Vlásky ako dar – príbeh jednej úspešnej misie

Jedného dňa mi na facebooku zasvietil status s milými fotografiami 7-ročného chlapčeka. Na jednej bol s dlhými vláskami, no a na druhej ich už držal v ruke odstrihnuté. Status sprevádzal mamkin text: „Misia úspešná. ? Nebolo to len obyčajné strihanie vlasov, bolo to poslanie. A Aleško to zvládol. Nechať si narásť vlasy a odolávať okoliu, to je pre chlapca veľká výzva. A aj určitá obeta. Skláňam sa pred synom, ako to statočne dokázal. ❤ Teraz bude aj vďaka jeho vláskom šťastné jedno dieťa, ktoré pri svojom boji o život prišlo o tie vlastné…“ Príbeh Aleška a jeho maminky Andrey Lackovičovej chytí za srdce. Radi ho posielame do sveta, aby inšpiroval, šíril v nás dobro a spolupatričnosť. Musíme si pomáhať a učiť tomu naše deti.

V časopise uvádzame seriál psychiatričky Jely Maliarikovej Školička ľudských hodnôt. Tento počin mamy a jej syna, to už nie je školička, ale priamo vysoká škola ľudských hodnôt. Potešiť neznáme choré dieťa takým darom, ako sú vlastné vlasy! To nespravíte zo dňa na deň. Najskôr v dospelom musí vyklíčiť táto myšlienka, pre ktorú treba získať dieťa, no a potom musíte spolu roky počkať, kým vlásky vyrastú. Počkať, vytrvať a vydržať aj úskalia. A to, že sa to bez nich zrejme nezaobíde, je jasné o to viac, že štedrým darcom je malý chlapček. Spolu s maminkou to však zvládli. A so synčekovými vláskami podarovali aj kus svojho srdiečka.

Niektoré detičky sa už narodia s hustou hrivou. Prišiel aj váš synček na svet ako vlasaté bábätko?

Dodnes si pamätám komentár kamarátky, ktorá bola prítomná pri narodení Aleška: „Už vidím vlásky!“ Mala som vtedy zatvorené oči a predstavovala som si ho ako tmavovlasé bábätko. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi do náručia vykĺzol síce vlasatý, ale bielovlasý kučeravý chlapček. ? Vlásky mal husté a nikdy mu ako bábätku nevypadali.

Ako sa zrodila myšlienka vypestovať synčekove vlásky do takej dĺžky, aby boli vhodné na výrobu parochne pre dieťa či dospelého s onkologickým ochorením?

Viaceré známe predali svoje dlhé vlasy kaderníckemu salónu, kde z nich vyrábajú príčesky. Napadlo mi, či sa vlasy dajú zužitkovať aj inak. Darovať na dobrú vec. Napríklad na parochňu pre onkologických pacientov. Pri hľadaní na internete som našla dve stránky. Jedna je www.detomsrakovinou.sk, kde sa dá finančne prispieť na výrobu parochne, ktorej cena sa pohybuje v niekoľkých stovkách eur, ale nedajú sa tu darovať vlasy. Ďalšia stránka www.vystrihajsaslovensko.sk sa venuje darovaniu vlasov a výrobe parochní pre onkologických pacientov, ktorí parochne dostávajú bezplatne. Vtedy som chcela darovať svoje vlasy, ale darované vlasy môžu byť farbené len do svetlého odtieňu. Aleško bol vždy chlapček s dlhšími vlasmi. Len raz sme ho ostrihali nakrátko, ale už to nebol „on“. V čase, keď som hľadala možnosti darovania svojich vlasov, mal už Aleško vlasy opäť po ramená. Už vtedy som mu vysvetľovala, prečo je dobré vlasy darovať a nie predať, kam putujú vlásky, čo sa s nimi robí. Porozprávala som mu o tom, že sú deti, ktoré sú veľmi choré a kvôli liečbe prídu o svoje vlasy. Vysvetlila som mu podrobne všetko okolo toho, poukazovala som mu obrázky, fotky. A tak nejako prišlo na to, že si Aleško chcel nechať narásť ešte dlhšie vlasy, aby sme ich raz mohli darovať. Bol vtedy síce len predškolák, ale všetkému rozumel a sám to chcel.

Nebola to vždy asi len prechádzka ružovým sadom, však? Ako reagovalo okolie?

Cudzí ľudia ho vždy oslovovali v ženskom rode, deti v škôlke si ho doberali, že je chlapec a má dlhé vlasy… On ale celý čas trpezlivo každému vysvetľoval: „Ja som chlapec, vlasy si pestujem na parochňu pre choré deti.“ Misiu dlhých vlasov sme vysvetlili aj pedagógom v škôlke a potom v škole. Učitelia o tom informovali ostatné deti a razom si získal ich rešpekt. ? Neľahká bola aj starostlivosť o dlhé vlasy. Umývanie, každodenné česanie… Aleško však mal vždy možnosť od predsavzatia ustúpiť a dať sa kedykoľvek ostrihať. Nikdy to však nechcel vzdať. Ani keď už mal dostatočnú dĺžku na strihanie. To som už ale vzdala ja, pretože to česanie hustých dlhých vlasov bola fuška. Tak som ho presvedčila, že už prišiel ten správny čas… ?

Vedeli ste teda, na aký účel chcete vlásky podarovať. Mali ste dohodnutý ich odber? Čo potrebujú vedieť ďalší, ktorí vás budú chcieť nasledovať?

Všetky potrebné informácie možno získať na stránke vystrihajsaslovensko.sk. Vlasy sme priebežne merali a keď dosiahli požadovanú dĺžku, dohodli sme si v salóne strihanie. Kaderníčke som poslala link na videá s návodom na internete, ako treba vlasy správne odstrihnúť. Následne sme ich odoslali na adresu Ligy proti rakovine uvedenú na stránke.

Vaša misia s vláskami by v nás vlastne nemala vyvolávať obdiv a údiv. Nezištne niekomu pomôcť, to by predsa malo byť samozrejmé. Prečo to tak nie je?

Pred 12 rokmi som sa stala laktačnou poradkyňou. Vtedy to bola služba na báze dobrovoľníctva. Ak si niektorá poradkyňa niečo vyúčtovala, tak maximálne náklady na dopravu k rodine a späť. Po čase si väčšina poradkýň zaviedla poplatky za poradenstvo, čo je pochopiteľné, lebo je to práca vo vlastnom voľnom čase na úkor svojej rodiny, školenia si každá platí sama (čo nie je len cena kurzu, ale aj cestovné na kurz, ubytovanie…). Ja som svoju prácu ale poňala ako poslanie a ako určitú pridanú hodnotu k tomu, čo robím. Okrem poradenstva v dojčení mamičkám odovzdávam aj skúsenosti so vzťahovou výchovou, nosením, prirodzeným pôrodom. Ako matka matke, žena žene, tak ako to bolo kedysi. Veľa ráz som na naliehavý telefonát zbalila svoje dieťa a utekala som aj s ním za zúfalou mamičkou… Za tých 12 rokov som si za svoje služby nedala nikdy zaplatiť. Ani za cestu.

Teraz po rokoch tieto témy v rodičovstve zaznamenali veľký boom. Mnoho mám to využilo a stali sa influencerkami, insta mamami, blogerkami, odborníčkami na materstvo, píšu e-booky… Odbornosť už neurčujú roky praxe, množstvo odborných školení a seminárov, ale počet fanúšikov, sledovateľov a hlavne výška provízie za služby. Vystihuje to heslo: „Čo je lacné, nie je vzácne.“ A úprimne? Som z toho sklamaná. Už sú preč ľudské hodnoty, čokoľvek darovať už nie je „in“. Už je to o komercii…

Rovnako som sa s tým stretla aj pri otázke – čo s dlhými vlasmi. Však prečo darovať, keď sa dajú aj predať? Radšej dostať za vlasy 20 eur ako darovať na parochňu, na ktorú treba vlasy z približne 3 až 4 hláv a cena parochne sa pohybuje vo výške niekoľkých stoviek eur…

Ale vraj to najlepšie k nám prichádza celkom zadarmo. Hoci dnes sa nám zdá už zvláštne, keď čosi dostávame ako dar. Hneď sme podozrievaví. Stretávate sa aj vy s takýmto údivom?

Mamičky často po skončení poradenstva reagujú podivene: „A to fakt za to nič nechcete?“ Nie nechcem, mne stačí dobrý pocit z toho, že som niekomu pomohla a vďaka tomu sa mi bude ľahšie spať. ? A v takomto prostredí vyrastajú aj naše deti. Učíme ich, že nie všetko musí byť za peniaze. Sú veci, ktoré sa dajú aj darovať. Aj keď sú to len maličkosti – košík ovocia zo záhrady susedám alebo po poháriku hotového džemu kamarátom, známym, susedom. Ale ide o to, niečo DAROVAŤ. Len tak. Zo srdca. A hlavne nezištne. Je jedno čo – či je to len rada, prebytok zo záhrady alebo venovaná pozornosť… A preto som vďačná synovi, že sa na toto dal. Bola to tortúra každé ráno česať vlasy. Vlastne skôr boj. ? Ale stálo to zato.

Zhovárala sa
Renáta Krausová

Foto DA rodiny A. Lackovičovej

Aleško čaká so zabalenými vláskami na kuriéra.

„Na stránke vystrihajsaslovensko.sk možno získať všetky informácie ohľadne darovania, podmienky, ktoré by mali darované vlasy spĺňať a taktiež všetky informácie o projekte a možnosti získať bezplatne parochňu pre žiadateľov. Parochne, ktoré vyrábame sa v 99 percentách vyrábajú pre dospelú populáciu, deťom sa zatiaľ od vzniku projektu pred 3 rokmi vyrobilo cca 5 parochní. Deti o parochne vo všeobecnosti nežiadajú. Takže nemožno absolútne garantovať, že chlapcove vlasy pôjdu do detskej parochne. Taktiež darcovia nevedia, do ktorej parochne budú vlasy priradené, nakoľko sa párujú s ostatnými vlasmi. Do jednej parochne ide cca 4 až 5 copov z rôznych hláv, takže nie je pre vlásenkárku kapacitne možné sledovať, do ktorej parochne boli použité vlasy darcu,“ uviedla na upresnenie Barbora Dostálová, projektová a programová manažérka Ligy proti rakovine SR. A my za redakciu Dieťaťa dodávame, že i keď Aleško a jeho mamička nemajú istotu, že Aleškove vlásky dostane dieťa, misiu spolu splnili na výbornú. Však v každom z nás zostáva kus dieťaťa po celý život. A lásku, opateru, pochopenie a pomoc potrebujeme v ťažkej situácii všetci.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.