Situácia: Dcérka sa udrela o roh stola. Bude tam poriadna modrina. Naháňala totiž mačku a tá jej utiekla. Výsledok? „Mačka ma sotila! To ona za to môže!“ Večer sa jej nepodarilo dotiahnuť hru do úspešného konca. Koho to bola vina? Tatkova, pretože pri nej pracoval a hlasno ťukal do klávesnice. Obliekala si ponožky a na jednej sa objavila diera. Koho to bola vina? Predsa maminkina. Veď ponožky vyberala. Poznáte obdobie, keď je vina na všetkých frontoch okrem toho najhlavnejšieho?
Čo tým chcem povedať: Nech už je vina videná kdekoľvek, aj my dospelí ju najradšej snímame z pliec, aby za ňu zodpovednosť niesol niekto iný. Prečo nie, je to tak oveľa ľahšie! V skutočnosti si za veľa vecí môžeme sami, pretože sami môžeme prispieť k vlastnému šťastiu (ak nerátame neovplyvniteľné okolnosti a nehľadíme na schopnosť zmieriť sa so situáciou – adaptovať sa).
Čo tým hovorím: Záleží vždy na tom, kto nesie vinu? Poviete si: „Áno, kvôli zodpovednosti.“ V konečnom dôsledku sme však zodpovední všetci. Neznamená to viniť sa, sebaobviňovať a ľutovať. Znamená to pristúpiť k činu a riešiť vzniknuté problémy. Spoločnosť spoluvytvárame všetci. Nik by si nemal nad skutkom umývať ruky. Problémom sa predísť nedá – sú súčasťou robenia chýb, teda učenia a zmeny.
Lepšie pre mňa a pre dcérku: Netreba pridlho plakať nad rozliatym mliekom. Dcérka vie, že keď sa udrie o stenu, treba ju udrieť – s tým nič nespravím, jednoducho sa to tak naučila. Nepomáha fakt, že stena nie je schopná uhnúť. Že mačka nepredvída roh stola, bez zvuku sa do klávesnice nedá ťukať, ponožky sa raz rozpárajú. Dcérke zatiaľ pomáha, keď môže vinu zhodiť na všetkých okolo. Sprvu som sa obávala, ako si vytvorí zmysel pre následky, keď sa nenaučí niesť zodpovednosť za svoje činy. Tak som jedného dňa po jej výstupe a obviňovaní počkala, kým sa upokojí, a spýtala som sa: „Uvedomuješ si, že vinu nenesie niekto iný?“ Pozrela prekvapene a s blahosklonnosťou mávla nado mnou rukou. „Jasné, že viem.“ Hotovo.
Dcérka potrebuje vybuchnúť, keď sa stane niečo neplánované, s čím nerátala a čo vypáli inak, ako plánovala. Obviňovanie ostatných je súčasťou procesu zmierovania sa s dôsledkami. Od ostatných nežiada, aby okamžite pracovali s dôsledkami. Rieši si ich sama. Zatiaľ. Obviňovanie je teda konanie v afekte, dieťa si to môže dovoliť, veď je dieťaťom. (Akú výhovorku máme my, dospelí?) Ponožky si vybrala iné, tatka nechala pracovať, hoci sa naňho hnevala a s mačkou pokračovala v hre. Ak sa niečo nevydarí, opakuje to dookola.
Spýtajte sa niekedy na názor detí. Uvedomujú si vlastné pričinenie sa o situáciu, v ktorej sa ocitli a sú s ňou nespokojné? Sú, ak situáciu vedia pochopiť. Ak nie, netreba sa zaoberať vinou, ale situáciu im vysvetliť. Netreba zastavovať správanie, pretože aj ono sa zmení, ak dieťa situácii porozumie. Ak mu pomôžete, ako to spraviť inak, aby aj situácia vypálila inak, alebo ako sa zmieriť s chybami, pretože ony sú nevyhnutnou súčasťou učenia.
Čo s pocitom krivdy u toho „vinného“? Zhoďte ho. Sami dobre viete, že svet sa netočí vašou vinou. ? A mlieko neskočí späť do škatule….
Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš
seriál Črepiny z môjho zrkadla 102)
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok