Ako uspávať dieťa | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Ako uspávať dieťa

23. januára 2018 Články , Vzťahová väzba
Ako uspávať dieťa

Nechávať ho „vyplakať“ je veľmi škodlivé

Ako rodičia máme v rukách zodpovednosť za zdravie a šťastie našich detí. Mali by sme k nim pristupovať tak, aby sme im pomáhali čo najlepšie sa rozvíjať, a mali by sme sa vyvarovať výchovným spôsobom, ktoré deťom škodia. Medzi takéto nesmierne škodlivé prístupy patrí aj uspávanie „vyplakaním“, ktoré sa, bohužiaľ, stále propaguje medzi rodičmi. Teda: dieťa sa vraj naučí samostatne zaspať, keď ho necháme do vysilenia plakať, až nakoniec zaspí. Takýto spôsob zaspávania je pre dieťa nesmierne devastujúci. A nezáleží na tom, či stres a plač dieťaťa dávkujete postupne, alebo ho v tom necháte naraz. Ničí vnútro dieťaťa na celý život…

Profesorka Darcia Narvaez v článku „Nebezpečenstvá, ktoré hrozia vašim deťom, ak ich necháte vyplakať sa“ uvádza vedecké dôkazy: „S pomocou neurovedy môžeme potvrdiť to, čo naši predkovia považovali za samozrejmé, že nechať dieťaťa v stave skľúčenosti je prax, ktorá môže poškodiť deti a ich vzťahové schopnosti v mnohých smeroch na dlhý čas. Dnes vieme, že nechať deti vyplakať, je dobrý spôsob na to, aby sa z nich stali menej inteligentné, menej zdravé, viac úzkostlivé, nespolupracujúce a odcudzené osoby, ktoré môžu preniesť rovnaké alebo dokonca horšie vlastnosti na ďalšiu generáciu. Nastáva poškodzovanie neurónových prepojení. Keď je dieťa priveľmi rozrušené, vytvárajú sa podmienky na poškodenie synapsií, ktoré predstavujú prevodovú stanicu na šírenie nervového vzruchu v mozgu dieťaťa. Uvoľňuje sa hormón kortizol. V nadmernom množstve je to hormón zabíjajúci neuróny, ale jeho následky sa nemusia prejaviť ihneď (Thomas et al., 2007). Donosené dieťa, ktorého mozog je vyvinutý iba na 25 percent, prechádza rýchlym rastom mozgu. Mozog narastie v priemere až o trojnásobok svojej veľkosti na konci prvého roku života. Kto vie, ktoré neuróny sa odpájajú alebo ničia v čase vystavenia extrémnemu stresu? Aké deficity by sa mohli objaviť o pár rokov neskôr z takejto pravidelnej stresujúcej skúsenosti?“

Ako spia novorodenci a dojčatá
Pokojný spánok dieťatka je túžbou každého rodiča. Rodič má však zabezpečiť, aby dieťa v pokoji zaspávalo, a keď sa v noci zobudí, aby opäť v pokoji zaspalo. Dieťa by sa malo pri zaspávaní a kedykoľvek v noci, keď sa zobudí, cítiť príjemne a veľmi bezpečne.

Novorodenci a dojčatá spia inak ako dospelí ľudia. Na začiatku zaspávania najprv prechádzajú fázou ľahkého spánku (REM spánok), približne 20 minút, potom postupne nastáva fáza hlbokého spánku. Preto treba dieťa uspávať a nielen ho dať spať. Vedeli to už naši predkovia, po ktorých sa nám zachovalo veľa krásnych uspávaniek.

Spánok sa skladá zo spánkových cyklov (strieda sa ľahký REM spánok a hlbší non-REM spánok), a tie majú malé deti kratšie ako staršie deti a dospelí ľudia. Pre maličké dieťa je dôležité, aby sa dokázalo budiť ľahšie a častejšie, pretože potrebuje prijímať potravu častejšie, prípadne sa môže ľahšie zobudiť kvôli inému hroziacemu nebezpečenstvu – napríklad kvôli podchladeniu. Až polovicu spánku bábätka tvorí REM spánok, a to je podľa vedcov zaoberajúcich sa spánkom významné z hľadiska rozvoja mozgu. Rodič, ktorý rozmýšľa nad tým, ako sa starať o bábätko večer a v noci, by mal mať tieto skutočnosti na mysli.

Bábätká neplačú bezdôvodne
Správne uspávanie dieťatka patrí k základom vzťahovej výchovy – to je prístup, ktorý berie do úvahy skutočnosť, že potreby dieťaťa treba neustále napĺňať, aby si mohlo vo svojom vnútri vytvoriť tzv. bezpečnú vzťahovú väzbu, t. j. pripútanie (angl. attachment). Ako sa rodičia alebo opatrovníci správajú k človeku počas jeho útleho detstva, takú vzťahovú väzbu si človek vytvorí, a tá ho sprevádza počas celého života a ovplyvňuje jeho vnútorné prežívanie, psychické zdravie, schopnosť vytvárať vzťahy k ostatným ľuďom, celkovú spokojnosť a schopnosť reagovať na výzvy života. Správne rodičovské reakcie na dieťa spôsobujú rozvoj bezpečnej vzťahovej väzby. Tá predstavuje základy zdravého sebavedomia, sebadôvery. „Vyplakávanie“ dieťaťa zapríčiňuje vytvorenie neistej až dezorganizovanej vzťahovej väzby s veľmi negatívnym dopadom na psychiku dieťaťa, ktorý v budúcnosti spôsobuje poruchy správania, psychické poruchy, a to po celý život.

Autor teórie vzťahovej väzby, dr. Bowlby, považuje potrebu pevného pripútania za rovnakú primárnu potrebu bábätka, akou je napríklad potreba jesť či spať. Preto bábätko plače nielen vtedy, keď je smädné, hladné, pocikané alebo ubolené, ale oprávnene aj vtedy, keď potrebuje cítiť rodičovu prítomnosť, spočinúť v jeho náručí, a teda aj v pokoji a bezpečí zaspať. Osamotené plačúce dieťa je ponechané napospas veľmi negatívnym emóciám – bezmocnosti, úzkosti, nakoniec aj beznádeji. Záleží na jeho temperamente, kedy sa im poddá a vysilené zaspí. Mnohé deti sú natoľko vytrvalé, že by dokázali preplakať celé hodiny. Veľkú úlohu tu hrá aj vrodený inštinkt, ktorým osamelé bezmocné mláďa privoláva svojich rodičov.

Musíme si uvedomiť, že ľudské mláďa patrí k najbezmocnejším mláďatám na svete. Jeho jedinými zbraňami, akými si vie zabezpečiť ochranu, sú jeho milučký, starostlivosť vzbudzujúci vzhľad a plač, ktorým privoláva pomoc dospelého. (Matky sú od prírody na tento plač najcitlivejšie, a to hlavne na plač svojho vlastného bábätka.) Plač bábätka má vždy svoj vážny dôvod a treba naň vždy reagovať!

Dôvody, prečo treba vždy reagovať na plač bábätka, sú závažné. MUDr. Jozef Hašto, PhD., v knihe Vzťahová väzba – ku koreňom lásky a úzkosti (Vydavateľstvo F, 2005) píše: „Predpokladom zdravého vývinu dieťaťa je ‚bezpečná väzba‛, pri ktorej dieťa vie, že v stresových a úzkosť vyvolávajúcich situáciách sa môže spoľahnúť na rodičovskú emočnú a aktívnu podporu, oporu… Matka sa stáva ‚bezpečnou základňou‛, ‚bezpečným prístavom‛. Základom pre to, aby matka mohla fungovať ako ‚bezpečná základňa‛, ‚bezpečný prístav‛, je jej jemnocitná reaktivita:.. matka jemnocitne, t. j. diferencovane, primerane reaguje na signály dieťaťa, je mu láskyplne naklonená, chráni ho, a keď treba, uteší, upokojí ho.“ Jemnocitnosť matky je potrebná v akejkoľvek situácii, a teda aj pri uspávaní dieťaťa.

Nechávate ho vyplakávať? Oslabujete vzájomné puto!
Dieťa má od narodenia vždy zaspávať a celú noc spať v pokojnej atmosfére. To vylučuje akýkoľvek tréning „samostatného zaspávania“ vyplakávaním. Popredný americký pediater dr. William Sears, ktorý je s manželkou autorom desiatky úspešných kníh pre rodičov (a zároveň sú rodičmi ôsmich detí), poukazuje na skutočnosť, že spánok sa nedá dieťaťu vnútiť nasilu necitlivými technikami. Rodičia, ktorí nechávajú dieťa vyplakávať, riskujú stratu citlivosti voči nemu a oslabenie vzájomného puta. Oveľa vhodnejšie je podľa neho vytvoriť dieťaťu také podmienky, aby ho spánok prirodzene premohol. Máme si ceniť tie drahé chvíle, keď uspávame svoje bábätko v náručí, či iným príjemným spôsobom, pretože rýchlo nenávratne pominú. Upozorňuje, že aj to, ako sa o dieťa staráme cez deň, môže podporiť ľahšie zaspávanie – pozitívne pôsobí dojčenie dieťaťa na požiadanie, a nie podľa rigidnej schémy, a časté nosenie (dr. Sears radí rodičom, aby používali „baby sling“ – baby vak). Deti, ktoré rodičia cez deň približne tri hodiny nosia, spávajú v noci lepšie. Dr. Sears radí, aby rodičia dávali dieťatko spávať cez deň i večer v rovnakom čase a vzali si na pomoc príjemné rituály pred spaním – kúpeľ, masáž, kolísanie, uspávanky. Dieťatko môže zaspávať pri dojčení alebo nosení.

Nielen mamičky, ale aj oteckovia by sa mali naučiť uspávať svoje dieťatko príjemným spôsobom. Úsilie uspať bábätko však bude márne, ak ho položíte príliš skoro, počas fázy ľahkého spánku. Ukladajte ho až potom, keď má úplne uvoľnené končatiny a nehybnú tváričku, upozorňuje dr. Sears.

Uvažujte ako dieťa
Desmond Morris v pôvabnej knižke Lidské mládě (Agro, 1995) píše, že žiadne dieťa nie je milované príliš a čím viac dokážeme uvažovať ako dieťa, tým lepšími rodičmi sa máme možnosť stať. Krik a nárek dojčaťa sú úpenlivé prosby o pomoc. Je to dávnoveký vzorec správania. Milióny rokov evolúcie bábätko naprogramovali tak, aby premenilo svojich rodičov v milujúcich ochrancov. Aby sa ľudské mláďa poistilo proti nebezpečenstvu, ktoré mu hrozilo, ak bolo ponechané osamote, vyvinulo si schopnosť vydávať prenikavý signál paniky a používať ho, len čo bolo ponechané osamote. Iba jeho hlas ho mohol zachrániť, žiadna iná schopnosť (napríklad schopnosť pohybovať sa alebo prichytiť sa matky). Desmond Morris uvádza, že ukladanie bábätiek do samostatných postieľok v industriálnych spoločnostiach spôsobili názory, že deti tak budú lepšie chránené pred infekciou, a tiež teórie presadzujúce tvrdý, autoritársky výchovný prístup a ich aplikáciu už aj na malinké deti. Svoju úlohu hral aj strach, že rodičia svoje dieťa v spánku zadusia. To sa však nemôže stať, pravda, ak rodič nie je pod silným vplyvom psychotropnej látky (drogy, alkoholu, lieku na spanie).

Zdraví rodičia sú na tesnú blízkosť svojho dieťatka veľmi citliví a aj keď upadnú do tvrdého spánku, ich odpočívajúci mozog dieťa stále vníma. Telesný stav dieťatka je tak pod lepšou kontrolou.

Malé dieťa by malo spávať v blízkosti matky
Desmond Morris takisto upozorňuje na skutočnosti známe z teórie vzťahovej väzby – že častá telesná blízkosť dieťaťa a rodiča spôsobuje, že dieťa cíti veľa lásky a bezpečia a vďaka tomu nebude neskôr menej nezávislé, ale, naopak, viac nezávislé, schopné skúmať svet z bezpečnej základne. Aj matky majú prospech z častej blízkosti bábätka, pretože sú hormonálne nastavené tak, aby sa s ním čo najviac a najčastejšie maznali. Desmond Morris pripomína, že popôrodné depresie bývajú spôsobené odoberaním dieťaťa matke – najskôr v pôrodnici, potom v detskej izbe.

 

Skutočnosť, že malé dieťa by malo spávať v blízkosti matky, je v súlade s neurovedou. Vedci, ktorí sa zaoberajú výskumom spánku a špeciálne spoločným spánkom matky a dieťaťa (napríklad profesor antropológie, dr. James McKeena z Notre Dame University, či dr. Sarah Moshko z University of California), svojimi výskumami potvrdzujú, že matkina prítomnosť priaznivo vplýva na fyziologické funkcie spiaceho dieťaťa. Veľký význam to má aj pre bezpečnosť bábätka. Ak dieťa spí pri matke a dodržia sa ostatné zásady bezpečného spánku, nedochádza k SIDS (syndrómu náhleho úmrtia dojčaťa). V kultúrach, kde spia rodičia spolu s deťmi, je tento syndróm raritou. Kniha „Attachment Parenting“ od Katie Allison Granju píše o zaujímavej skutočnosti: Ak sa príslušníci týchto kultúr presťahujú na Západ a osvoja si tamojší štýl starostlivosti o dieťa, výskyt SIDS sa u nich postupne dostane na úroveň rovnakú ako na Západe.

Pripomeňme, že dieťa má spať na tvrdej podložke, na chrbátiku alebo na boku. Vankúše, hračky, prípadne iné predmety treba odstrániť. Rodičia, ktorí fajčia, by nemali fajčiť v prítomnosti dieťaťa a už vôbec nie v miestnosti, kde dieťa spí. Ak idú spať k dieťaťu, mali by sa osprchovať a umyť si vlasy, aby odstránili cigaretový zápach (radí dr. William Sears v knihe „The Baby Book“).

Faktor, ktorý je dokázateľne účinný pri znižovaní rizika SIDS, je dojčenie. Pritom dojčené bábätká, ktoré spia s matkou, majú oveľa menšie riziko, že počas spánku skončia v nebezpečnej polohe dolu tváričkou. Okrem toho je takto nočné dojčenie pre matku oveľa jednoduchšie, nemusí k dieťaťu vstávať, nakŕmi ho v polospánku bez väčšieho vyrušovania dieťaťa i seba.

Buďte bezpečným prístavom
Dr. McKeena hovorí, že spoločný nočný spánok rodiča s malým dieťaťom je prirodzený a rodič i dieťa sú naň biologicky adaptovaní. Spánok osamote je pre bábätko úplne novým, neprirodzeným a cudzím zážitkom. Dr. Sharon Hellen sa pýta, ako máme po tisícročiach spoločného spánku zrazu povedať nervovému systému dieťaťa, aby bol „v pohode“, keď spí osamote? To jednoducho nejde. Aj riaditeľka strediska mentálneho zdravia detí v Londýne Margot Sunderlandová na základe dlhoročných výskumov tvrdí, že rodičia by mali spávať s deťmi, a to do veku ich piatich rokov a píše o tom vo svojej najnovšej knihe. Odlúčenie od rodičov spôsobuje úzkosť a zvyšuje u dieťaťa hladinu stresových hormónov. Ukladanie osamotených detí na spánok spôsobuje zvýšené riziko syndrómu náhleho úmrtia dieťaťa. Podľa dr. Sunderlandovej to môže byť preto, že dieťaťu chýba upokojujúci vplyv vedľa neho ležiacej matky na dýchanie a funkciu srdca. Dr. Sunderlandová poukazuje aj na vedecké výskumy, ktoré preukázali vplyv osamoteného spávania na rozvoj niektorých telesných ochorení v neskoršom veku.

Prakticky sa dá spoločné spanie rodičov s deťmi vyriešiť rôznymi spôsobmi. Mnohé mamičky si detskú postieľku pristavia tesne k svojej posteli, iné si ho dajú priamo vedľa seba do postele. Na bábätko je mamička oveľa citlivejšia než otec, a preto by malé dieťa nemalo spať medzi oboma rodičmi, prípadne vedľa súrodencov, ale tak, aby ležalo len vedľa matky. (Matka, samozrejme, nesmie spať vedľa dieťaťa vtedy, ak je pod vplyvom akýchkoľvek utlmujúcich látok.) Použiť možno špeciálnu detskú postieľku, ktorá sa pripevní k posteli rodičov, alebo prisunúť k sebe viac váľand – takéto riešenie je vhodné, keď za kratší čas pribudne mladší súrodenec.

Všetkým rodičom zo srdca prajem, aby dokázali byť pre svoje detičky „bezpečným prístavom“. Vychovať svoje dieťa tak, aby si vytvorilo vo svojom vnútri model bezpečnej vzťahovej väzby, je obrovským prínosom nielen pre dieťa, ale aj pre samotných rodičov. Takéto dieťa je psychicky odolnejšie a blahodarný vplyv vyváženého mozgu sa prejavuje aj na pevnejšom fyzickom zdraví.

MUDr. Jela Maliariková
(Autorka je psychiatrička.)

časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!