♪ Vojna či rodina? Z detí si sami robíme nepriateľov | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

♪ Vojna či rodina? Z detí si sami robíme nepriateľov

♪ Vojna či rodina? Z detí si sami robíme nepriateľov

Črepiny z môjho zrkadla 60)

Situácia: Sedím na gauči s dcérkiným oblečením, hlavu mi ide roztrhnúť. Oproti mne stojí dcérka a vrieska tak hlasno, že nepočuť vlastné myšlienky. Víria v tornáde a môj hlas naberá na intenzite. Jej po lícach stekajú slzy, najradšej by som ňou zatriasla. Chcem jej vykričať, že som jej dopredu oznámila, že idem von, ponáhľam sa, mám robotu. Robí to naschvál? Kde či kedy sa to zvrtlo? Prečo tu sedíme a vrieskame, keď by stačilo obliecť sa a vyjsť? Hnevám sa. Plán je prekazený. Pozerám na dcérku a vidím nepriateľa – ak ho neporazím, dnes už nič nestihnem. Celý deň sa roztriešti, za všetko môže tento malý uvrešťaný škriatok…

Moje videnie verzus skutočnosť: Čo sa to deje, že som si dovolila pozrieť sa na dcérku ako na nepriateľa? Ako to, že sa podľa toho zmenilo aj moje správanie? Hlások vo mne šepká: „Mala si plán predsa, celý deň si chcela vyjsť von. Pracovala si najskôr doma a keď si si konečne povedala dosť, ide sa do milovanej záhrady, oddýchneš si tam. No táto tu ti to nedovolí! To je do neba volajúce!“ Je? Nie je. Keď sa totiž poddám hnevu, nezničí deň žiadny škriatok, žiadny nepriateľ na bojovom poli. Zničí ho ten, kto z milujúcej domácnosti švihnutím prútika vytvorí bojové pole a z úžasného, energického, temperamentného dieťaťa vyčarí nepriateľa. Stačí sa tak na dieťa pozrieť, stačí sa tak správať, zamračiť, skríknuť, zapudiť jeho snahy bez toho, aby sme zbadali ich koreň (väčšinou ním je snaha potešiť maminku a tatka/pomôcť im), ukázať nepochopenie, odmietnutie, a dieťa sa prispôsobí.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Našťastie som mala pomocníka – nervy nepraskli, pretože spoza pece na mňa zamával môj muž. Zastavila som sa a zavrela oči. Nadýchla sa a vzdialila od svojej krivdy, hnevu, od sebeckého, v sebaľútosti a náhlení sa topiaceho JA. Otvorila som oči a miesto nepriateľa som konečne zazrela skutočnú tvár – uplakanú tváričku mojej lásky. Videla som jej krivdu, jej bolesť, jej strach. Nikto iný toto zreteľne nikdy neuvidí – túto schopnosť si pripisujú najmä matky. Ony najlepšie poznajú svoje deti. Samy v srdci vedia, že deti nie sú nepriatelia. Nikdy nebudú, pokiaľ si ich sami nevytvoríme – my, nikto iný, ani dieťa samotné nám nie je nepriateľom. Ak by niekto tvrdil opak, vlastne by hovoril, že jeho život má v rukách niekto iný.

Keď som videla skutočnú tvár môjho srdiečka, stislo ma v hrudníku. To som spôsobila ja. Ja som nepočkala, kým sa v súkromí detskej izby neupokojí, lebo sa pohnevala s tatkom. Čas uteká len tomu, kto je od neho závislý. Ja som zo seba spravila obeť a odmietla som pomôcť dcérke obliecť sa a počkať na ňu. Chcela ísť do záhrady s milovanou maminkou. Tak som ju objala. Vtedy spustila ešte väčší rev, pretože si uvedomila, že jej mama je späť (hurá, zmizol generál z vojny). Môže slobodne vypustiť bolesť.

Môj stíšený, láskavý hlas bol pre dcérku lepší povel, než krik, nadávky, hrozby a poháňanie. S úsmevom sme vyšli von, spolu sme si vyrezali halloweenskú tekvicu a napravili deň, ktorý som už považovala za stratený. Nevytvárajme z láskavej domácnosti plnej pochopenia bojové pole plné nedorozumení a nepriateľov. To sa volá vojna. Doma vládne rodina. 🙂

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok