Dojčenie – zdroj materinskej sily 1)

(Vyberáme z aktuálneho vydania Dieťa 8 – 9/2018.)

Aké boli dejiny dojčenia? Mohli si matky v minulosti budovať po pôrode vzťah k dojčeniu? Budovať vzťah, ktorý stavia dieťa do stredobodu pozornosti a všetko podriaďuje jeho potrebám?

Ak začneme hlboko v histórií, hodnotné poznatky nám v tomto smere poskytuje správanie cicavcov, ktoré sa spoliehajú na svoje inštinkty, vyvinuté za stovky miliónov rokov. Cicavce na pôrod mláďat a dojčenie vyhľadávajú úkryt, bezpečné miesto, aby vytvorili nerušený priestor novému vzťahu. Aktívnu úlohu má mláďa.Všetko, čo potrebuje na prežitie už totiž ovláda: hľadá zdroj potravy, saje alebo kričí, keď matka nie je nablízku. Matka má pasívnu úlohu, byť k dispozícií. Bola aktívna do pôrodu, pripravila svoje telo a vhodné útočisko, aby si mláďa nerušene pestovala ako objekt lásky. Inštinktívne správanie cicavcov podporujú hormóny, ale je to len možný vzorec správania. Materský cit sa odvíja aj od spoločenstva a vlastného zážitku.

Výskumom problematiky sa zaoberal, medzi inými, aj švajčiarsky psychoanalytik Frany Renggli. Zistil, že čím je rozvinutejšia kultúra, čím väčšie bohatstvo, čím väčšia nezávislosť od prirodzeného prostredia, tým je väčšia priepasť vo vzťahu k deťom, tým menej je dojčenia. Tento vzorec sa opakuje vo všetkých kultúrach Európy, od gréckej či rímskej antiky po západné civilizácie.

Pôrod nie je patologický dej
Aj keď pôrody boli najskôr čisto ženskou záležitosťou, známi starovekí lekári boli aj pôrodníci. Pomáhali hlavne bohatým rodičkám z vyšších vrstiev a mali zabezpečovať hladký priebeh pôrodu. Ženy strácali zodpovednosť za vlastné telo, postupne ich kompetencie prebral pôrodník. Pozícia tehotnej, rodiacej a šestonedielky sa zmenila v spoločnosti na pozíciu chorej ženy.

Do obdobia renesancie boli pri bežnych pôrodoch prítomné len ženy. Pôrodné babice nemali žiadny špeciálny status ani vzdelanie. Často povolanie vykonávali len z finančných dôvodov, ale intuitívne robili správne úkony, verili pocitom rodičky. Ich znalosti a praktiky sa však tým stali podozrivé a označovali ich za bosorky, čo rozhodujú o živote a smrti.

Renesancia, zameraná na vedu a myslenie bez predsudkov, sa snažila oživiť antické vedomosti na oslobodenie ľudstva. S rozvojom medicíny sa rozvíjalo aj pôrodníctvo, aby sa zabránilo vysokej úmrtnosti novorodencov a komplikácií zdravotných následkov pre matky. Do prvých pôrodníc sa dostali hlavne ženy na okraji spoločnosti, chudobné a slobodné, na ktorých si lekári „rozvíjali“ postupy a techniky ako na pokusných králikoch. K ťažkým pôrodom chodili lekári, určovali priebeh pôrodu a polohu rodiacej ženy ležmo. Začali používať nástroje ako pôrodné kliešte, ako napríklad doktor Friedrich Benjamin Osiander, ktorý za 30 rokov praxe a výučby pôrodníkov až polovicu všetkých pôrodov ukončoval umelo.

Jeho protikladom bol viedenský lekár Johan Lukas Boer, ktorý tvrdil, že pôrod nie je patologický dej. Podľa jeho názoru mal lekár pozorovať priebeh a zasahovať iba v prípade cielenej a zmysluplnej akcie, nikdy nie preventívne. Rovnako vnímal aj tehotenstvo, dojčenie a šestonedelie. Ak by sa jeho metód držali aj kolegovia, možno by zabránili tzv. horúčke šestonedieľok, infekcii, ktorou trpeli ženy po pôrode v prvých pôrodniciach.

(krátené )
Spracovala Eva Homolová
Autorka námetu a odborný dohľad Jana Michalková

V nasledujúcich číslach Dieťaťa vám prinesieme seriál článkov, ktoré vznikli na podnet veľmi zaujímavej knihy Ursuly Henzinger „Dojčenie, zdroj materinskej sily“, o histórii nielen dojčenia (alebo skôr nedojčenia) – Stillen, Die Quelle mutterlicher Kraft, ISBN:3-530-50008-9. Autorka publikácie je renomovaná pedagogička a etologička (študuje zákonitosti správania živočíchov, najmä ľudí). Narodila sa v Salzburgu v roku 1956, má 4 deti a venuje sa odbornej a prednáškovej činnosti na témy týkajúce sa výchovy, emocionálnej prvej pomoci, pôrodníctva a dojčenia. Kniha rozoberá, prečo je dieťa pre spoločnosť nepodstatné, prečo sa nedojčí, prečo pôrodníci a medicína získali nad matkami obrovskú moc a radšej počúvame doktorov ako vlastnú prirodzenosť. Hovorí o našich často naivných predstavách, ktoré sú zachytené aj v ľudových povestiach – ideálne dieťa nepotrebuje pozornosť, môže byť osamote v kolíske či modernom vibračnom ležadle. Tak ako sa od novorodencov separovali už sedliaci, lebo museli zabezpečiť prácu a netušili, že dieťa má nejaké potreby, tak pokračuje separácia dodnes…

Foto Shutterstock.com

Článok  si môžete prečítať v aktuálnom vydaní časopisu Dieťa 8 – 9/2018, ktoré si môžete kúpiť vo voľnom predaji.
Aj po uplynutí doby predaja aktuálneho čísla Dieťaťa si ho môžete predplatiť tu