Niekedy neľúbim. Som normálna?

Okolo každej sociálnej skupiny sa tvoria mýty, predsudky a stereotypné očakávania. Mamy sú opradené ružovými nadýchanými obláčikmi nehynúcej lásky, nekončiacej trpezlivosti, krehkej nehy, bezpodmienečného prijatia a láskavej starostlivosti.

Idealizovaná predstava ale pravidelne naráža na naše reálne limity. Moja láska má svoje hranice a niekedy ma s..ú všetci členovia domácnosti. Áno, všetci, vrátane detí. Niekedy ich proste nemám rada. Niekedy dávam lásku, len ak… Niekedy nie som nežná, len cerím zuby. Niekedy sa nechcem starať. Nechajte ma všetci na pokoji, nechcem nosiť na stôl, nechcem sa hrať, nechcem počúvať príbehy a ani fúkať boľačky.

Anotáciu k tomuto článku som napísala pred mesiacom a zrovna včera sa udialo všetko toto, čo píšem. Posadla ma hrozná bezradnosť a frustrácia. Musela som odísť, inak by som mladšieho syna rozmenila na niekoľko menších detí. Cítila som sa ako strašne neschopná mama, zlá manželka. Napadali mi také veci: načo som chcela rodinu, že mi bolo lepšie v tom jednoizbovom byte, že je lepšie byť osamelá, ale s nervami v poriadku, že neznášam prázdniny, že sa teším do práce, že odídem na týždeň a zavriem sa niekde v prázdnom penzióne do izby a budem tam pozerať do stropu. Najkacírskejšia z myšlienok bola, že by sa týždeň natiahol na celý zvyšok života, že celú svoju rodinu ani nechcem. Po odznení prvej najväčšej vlny už tradične nastúpili zožierajúce pocity viny a zlyhania. Pochybnosti o sebe. Čo som to za človeka?! Som vôbec žena?! Aká som ja vlastne mama?! Hanbila som sa, že sa vôbec také pocity a myšlienky objavili.

LÁSKA NIE JE EXPONENCIÁLNE RASTÚCA KRIVKA

Veľká vďaka za manžela, že ma nechal ísť von. Neskôr všetko dianie stiahol na seba. Dosiahol, že všetci pochopili, že ma treba nechať v izbe samú. Nechal ma vyzúriť sa, vydýchať sa a prišiel, až keď nastúpil plač. Povedal mi všetko to, čo povedať mal: že je normálne vypeniť, že mi rozumie, že by sa zachoval rovnako, že sa nemám trápiť, že som dobrá mama, najlepšia manželka, inú by nechcel a že ma miluje.

Dnes je všetko spracované, upokojené. Najmladší aspoň pre túto chvíľu pochopil, že sa tak správať proste nesmie. Stačili slzičky v očiach, jeho úprimné prepáč, malinké ruky na mojich lícach a láska bola späť. Chuť odísť od nich všetkých preč je tatam. Teraz sa mi zdá absurdné, ako mi to vôbec mohlo napadnúť. Takýto pád na úplné dno dôvery v seba, vlastné deti, svoje schopnosti vychovávať ich a viery v to, čo sme s manželom vybudovali, z času načas prichádza.

Vo mne a vo väčšine žien, s ktorými som v bližšom kontakte, krivka lásky nemá trvale rastúcu tendenciu. Je skôr ako krivka pohoria. Občas sa dotýka nebies, väčšinou je to len taká poskakujúca pahorkatina a občas ju pretne temná priepasť. Keď sa žena konfrontuje s prežívaním hlbokého odmietnutia svojich detí a partnera, tak sa zatrasú základy celého jej života. Podľa mňa pre ženu sú dominantné vzťahy a ich naplnenie. Keď sa však vyčerpajú všetky rezervy, tak obranný mechanizmus velí zatvoriť brány, aby sa zásoby mali čas zregenerovať a obnoviť. Až potom sa môže pokračovať v rozdávaní sa. Zážitok priepasti so všetkými negatívami však ťažko integrujeme do svojho sebaobrazu – aj toto som ja. Aj takéhoto odmietnutia a neprijatia som schopná.

Výčitky, pocity viny, hanby a seba týranie dajme bokom a poďme sa pozrieť na to, ako znížiť frekvenciu a hĺbku priepastí. Toto je naša zodpovednosť.

PRE KOHO SÚ DOBRÉ PUZZLE

Podľa mňa príchodu priepasti predchádza snaha udržať mamičkovské mýty živé. Vidím, že ženy, a aj ja medzi ne patrím, kladú na seba nároky nezlučiteľné s realitou. Chceme vydržať ešte toto a ešte tamto. Počúvať jedného, reagovať na ďalšieho, upratať hento, prichystať iné. Dávame bokom svoje potreby. Často odkladáme svoje nápady a túžby: chcela by som… No nie je prirodzené dlhodobo uspokojovať len potreby iných.

Napríklad ja si nedovolím skladať puzzle alebo si na drzovku vypýtať pravidelnú prechádzku osamote. Veď, načo je dobré skladať puzzle? Taká zbytočnosť. Dobré je to len nato, že ma to upokojuje. Chcieť niečo takto len pre seba? Robiť niečo hodiny s tým, že to prináša prospech len mne? To sa nerobí, nebyť k dispozícii a ešte aj nič nevytvoriť pre blaho rodiny. Prechádzka osamote? To by znamenalo verejne vyhlásiť: potrebujem si od vás oddýchnuť. Nie občas. Pravidelne. To by znamenalo povedať mladšiemu: chcem byť bez teba. Tie oči na mňa pozrú a nechápu. Ako to, že chcem byť bez neho, keď on bezo mňa byť nechce? To sa vždy cítim ako vrah.

Racionálne si uvedomujem, že chcieť byť osamote neznamená odmietnutie, nemilovanie. Znamená to len teraz nechcem, teraz potrebujem obnoviť zdroje. Keď sa nadýcham, tak budem chcieť. Emocionálne toto nechcem ťažko obhajujem – pred sebou. Nutné dodať. Viem, že technicky právo mám… ale stále sú tam čudné výčitky.

Mám v živej pamäti svoju mamu, ktorá nám doslova slúžila. V tom zlom slova zmysle sa obetovala. Nebola šťastná. Mám to hlboko pod kožou. Akoby ideál bol – dobrá mama je strhaná a nešťastná. Urobí zo seba rohožku, len aby poslúžila deťom a mužovi. S týmto démonom bojujem. Viem, čo ju k tomu priviedlo. Jej mama bola od mladého veku psychicky chorá. Otec jej zomrel, keď bola v puberte. Starkej krehká psychika nebola schopná adaptovať sa na túto životnú zmenu. Často bola hospitalizovaná a keď aj bola doma, nebola mentálne dostupná. Jej myseľ bola zaplavená vlastnými problémami, celé dni vraj len ležala a z času na čas ušla. Trvalo týždne, kým ju našli. Všetko ostalo na mojej mame a jej staršom bratovi. V dvanástich sa prakticky stala mamou trom deťom a v sedemnástich aj pred zákonom. Brat odišiel, začala pracovať. Päť detí síce nejako prežilo, ale museli sa cítiť stratene a často bezradne. Podľa mňa mama chcela pre nás, svoje deti iné, pekné detstvo, ale medzitým sa zabudla starať o svoj pekný život. Moja životná úloha je asi hľadať vyváženie medzi týmito dvomi extrémami.

DOSŤ DOBRÁ MAMA

V anglickej literatúre som natrafila na koncept dosť dobrej mamy a veľmi sa mi pozdáva. Mama nemusí a ani nemá byť ideálna, nevyčerpateľná a úžasná. Stačí, keď je dosť dobrá (angl. good enough). Ukazuje, že má svoje limity, nedokáže všetko a nemá nekonečnú trpezlivosť.

Dosť dobrá mama je dosť dobrá na výchovu a vychová dosť dobré deti, ktoré sú v kontakte s limitmi ľudí, s ktorými žijú. Idealizovanie seba vo svojich očiach aj v očiach svojich detí znamená často prehltnúť trpkú pilulku, ísť za svoje možnosti, žiť v napätí a strese. Horkosť a smútok narastá. Psychická únava a frustrácia sa musia dostaviť. Ak sa toho nazbiera príliš veľa, adekvátne veľký je aj výbuch. Čím viac necháme pocity vnútri natlakovať, tým väčšia je explózia alebo depresia. Podľa toho, či máme obranné mechanizmy nastavené na obrátenie negatívnych pocitov smerom von alebo dnu. Iné možnosti nemáme. Negatívne pocity nezmiznú. Buď „zožerú“ naše okolie alebo naše vnútro.

Nie tak dávno bola u mňa mladá mamička. Všetky veci, s ktorými zápasila, mi boli dôverne známe. Pri jednej zaplakala obzvlášť horko. Už bola tak „vyhorená“ zo svojich detí, že z nej vypadlo, že ona nechce, aby sa jej vlastné deti dotýkali. Hrala sa s nimi, spala s nimi. Neustále, non-stop vo fyzickom kontakte. Večer si nesadne na gauč, lebo sú tam v okamihu a lezú po nej. Nevie, nechce ich odmietnuť, a tak im jej telo slúži na hranie, upokojenie, jedenie, vybúrenie zlosti… Proste na všetko. Toto celé spôsobuje citové vzdialenie od nich, a keďže deti to podvedome vyhodnocujú, ešte viac sa mamu nalepia, aby zabránili ústupu. Namiesto toho, aby sa im darilo zachraňovať mamu pre seba, ešte viac ju strácajú. Bála sa tých pocitov, ktoré ju premáhali. Nepochybujem, že svoje deti miluje a s dotykom problém nemá. Problém je deti pravidelne odmietnuť: teraz nechcem a teraz zasa nechcem. Čokoládovú tortu môžeme neskonale milovať, ale ak nás budú nútiť denne jej zjesť dva kilogramy, rýchlo bude po láske. Ak sa ona, ja, my nenaučíme deti odmietať, zacyklíme sa v schizofrenickej situácii lásky/nelásky, v pocitoch viny a pochybnostiach, či dokážeme milovať. Žena, ktorá pochybuje o svojej schopnosti milovať, nutne spochybňuje základy svojej existencie a identity.

Okrem toho, že som vyrástla s predstavou, že mama je slúžka, tak som bola zároveň zaťažená vinou, že za jej nešťastie nesiem zodpovednosť. Dlho som bojovala s pocitmi, že moja existencia je pre iných zdrojom nešťastia. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že by som niečo mala urobiť, aby mama bola šťastná. V puberte som sa postupne z neúctivého užívateľa výhod preklopila do pozície kamarátky a emočnej slúžky. Trápila sa a ja som počúvala jej smútky, až kým ma nevyslobodila svojou smrťou. Aj za tú som mala pocit viny.

PRÁVO NA OMYLY

Nejde teda len o naše psychické zdravie. Živením mýtov dokonalej lásky učíme deti nereálnemu a zaťažujeme ich vinou. Vysoko návratná je investícia do pozornosti k sebe. Nedávať vtedy, keď dávať nechceme. Vaše potreby, moje potreby, vaše potreby, moje potreby. Nie vo frekvencii: tvoje potreby, tvoje potreby a aj tvoje, moje potreby. Jedna vec je „čítať sa“ čo najpresnejšie a iná prisúdiť si právo na uspokojenie svojich potrieb. Tá prvá závisí od miery citlivosti k sebe a tá druhá od našej morálky. Neviem, ako sa to robí, ale je dobré preinštalovať morálku tak, že moje potreby nie sú menej ako potreby detí.

Ku konceptu dosť dobrej mamy patrí aj robenie chýb a právo „nečítať sa“ presne a potom vybuchnúť. Deti sa učia, že nežijú s dokonalými ľuďmi. Že nemôžu ísť cez mŕtvoly. Že sa občas musia vžiť do iného človeka a pomôcť mu tým, že budú citlivejší k nemu, než je on sám k sebe. Ak sa dá, po výbuchu je fajn neobviniť deti, muža, že sú jedinou príčinou. Majú svoj podiel, ale je to presne 50 percent. Toľko im patrí. Nech sa učia byť vnímaví, že už brali z vašich rezervných zásob. My máme v rukách svoj 50-percentný podiel. Je to informácia pre nás, že sme k sebe a svojim hraniciam zase raz neboli dosť úctivé.

Keď letíte lietadlom, jedna z inštrukcií je nasadiť masku najprv sebe a až potom dieťaťu. Múdra rada a neplatí len pre krízové situácie v lietadle, ale aj ako prevencia v bežnom živote.

Mgr. Viera Lutherová

Magazín Dieťa, seriál Zastavenia nad výchovou

Balans – poradňa zdravého vývinu

Viac článkov o vzťahoch:  https://www.dieta.sk/kategoria/clanky/rodina/vztahy/

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.