Večná dilema rodičov: Mám niečo robiť so svojím dieťaťom cez prázdniny? Nejaké úlohy, trénovanie? Doučovanie? Alebo by si malo celkom oddýchnuť? Je to v poriadku, ak dva mesiace nebude „školu“ ani vidieť?
Učiť sa, či neučiť s deťmi počas prázdnin? Odpoveď na túto otázku, pravdaže, nie je taká jednoduchá a jednoznačná. Je dôležité si povedať, prečo vlastne máme systém prázdnin. Prečo je v lete taká dlhá prestávka? Nie všade na svete sú to dva mesiace. Niekde o trochu viac, inde o kúsok menej, ale všade sa v tomto letnom čase oddychuje.
PREČO JE DOBRÉ ZABÚDAŤ
Čo sa vlastne s nami deje, keď oddychujeme, keď sa nezaoberáme učením, keď si nemusíme pamätať? To je vlastne kľúčové – nemusíme si pamätať! Škola kladie ešte stále priveľký dôraz na schopnosť retencie – spomenutie si uloženej informácie. Teda niečo si zapamätám a v pravý čas to reprodukujem alebo použijem v nejakej situácii. Ak sa žiakov pýtame len na informáciu tak, ako sme im ju podali, tak sa vlastne odkazujeme na tú najplytkejšie uloženú vrstvu. Už keď chceme, aby informáciu použili, mali na ňu vlastný názor, prípadne ju zaradili medzi to, čo už poznajú, alebo vytvorili z nej niečo nové, vtedy im dáme šancu skutočne vedieť. To sa, žiaľ, až tak často nedeje.
Žiaci sa stále učia „kilometre“ poučiek, ktorým ani nemusia rozumieť. Dôležité je, aby to vedeli v správny čas použiť na teste alebo pri skúšaní. Takéto „mŕtve“ informácie je potom užitočné zabudnúť. Nie je veľká šanca, žeby ich deti vedeli zvnútorniť. Zaťažujú ich, obťažujú, zaberajú miesto. Na to, aby sa ich dieťa zbavilo, naozaj potrebuje čas a aktívne zabúdanie.
Ďalší príklad, prečo je dobré zabúdať. Hovorí sa, že čas lieči. Nuž nie je to celkom tak, to vieme. Ale predsa, ak sme zažili niečo veľmi silné, po čase sa to trochu otupí, uvoľní, zjemní. Ak sa s niekým pohádate večer a napíšete mu mail, je dobré ho neodoslať. Pretože, ak si ho ráno prečítate, takmer na 100 percent ho už tak, ako ste ho napísali, neodošlete.
Niečo sa v nás zmení. Aj za jednu noc sa niečo vnútri prestavia, uloží inak. Naše zážitky sa v nás preskupujú, menia význam. A to sa deje nielen tým, že niečo nové spoznáme. Deje sa to dokonca aj vtedy, keď spíme. Aké veľké požehnanie je ten spánok, koľko úľavy a novej nádeje nám prináša! A zabúdanie je vlastne takým spánkom, len na inej úrovni. Liečivé, regeneračné sily cítime nielen na tele. Spánkom sa obnovujeme aj duševne.
No a veru, počas bežného školského dňa je toho veľa, čo treba následne obnovovať, zaceľovať, liečiť. Nejde iba o únavu z využívania poznávacieho procesu a pamäti. Deti sú zaťažené aj sociálne. Množstvo zložitých vzťahov, mnoho konfrontácií so svojimi limitmi. Na naše deti čaká v prostredí školy množstvo drobnejších alebo aj vážnejších duševných zranení. A to je bežné, povedzme „normálne“.
Od tohto potrebujú deti oddych, zabudnutie. Frustrácia, stres, vypätie – kvôli tomu je potrebná regenerácia, zabudnutie.
SKUTOČNÉ UČENIE OBČERSTVUJE DUCHA
Na druhej strane si však položme otázku o vedomostiach. Ako to je teda s tým, čo sa majú žiaci v škole naučiť? Je v tomto procese oddych v zmysle dlhej prázdninovej prestávky od učenia užitočný alebo nie? Musíme však rozlíšiť, či hovoríme o vedomostiach ako o informáciách alebo máme na mysli niečo v špecifickejšom zmysle – vedomosti, poznávanie, ktoré smeruje k zručnosti.
Až keď sa s niečím spojím, keď to naozaj potrebujem, keď ma to skutočne zaujíma, vtedy mám motiváciu to trénovať, skúšať, vedieť. To je skutočné učenie. Na také učenie nepotrebujem zabúdať, pretože ma neunavuje, naopak, pridáva mi sily, občerstvuje môjho ducha.
To, ako máme nastavený hlavný prúd školstva, je vidno v tom, že si naši žiaci potrebujú oddýchnuť aj od učenia. Pre mňa to znamená, že sa stále namiesto učenia drilujú, „kŕmia sa“ informáciami. Zatiaľ sa školám darí zriedkavejšie vtiahnuť žiakov do skutočného učenia. Na to, aby toto bolo možné, by bolo potrebných mnoho zmien systému.
Týmto sa však nechcem pridávať k zástupu tých, ktorí kritizujú školstvo. Skôr sa pozerám očami rodiča. Čo je pre dieťa užitočnejšie, čo mu pomôže do budúcnosti viac – voľné prázdniny alebo skôr učenie aj cez prázdniny?
Tu záleží na tom, koľko sme pripravení investovať do pokroku svojich detí. Koľko kreativity a dôvtipu vieme ako rodičia vyvinúť.
Učiť vlastné deti nie je základná rodičovská úloha. Hoci sme často pod tlakom nevyhnutnosti alebo jedinej možnosti. Treba však na to stále myslieť, že toto od nás dieťa neočakáva. Potrebuje byť nami milované, prijaté, podporené, potrebuje, aby sme sa oň postarali, nemusíme ho učiť. Teda aspoň nie v tom úzkom zmysle, v akom sa chápe učenie v intenciách školstva.
Učenie zo života, učenie skúsenosťou, zážitkom, imitáciou, silným dojmom či jednoducho vykonávaním, to je iná vec. Ale to už sme opäť viac v oblasti zručnosti. Takto sa odovzdávalo rodinné remeslo. Takto sa pestovali noví Majstri. To je však pre moderného človeka cesta, ktorou zvyčajne nekráča.
VYUŽIME UČENIE, KTORÉ VYCHÁDZA ZO ZÁUJMU DIEŤAŤA
Ako teda s tou násobilkou, vybranými slovami či hlavnými mestami sveta? Môžeme ako rodičia – neučitelia urobiť niečo pre svoje deti, aby to mali v škole ľahšie?
Myslím si, že môžeme, ak chceme. K svojim deťom máme blízko a vieme, čo majú rady. Či je to krížovka, hlavolam, puzzle či labyrint… Precvičovanie, automatizácia, trénovanie toho, čo si treba zapamätať, možno vložiť do akéhokoľvek zábavného prostredia. Od jednoduchých hier typu pexeso, kde dvojice tvoria príklad a výsledok. Alebo obrázok rozstrihaný na časti, ktorý poskladáme tak, že uložíme dieliky na správne miesto podľa výsledkov násobenia.
Aj čítanie sa dá urobiť zábavným. Hľadanie cestičky labyrintom a skladanie slabík do slov a viet, prípadne hľadanie pokladu ukrytého v dome či na záhrade podľa opisu, ktorý musia deti prečítať a vylúštiť. Spoločné pečenie podľa receptu či plánovanie dovolenky a vyhľadávanie zaujímavých miest – to všetko sú aktivity, ktoré môžu deti pritiahnuť, baviť a spontánne naštartovať učiaci proces.
V tomto máme oproti učiteľom výhodu – nepotrebujeme osnovy, nie sme pod tlakom výkonu. Môžeme využiť učenie, ktoré vychádza zo záujmu dieťaťa. Také si potom bude ešte dlho pamätať.
Tak do tvorenia, milí rodičia! Tvorenie má blízko k hraniu. A ak si to budete užívať vy, je veľmi pravdepodobné, že si to bude užívať aj vaše dieťa.
Mira Tagar
špeciálna pedagogička,
matka
Časopis Dieťa
Foto 123rf.com
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok