Význam a podoby detskej hry 2) – „Ony sa len tak hrajú, kedy sa už (konečne) začnú učiť?“ | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Význam a podoby detskej hry 2) – „Ony sa len tak hrajú, kedy sa už (konečne) začnú učiť?“

Význam a podoby detskej hry 2) – „Ony sa len tak hrajú, kedy sa už (konečne) začnú učiť?“

V prvej časti tohto článku sme sprevádzali dieťa v jeho hre až do veku štyroch rokov. Písali sme o dojčiatku, ktoré sa hrá s vlastným telom a učí sa ho ovládať, cez postupné vzpriamovanie až po zázrak samostatnej chôdze. Venovali sme sa batoliatku, ktoré spoznáva svet manipulačnou hrou, vysýpa, prekladá, prenáša, gúľa, zhadzuje, ukladá, ideálne prírodné materiály, ktoré sú rozmanité na dotyk a sú „pravdivé“. Dieťa približne od troch rokov žije v magickom svete svojej fantázie, kde je všetko možné, to je ten „zlatý škôlkarský vek“. Ak sa to čo len trocha dá, deti sa najradšej hrajú, a to vnútri i vonku. Potom sa čosi stane – a deti akoby sa zabudli hrať.

NUDA!

Okolo piatych narodenín u dieťaťa opäť nastáva ďalšia výraznejšia zmena v jeho vnímaní sveta a seba samého. Prichádza nuda, rozprávkový svet sa niekam vytratil. Závoj fantázie sa stiahol, svet vyzerá zrazu akosi inak, pusto. „Mami, ja sa nudím!“ Je dobré dovoliť dieťaťu trochu si tú nudu „pretrpieť“. To, čo vývinovo následne vzniká v duši dieťaťa, je možnosť tvoriť si predstavy, čo je predpoklad pre budúce učenie sa v škole. Dieťa sa začína zaujímať o písmená a čísla, o čosi viac vníma realitu sveta. Všimne si aj to, že jeho obrázok či iný výtvor nie je taký, aký chcelo – nezodpovedá predstave, čo niekedy spôsobuje frustráciu a sťažnosti. Dieťaťu nemusíme vymýšľať hry, ani sa vrhnúť na šlabikár či pracovný zošit s matematickými úlohami. Ak ho necháme, aby sa do sýtosti nudilo, a nebudeme sa ho snažiť animovať a zamestnávať, do prázdnoty nudenia sa mu príde predstava, nápad, ako sa bude hrať. Kým sa tak udeje a dieťa hľadá našu pomoc a pozornosť, môžeme mu ponúknuť, aby sa podieľalo na našej práci, napríklad pri chystaní jedla, upratovaní, majstrovaní. Niektoré deti sa s chuťou pustia do práce s nami (a to je dôležité – robiť to s dospelým, nemali by sme očakávať výkony a výsledky od detí), iné sa radšej ešte chvíľu budú nudiť, až kým im samým nepríde niečo na um.

A OPÄŤ SA HRAJÚ – ALEBO SA LEN DOHADUJÚ?

Obdobie nudy prejde a u detí narastá akoby nová vlna hrania sa. Hry už neprichádzajú z fantazijnej inšpirácie materiálom, ale z vlastnej vnútornej predstavy dieťaťa o tom, ako sa bude hrať.

Samotnej hre predchádza dôkladné plánovanie a diskusia, často aj spory a vyjasňovania. Niekedy trvá vyjasňovanie dlhšie ako realizácia. 😊 Do vytvorenej spoločnej predstavy sa zháňajú rekvizity, ak niečo chýba, napríklad lístky do cirkusu, deti si ich vyrobia. Zídu sa teda papiere, nožnice, farbičky, lepidlo, ihly a nite, zvyšky látok a priadze, modelovací vosk, škatule, drievka. Bábika, pokojne aj menšia, na ktorú sa dajú šiť šaty, alebo vyrobiť jej luk a šípy, urobiť jej domček z kartónovej škatule a vyrobiť do neho nábytok. Autá, vláčik, koľajničky, ktorým môžeme urobiť garáž, autodielňu, umyváreň… Lopta, švihadlo – málokto ho má, ale je skvelé pre telesný rozvoj. Bicykel alebo kolobežka, môžete skúsiť už aj korčule na ľad i kolieskové. Kvalitné rozprávkové knižky. Výborná je aj stavebnica typu Kapla, to je kopa drevených doštičiek, z ktorých sa dá stavať, čo si len zmyslíte. Predškoláci sa s ňou radi hrajú aj viacerí naraz, stavajú veľké a komplikované stavby. Sami od seba tak trénujú spoluprácu, ale aj motoriku, tým že drievka nie sú spojené ničím, iba vlastnou hmotnosťou, treba ich na seba ukladať pozorne.

Ak sa hračiek nazbieralo priveľa, je najvyšší čas tie bábätkovské vyradiť. Spravte to spoločne s dieťaťom. Možno si bude chcieť jednu-dve alebo i viac nechať, ako srdcu blízke, to určite treba rešpektovať. Môžeme tiež spoločne pospomínať na mladších kamarátov alebo deti, ktoré by potešili hračky, ktoré máme už navyše.

Predškoláci si radi vytvárajú hry s pravidlami. Príjmu aj návrhy hier od dospelých, ak sa vám podarí nájsť tú správnu pre nich. Nedávno som s predškolákmi bola na dvore a ich interakcia bola čoraz drsnejšia. Navrhla som im určitú podobu naháňačky v kruhu, s pomerne jednoduchými pravidlami, ale je to veľká zábava. S radosťou sa zapojili – hrala som sa s nimi – a deštruktívne správanie sa rozplynulo. Asi po 10 minútach sa spokojne išli hrať ďalej sami. S mladšími, 3- až 4-ročnými deťmi by som s touto hrou neuspela, chcú sa hrať podľa seba a pravidlám buď neporozumejú, alebo ich neprijmú. Ešte trochu staršie deti, 8- až 9-ročné, si už pravidlá vedia prispôsobiť tomu, čo práve potrebujú – vedia ich nielen pochopiť a dodržať, ale aj vedome obísť či zmeniť podľa potreby. Toto sú už skutoční školáci.

AKO JE TO S „EDUKAČNÝMI HRAČKAMI“?

Detská hra je jedinečná tým, že jej zámer vychádza z potreby a hĺbky duše dieťaťa. Fantázia, ktorá v hre pretvára realitu na niečo nové, jedinečné, je základom pre kreativitu v dospelosti. Tá nám dospelým umožňuje nachádzať riešenia situácií, ktoré tu predtým neboli. Tzv. edukačné hračky sú vyrobené tak, že je vopred daný účel a spôsob, ktorým sa „má“ hračka použiť. I keď poznám mnoho detí, ktoré použijú aj takúto hračku, ako sa im zachce. Povedala by som, že je jednoduchšie – a lacnejšie – deťom dopriať klasické hračky, s ktorými sa môžu zahrať, ako práve potrebujú. Edukačné hračky nie sú podľa mňa úprimné. Predstierajú, že sú na hru, ale je v nich skrytý náš zámer, aby sa dieťa učilo to, čo my chceme.

Treba vedieť a rešpektovať, že dieťa sa v predškolskom veku učí hrou a cez svoje telo, cez zmyslové zážitky a sociálnu interakciu. Vyučovanie s obsahom daným zvonku ho pokojne počká v škole.

POĎME VON

Hračky a príležitosti na hru nám ponúka príroda sama, ale my žijeme prevažne v „interiérovej“ civilizácii. Viete, že už existuje dokonca aj tzv. „nature deficit disorder“ – porucha z nedostatku prírody? O to viac je liečivé tráviť čo najviac času vonku.

Hra so živlami – zemou, vodou, vzduchom a ohňom je hlboko uspokojujúca pre deti i dospelých. Umožňuje nám spoznávať svet celostne a v jeho pôvodnej podobe. Zem, živel s najzreteľnejšou formou, je pre deti fascinujúca tým, že ju môžu samy tvarovať. Piesok, blato, kamienky, v zime sneh… Je to vždy otázkou oblečenia a odhodlania 😊, aby sme deťom dopriali priamy kontakt s prírodou.

Voda v kaluži po daždi, ale aj dážď samotný, voda v potôčiku v lese, v jazere či v mori… Deti milujú, keď sa s ňou môžu špliechať, naberať ju a prelievať, polievať ňou rastlinky, púšťať na nej loďky, hádzať do nej kamienky… Pri výletoch do prírody môžeme vziať vrecúško (prípadne aj rukavice) a v rámci prechádzky pozbierať odpadky. O Zem sa musíme starať tak, ako sa ona stará o nás. Najlepšia eko výchova spočíva v činoch, nie v poučovaní.

Vzduch ako živel môžeme zažiť pri jednoduchých hrách: s bublifukom, priviažeme stužku na špagátik a bežíme s ňou. Pamätáte si ešte, aké je napínavé púšťať si na jeseň šarkana, ale aj nafúkať balón – a potom ho vypustiť…

No a oheň. Tento živel je pre deti stále vzácnejšie stretnúť, keďže na svietenie a zohrievanie máme elektrinu. Zapálená sviečka je v niečom magická, aj vatra, samozrejme, na vyhradenom mieste s dozorom dospelého. Zakúriť v peci alebo v kachliach, toto všetko by deti mali mať možnosť zažívať. Takéto hry ich liečivo privádzajú k reálnemu svetu, na rozdiel od umelého sveta elektronických médií.

DETSKÁ HRA V OHROZENÍ

V praxi pozorujem, že deti zahltené elektronickými médiami sa nevedia hrať. Márne sa snažia spracúvať pretlak nereálnych, spravidla príliš rýchlych obrazov, s ktorými sa nevedia poriadne spojiť, pretože sme ich do dieťaťa „napchali“, pričom ono ich iba pasívne prijímalo. Hra býva deštruktívna, alebo sa vytráca úplne a dieťa sa stáva konzumentom: „Zabávajte ma!“ Je čoraz ťažšie ho zaujať a dôsledkom bývajú poruchy správania i učenia, nehovoriac o sociálnej oblasti. Je zodpovednosťou nás dospelých, aby sme deťom, ale i sebe vytvorili také prostredie a podmienky, aby sme (opäť) mohli byť celými ľuďmi.

Veľký nemecký básnik Friedrich Schiller povedal: „Človek sa hrá iba vtedy, keď je v plnom význame slova človekom, a iba vtedy je celým človekom, keď sa hrá.“ Nechajme deťom ich svet hier, opatrujme ho a ochraňujme, nechajme ich postupne vrastať do sveta zmysluplnej práce dospelých. Nájdime si pre nás dospelých takú prácu, v ktorej môžeme byť opäť tvorivými a naplno ľudskými.

Ak sa chcete o detskej hre, vývine detí alebo o rodičovských výzvach, ako napríklad zdravé hranice, obdobie vzdoru a ďalších, dozvedieť viac, pozrite si stránky almasofia.sk a blankalichtnerova.sk. Nájdete tam články, pozvánky na podujatia a ďalšie zaujímavé informácie.

Blanka Lichtnerová

časopis Dieťa
seriál Rodičovská škola
Foto 123rf.com

Prečítajte si aj prvú časť článku:
Význam a podoby detskej hry 1)

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.

 

 

 

 

 

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok