pedagogička a etologička (študuje zákonitosti správania živočíchov, najmä ľudí). Narodila sa v Salzburgu v roku 1956, má 4 deti a venuje sa odbornej a prednáškovej činnosti na témy týkajúce sa výchovy, emocionálnej prvej pomoci, pôrodníctva a dojčenia. Kniha rozoberá, prečo je dieťa pre spoločnosť nepodstatné, prečo sa nedojčí, prečo pôrodníci a medicína získali nad matkami obrovskú moc a radšej počúvame doktorov ako vlastnú prirodzenosť. Hovorí o našich často naivných predstavách, ktoré sú zachytené aj v ľudových povestiach – ideálne dieťa nepotrebuje pozornosť, môže byť osamote v kolíske či modernom vibračnom ležadle. Tak ako sa od novorodencov separovali už sedliaci, lebo museli zabezpečiť prácu a netušili, že dieťa má nejaké potreby, tak pokračuje separácia dodnes…

S radosťou sprostredkúvame aj príhovor, ktorý pani Henzigerová adresuje priamo našim čitateľom.

SLOVO URSULY HENZINGEROVEJ

Dojčenie začína hľadaním vzťahu a končí jeho čiastočným uvoľnením. A to je pre rodičov veľká výzva. Dojčenie spúšťa silné emócie, ktoré vyvoláva fyzická blízkosť dieťaťa a jeho emocionalita. Keď sa dieťa nedá utíšiť, keď potrebuje viac blízkosti, ako by ste očakávali, keď veľa narieka a zdá sa, že to celé bude trvať večnosť, vzniká zúfalstvo a panika.

Skúsenosti z minulosti prenasledujú matku na každom kroku, či sa jej to páči alebo nie. Ak vzťah cez dojčenie dobre funguje, potom je spojenie s fyzickým dedičstvom okamžite a silno viditeľné – v konečnom dôsledku je to prastaré vrodené správanie, ktoré uspeje na fyzickej úrovni, o čo sa usiluje matka aj vedome. Ale ak to ešte (alebo už vôbec) nefunguje, potom sú to často staré zranenia, staré obavy, staré predsudky a mylné predstavy, ktoré bránia tomu, čo by matka chcela pre seba a svoje dieťa.

Tohto fenoménu sa týka aj dojčenie. Ide o minulosť, o dobu, ktorej mnohí veria, že bola lepšia ako dnešná. Nebola! Je vzrušujúce zisťovať, v čo ľudia verili v rôznych érach, čo sa týka tehotenstva, pôrodu, šestonedelia a raného detstva. Ako to ovplyvňovalo pôrodníctvo, medicínu, psychológiu a najmä matky, otcov, bábätká a batoľatá. Poznanie, že regulácia vzťahu čerstvého rodiča a dieťaťa je veľmi stará, prináša úľavu.

Vedomosti nám majú pomôcť spoznať prekážky z minulosti, aby sme mohli dôverovať vlastnej intuícii a aby sme skrátili vzdialenosť medzi „chcem“, „malo by sa“ a „môžem“. Lebo dojčenie poskytuje viac ako jedlo. Dojčenie je tiež stretnutie, komunikácia, vzťahy a možnosť „byť tu so všetkými svojimi zmyslami“.

Kniha „Dojčenie, zdroj materinskej sily“ sa zameriava na rodičov s hlbším záujmom o dojčenie (nie je to sprievodca!) a hlavne na profesionálov, ktorí pracujú s rodičmi, bábätkami a dojčatami.

MED alebo GLUKÓZA? Tabu menom kolostrum

Kolostrum je prvé, veľmi cenné materské mlieko, ktoré sa niekedy objavuje už počas tehotenstva. Je nápadné sýtožltou farbou. Niekoľko dní po pôrode sa kolostrum prirodzene mení na biele materské mlieko. Pre mnoho matiek bolo až citeľné spustenie mlieka znakom, že dokážu vyživovať dieťa. Ak sa s tehotenstvom, pôrodom a dojčením spájajú viaceré tabu, kolostra sa to týka asi najviac. Vedomosti o procese vzniku kolostra, jeho funkciách a význame môžu prispieť k tomu, aby si ženy našli rozumný spôsob, ako porozumieť a využiť dedičstvo minulosti pre seba a dieťa.

Aj v tradičných kultúrach, kde je známy láskyplný kontakt s novorodencom, sa kolostrum dieťatu nepodáva. Napríklad kmene z Papuy-Novej Guiney posúvajú začiatok dojčenia asi o 24 hodín po pôrode, aby si matka po námahe oddýchla. Zostáva v tichej miestnosti, v kontakte s dieťatom, ale tradičné prikladanie a hľadanie bradavky dieťaťom prerušujú. Ak dieťa otvorí ústa, prstom mu posunú bradu hore a zatvoria mu ich. Domáci to vysvetľujú ako ochranu dieťaťa pred nasatím zlých duchov, ktoré do novorodenca môžu prejsť otvorenými ústami.

Čakacia doba na mlieko – hrozba pre novorodeniatka
V staroveku panovalo podobné presvedčenie v mnohých kultúrach v Ázii, Afrike, Oceánii a v mnohých kmeňoch v Amerike. Kmeň Siuxov považoval kolostrum za jedovaté. Verili, že novorodenec by sa nemal vyčerpávať satím tohto „podradného“ mlieka. Známi a priatelia rodiny zobrali dieťa na uvítanie do sveta. V prérii nazbierali najlepšie bobule a byliny, z ktorých pripravili džús. Dieťaťu ho podávali v byvolom mechúre. Podobný zvyk mal aj kmeň Jurokov, v ktorom bola „čakacia doba na mlieko“ dokonca 10 dní. Dovtedy dieťaťu podávali mušľou mlieko z orechov. V ďalších kultúrach dieťa zvykla dojčiť dočasne náhradná „dojka“, zväčša žena z rodiny. Aj starí Indovia začali dieťa prikladať až po troch až desiatich dňoch. Dieťa dostávalo namiesto kolostra med alebo roztopené maslo s bylinami. V Japonsku podávali dieťaťu náhradné mlieko jumi gokoto, a to podľa kasty, do ktorej sa narodilo. (Pozn. red.: Pripravovalo sa z rôznych koreňov a bylín a novorodenec ho dostával 3 dni.)

V antickom Grécku nasledovali Hippokratove učenie a dieťa po pôrode od matky oddeľovali, a to hlavne preto, že predpokladali, že kolostrum je odpadový produkt tela po pôrode. Kolostrum bolo podozrivé nápadnou žltou farbou, hustou konzistenciou a samovoľným vypudzovaním. Počas tejto čakacej doby odporúčali matkám rôzne techniky vyprázdňovania pŕs, napríklad ho odsávali staršie deti, staré ženy alebo mladé zvieratá, alebo ženy pili rôzne čaje, prikladali si obklady a liečivé rastliny. Tiež bolo známe odstriekavanie rukou a používalo sa ako prevencia zatvrdnutia, horúčky a zápalu prsníka. Veľmi veľa žien už potom nedokázalo dieťa dojčiť, čím sa posilnil názor, že ženy sú jemné, zraniteľné, chorľavé a slabé.

Separácia po pôrode bola nebezpečná pre matku, ale oveľa ťažšia pre dieťa. Aristoteles v poznámkach uvádza, že väčšina novorodencov zomiera na siedmy deň po pôrode. Preto deťom slávnostne dávali mená až po týždni. Dovtedy ich podľa lekára Soranusa z Efezu živili letnou vodou s medom. Túto metódu propagoval ako protiklad lekára Damnastesa, ktorý odporúčal prikladať dieťa, ale jeho spisy sa nedochovali. Soranus opisoval kolostrum ako syrovité, ťažko stráviteľné a surové. Pravdepodobne vychádzal z pokusov na zvieracom mlieku. Preto odporúčal prikladať dieťa až po dvadsiatich dňoch, ale vtedy už matka nemala mlieko a ďalej dojčili len dojky.

Antickí lekári nemali jednotný názor, skôr sa vždy snažili zdôvodniť správanie ľudí z vyšších vrstiev „vedeckými“ vysvetleniami, pretože bolo v kontraste so správaním nižších vrstiev a so znalosťami o nových národoch a ich kmeňových zvykoch. Lekár Galenos vypozoroval, že dieťa okamžite hľadá bradavku. Ak sa mu ponúkne, bude dychtivo piť mlieko.

Prvá významná tlačená kniha v nemeckom priestore s názvom „Inkunábuly pediatrie“ vznikla na základe antických vedomostí. Zostavil ju Bartolomeus Metlinger v roku 1473. Vďaka kníhtlači a nevedeckému jazyku ľudu svet ovládlo médium, ktoré malo väčší poradný vplyv ako hocijaký antický vedec. Metlinger celkom nepodporil, ale aspoň oživil Soranove myšlienky. Odporúčal tri dni dieťa nekŕmiť, aby mohlo stráviť zvyšky potravy z maternice – dieťa teda prichádza na svet „plné“. Tiež rozpracoval Aristotelovu teóriu, že kolostrum je odpadový produkt maternice, a opísal prepojenie s prsníkom cez „ductus lactiferus“ (mliekovod).

Čakacia doba ohrozovala až do 19. storočia hlavne deti, ktoré trpeli smädom a dehydratáciou, čo dokazujú záznamy o krvi v plienkach, ochoreniach močového mechúra a obličiek u malých detí. Osvietenstvo prinieslo pozitívne zmeny návratom ku koreňom, k tradícií prirodzených vecí a k podstate a hodnote ľudskosti. Spoločnosť a veda sa opierali o dávne myšlienky a verili, že kolostrum má špecifickú funkciu a význam. Už 150 rokov pred osvietenstvom lekár Paracelsus vyvrátil spojenie kolostra a nahromadenej menštruačnej krvi. Bol to lekár otvorený „čarám“ pôrodných babíc a spájal ich s vedou.

Aj tak ešte neexistoval bezpečný spôsob dojčenia okrem pôrodu s babicou a jej poradenstva. Náhrady materského mlieka (ovocné šťavy, obilné kaše a zvieracie mlieko) spôsobovali vysokú úmrtnosť novorodencov. Šestonedieľku považovali aj za chorú, a preto musela hladovať a potiť sa, aby sa vyliečila. Vtedajší vedci nepoznali význam vody, ktorej bol hlavne v mestách nedostatok v uspokojivej kvalite.

Zmena myslenia rúca tabu spojené s kolostrom
Až v roku 1915 lekári Jaschke a Lindig vedeckým výskumom potvrdili, že detský organizmus nepovažuje bielkoviny kolostra (albumíny a globulíny) za telu cudzie látky. Na rozdiel od zrelého materského mlieka prechádzajú črevnou stenou, čo sa dnes často spomína v diskusii o vzniku mliečnych alergií. Kolostrum je tiež zložením bližšie krvnému séru matky ako zrelé mlieko a je teda najšetrnejšou potravinou pre život dieťata mimo maternice.

Trvalo však desaťročia, kým sa ich poznatky premietli do praxe. Ešte donedávna sa aj v našich nemocniciach najskôr prikrmovalo glukózou (pozn. prekladateľa: rozumej v nemeckých pôrodniciach, v slovenských pôrodniciach sa aj v súčasnosti ešte prikrmuje glukózou alebo umelým mliekom) a deťom sa odopieralo to najcennejšie. Dnes už vieme, že po prirodzenom pôrode a neprerušenom kontakte s matkou dieťa aktívne hľadá bradavku v priemere už po 50 minútach po pôrode a začína piť z prsníka. Dieťa netreba k prsníku prikladať. Z brucha matky dokáže ten úžasný tvor k zdroju obživy „doliezť“ sám. Ťažko uveriť, že dieťa je toho schopné, keďže to vnímame ako námahu. Ak ho ale nebudeme rušiť, jeho inštinkt ho bude navigovať. Prvé prisatie je veľmi dôležité pre ďalšie efektívne dojčenie. Deti, ktorým nedoprajú tento kontakt, alebo tie, ktoré sú omámené medikovaným pôrodom, majú menšiu šancu naučiť sa správne sať a sú závislejšie od pasívneho príjmu potravy.

Zmena myslenia postupne odbúrava aj toto tabu. Tak ako tehotenstvo a pôrod nevnímame viac ako chorobu, ženy po pôrode nepovažujeme za zraniteľné a slabé. Začíname veriť v schopnosti novorodenca. Mení sa obraz matky a dieťata – spolu a svojimi schopnosťami dokážu všetko na svete.

Spracovala Eva Homolová

Autorka námetu a odborný dohľad Jana Michalková

Zdroj:
Henzinger, Ursule. 1999: Stillen, Die Quelle mutterlicher Kraft. Walter Zürich  ISBN 3-530-50008-9.

Foto Shutterstock.com

Čítajte aj Dojčenie – zdroj materinskej sily 1)
Aké boli dejiny dojčenia? Mohli si matky v minulosti budovať po pôrode vzťah k dojčeniu? Budovať vzťah, ktorý stavia dieťa do stredobodu pozornosti a všetko podriaďuje jeho potrebám?