Nedojčím. Som horšia matka?

Klasická obranná reakcia väčšiny našich mamičiek, ktoré nedojčia z rôznych príčin, hoci veľmi chceli. Vnímajú dojčenie ako veľmi prospešné, ale napriek tomu, že vynaložili obvykle veľké úsilie na jeho záchranu, nepodarilo sa im to a nedojčia. Úsilie byť „dokonalou“ mamou nebolo plne úspešné a každú zmienku o výhodách dojčenia vnímajú ako útok na vlastné materské schopnosti, nakoľko sa, samozrejme, cítia byť rovnocenné s dojčiacimi matkami.

Majú pravdu, dojčenie nie je to, čo robí matku lepšou alebo horšou. Tento článok by som chcela venovať práve tým mamičkám, ktoré chcú dať svojim deťom všetko potrebné, i keď nedojčia, ale používajú fľašu. Pozor, za dojčenie sa považuje aj použitie umelého mlieka, ale podaného cievkou. Vlastné materské mlieko podané fľašou je kŕmenie odsatým mliekom. V západných krajinách je to inak, tam sa za dojčenie považuje aj odsávanie a podávanie fľašou.

SKUTOČNÉ POTREBY DIEŤAŤA

Asi najlepšie ich vystihla pôrodná asistentka a zdravotníčka Suzanne Colsonová, PhD, MSc, BA, vo svojej práci Biologická starostlivosť: Revolúcia dojčením v polohe pololežmo (pozri článok Revolúcia v dojčení, Dieťa 8 – 9/2017):

„Biologická starostlivosť (BS) je nový neurobehaviorálny prístup k začiatkom dojčenia. Cieľom je znížiť problémy s laktáciou a predčasným nechceným ukončením dojčenia. Pri biologickej starostlivosti sa matka pohodlne opiera a dieťa si ukladá na seba tak, že každá časť dieťaťa je v tesnom kontakte s matkiným telom alebo okolím. Dojčenie v polohe pololežmo sprístupňuje telo matky pre pohyb novorodenca. Až dvadsať primitívnych novorodeneckých reflexov umožňuje dieťaťu, aby sa pohybovalo a tieto reflexy pôsobia zároveň ako stimulanty dojčenia (Colson a kol. 2008). Prirodzená poloha pri dojčení sa netýka len dojčenia. Nejde tu o postup, ale o podporu matiek v tom, aby držali svoje deti na mieste, ktoré Nils Bergman (2008) nazýva životným prostredím cicavcov. Poloha pololežmo je ideálna pre pohodlie matky, ale nielen to. Táto poloha prirodzene umožňuje fascinujúcu konverzáciu matky a dieťaťa tvárou v tvár, ktorú po prvýkrát zdokumentovali Klaus a Kennel (1976). Pri prirodzenej polohe pololežmo sa chrbát, krk a hlava matky podopierajú, zatiaľ čo matka pozoruje novorodenca, dotýka sa ho a láskyplne sa s ním rozpráva. Jedinečná behaviorálna odpoveď novorodenca je obvykle jediná inštrukcia k dojčeniu, ktorú matka potrebuje. Biologická starostlivosť je prístup, v strede ktorého je matka. Šesť zložiek biologickej starostlivosti: pozícia tela matky, poloha dieťaťa, popôrodný stav dieťaťa, hormonálny stav matky, primitívne novorodenecké reflexy a vrodené správanie matky pri dojčení spolu súvisí, a to zapríčiňuje zmeny dokonca aj v priebehu jedného dojčenia. Keď dieťa leží na tele pololežiacej matky, gravitácia tlačí ich telá k sebe. Každý pohyb spôsobí, že sa telo dieťaťa otiera o telo matky. Tieto interakcie spúšťajú spontánne alebo vrodené správanie matky a dieťaťa. Pohodlie a sloboda počas dojčenia, čo je podstatné pre biologickú starostlivosť, sú pomerne nové.“

Tento text je priamou inštruktážou pre začiatky dojčenia, ale zároveň vysvetľuje oveľa viac o skutočných potrebách dieťaťa a matky. Zvýraznený text je dôležitý, či už sa dieťa dojčí alebo nie. Počas obdobia, čo robím poradenstvo pri dojčení (viac ako desať rokov), som si postupne uvedomila jednu vec – neustále hovoríme o dojčení či nedojčení, o tom, ako sa matke darí/nedarí dojčiť. Pritom dieťa (predovšetkým do cca 6 mesiacov) tento termín nepozná. Jeho skutočné biologické potreby sú úplne iné. Jeho jedinou potrebou je nachádzať sa v jeho prirodzenom životnom prostredí, a tým je telo matky. Tam je dokonale samostatné a prispôsobené tomuto svetu. Tam nachádza bezpečie, teplo, môže sa bez problémov hýbať, spať i najesť sa (samo!) podľa svojich potrieb. Jeho hormonálny systém sa napojí na matkin, a to umožňuje, že mozog sa môže neobmedzene rozvíjať podľa potreby.

Kompletná biologická starostlivosť, dieťatko saje z prsníka.

DOJČENÉ I NEDOJČENÉ DETI MAJÚ ROVNAKÉ POTREBY

V polohe pololežmo sa dieťa zároveň nachádza v optimálnej polohe na prijímanie potravy – hlavička je v záklone, telo je čiastočne vertikalizované, dýchacie cesty sú uvoľnené, samostatná regulácia prijímania mliečka je umožnená. Zámerne to píšem týmto spôsobom, aby sme si uvedomili, že rovnaké potreby majú dojčené i nedojčené deti.

Uvedomenie a spoznanie týchto princípov umožňuje nápravu pri problémoch s dojčením, kolikami, spaním a podobne, a to dokonca i pri kŕmení fľašou, ak sa dieťa nedojčí. Riešením je totiž hľadať príčiny, nie riešiť následky. Prirodzené prostredie dieťaťa (telo matky, ale aj otca) je biologická norma.

Za nedojčením matky nie je neschopnosť matky, ale zlé nastavenie spoločnosti, ktoré túto normu nepodporuje už od pôrodu. Neprirodzené vedenie pôrodu je kapitola sama o sebe. Nasleduje kritický bod popôrodnej adaptácie, keď má dieťatko začať spoznávať svoje nové prostredie na tele matky – bonding, doslovne sa má na ňu nalepiť a vydržať tak zopár mesiacov.

Bohužiaľ, postupne prichádzajú prvé zásahy odobrené našou spoločnosťou – odobratie dieťaťa, perinka, cumlík, limitované prikladanie dieťaťa k prsníku (to ani nenazvem dojčením), časovanie. To automaticky vyvoláva problémy s prílišnou nespokojnosťou dieťaťa alebo, naopak, so spavým dieťaťom, nízkou tvorbou mlieka alebo, naopak, s vysokou tvorbou mlieka, s mastitídou, so žltačkou, s kolikami… Lekári hľadajú riešenia v podobe liekov, mastičiek, umelého mlieka, bežné poradkyne pri dojčení zasa v protokoloch na nízku tvorbu mlieka, či jeho vysokú tvorbu, na vazospazmus… Jednoducho, problém je definovaný, treba ho riešiť. Bohužiaľ, veľa mamičiek kvôli tomuto prístupu prestane dojčiť celkom, hoci sa tak veľmi snažili dodržiavať všetky opatrenia. Má zmysel sa ešte o niečo pokúšať? Áno, lebo prioritne nejde o dojčenie, ale o rozvoj dieťaťa a jeho vzťahovej väzby s mamou.

Biologická starostlivosť tak blízko, ako sa len dá.

ČO SKUTOČNE POTREBUJE DIEŤA?

Svoje prirodzené životné prostredie – hruď svojej mamy, bez ohľadu na to, či sa dojčí alebo nie. Takže nech sa nachádzate v akejkoľvek fáze dojčenia alebo nedojčenia, odstráňte všetky nadbytočnosti, ako je perinka, ortopedické nohavičky, a čím je dieťa menšie, tak aj oblečenie, ideálne by malo zostať len v plienočke. Ďalší krok je vaše pohodlie. Pohodlne sa usaďte, oprite sa dozadu. Maximálne sa vyzlečte, čím je dieťa menšie, tým sa viac obnažte na hrudi. V kontakte koža na kožu sa spúšťa najviac oxytocínu. Teraz si dieťatko položte na seba bruškom na bruško, hlavičku si dajte medzi prsia. Presne toto dieťa potrebuje, bez ohľadu na to, ako sa kŕmi.

Dieťatko sa začne postupne aktivizovať, ďobkať, hľadať prsník. Samozrejme, vždy mu ho môžete skúsiť ponúknuť. Šanca na obnovenie dojčenia je práve tu. Ak ale volíte fľašu, ponúknite mu ju tiež v tejto polohe namiesto prsníka. Dieťatko nepremiestňujte, nechajte ho, nech sa obslúži samo. Asi zistíte, že bude piť inak, ako keď ste ho mali v náručí a držali ste mu chrbátik. V náručí, ležiac na chrbte, tváričkou hore, pije reflexívne omnoho viac ako je prirodzené. Tu, v polohe na brušku, má kŕmenie pod kontrolou ono. Napije sa koľko potrebuje a potom oddychuje. Lebo táto poloha nie je o kŕmení, ale prirodzenom životnom priestore. Dieťatko chvíľu pije, chvíľu sa pozerá na mamu, chvíľu spinká. Tu dokáže dokonale fungovať. Nie v perinke, nie v postieľke. Podobne je to aj s kŕmením v nosiči – dieťatko je vertikálne bruškom k mamičke a fľaša je zhora tak, aby sa dieťatko mohlo samo obslúžiť. Potreba vzájomnej blízkosti ostáva rovnaká aj v noci, preto žiadna postieľka, ale spoločná posteľ.

ZOPÁR RÁD NA ZÁVER

• Ak je možnosť, vždy sa snažte o obnovu samotného dojčenia. Táto poloha vám v tom pomôže, a keď nie, hľadajte pomoc.

• Ak sa dieťa neprisáva a vyčerpali ste už všetky možnosti návratu k dojčeniu, odsávajte si mlieko. Ideálne vtedy, keď máte dieťatko na prsiach. Vedzte, že ak máte dobrú tvorbu mlieka, existuje vysoká šanca návratu na prsník. Hľadajte tú správnu poradkyňu, ktorá vie používať práve túto polohu, pretože v prirodzenej polohe je najvyššia šanca na prisatie.

• Použite náhradné materské mlieko, ideálne pomocou cievky na prsníku.

• Použite umelé mlieko, ideálne pomocou cievky na prsníku.

• Minimalizujte použitie cumlíka. Najlepšou pomocou je šatka. Na druhej strane, dieťa má potrebu sať. Takže v tomto prípade je cumlík kompromis.

Nie vždy je všetko ideálne, niekedy nepomôže ani najlepšia poradkyňa sveta. Dojčenie je super, ale nie je to všetko. Mama je viac. Vzájomný kontakt v prirodzenom prostredí bez obmedzovania je pre dieťatko úplne najdôležitejším.

Preklad Ing. Jana Michálková

Prehlásenie: Ing. Jana Michálková, poradkyňa pri dojčení, www.dojčenie.eu, sa venuje poradenstvu pri dojčení od roku 2010, sama dojčila 10 rokov. Neodporúča a odmieta podávanie umelého mlieka, ak sa nevyčerpali iné alternatívy, ako aj používanie umelých náhrad prsníka (cumlík, fľaša, klobúčik). Pri poradenstve sa riadi Medzinárodným kódexom marketingu náhrad materského mlieka a princípmi vzťahovej výchovy. V priemysle detskej umelej výživy nemá žiadne záujmy. Tento článok bol spracovaný bezplatne.

Časopis Dieťa
Úvodná ilustračná fotografia 123rf.com
Ostatné foto DA autorky

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.