Adaptácia na škôlku

Spomínate si, aké to bolo, keď ste po škole nastúpili do zamestnania? Noví ľudia, nové pravidlá, prvý deň ste radi, keď zistíte, kde je toaleta a kuchynka s kávovarom. 🙂

V mojom prvom full-time zamestnaní som sa ocitla po ukončení školy, v júli. Z „kanclu” som chodila neuveriteľne unavená, spravidla som si doma musela ľahnúť. Mám podozrenie, že to nebolo iba tou júlovou horúčavou a kanceláriou bez klimatizácie. Každý nový začiatok sa spája s veľkým výdajom síl – na zorientovanie sa, na vytvorenie nových vzťahov, návykov a na nájdenie si svojho miesta v spoločenstve. Ako by ste si vy priali svoj prvý deň v novej práci? Určite je fajn mať niekoho, kto sa vás ujme, ukáže a vysvetlí vám, čo treba, zoznámi vás s ľuďmi a možno pôjde s vami aj na obed.

V škôlke, kde pracujem, trváme na tom, aby rodič sprevádzal svoje dieťa aspoň prvé dopoludnie. Aj keď ide o „skúseného škôlkara“, napríklad je to dieťa s odloženou školskou dochádzkou, ktoré na ten jeden rok prichádza k nám. Prirodzene, trojročné deti, ktoré po prvý raz vstupujú do kolektívu, ostávajú v sprievode rodiča dlhšie, podľa potrieb dieťaťa a možností rodiny. Postupne predlžujeme čas, keď rodič nechá dieťa samo v škôlke. Niekedy býva ťažké už len to, aby išiel bez dieťaťa na toaletu, neskôr sa dohodneme, že sa vráti, keď pôjdeme napríklad zo záhrady opäť dovnútra, na rozprávku. Ide tu o opakovaný zážitok návratu rodiča. Tým dieťa nadobudne dôveru, že je v poriadku tu zostať, lebo mama/tato (babka, dedko…) pre mňa vždy prídu.

To, že je v škôlke na nejaký čas rodič s dieťaťom, je dôležité z viacerých hľadísk. Dieťa sa cíti bezpečne a môže sa postupne začleňovať do skupiny. Veľmi dôležitý je aj aspekt prepájania prostredia škôlky a rodiny. Deti rady a hrdo ukazujú rodičom škôlku, ako sa tam správne dejú veci, vytvára sa osobný vzťah medzi rodičmi a vychovávateľkou. A v neposlednom rade tu ide práve o dôveru rodičov voči vychovávateľkám, voči škôlke – keď môžu rodičia zažiť, že o ich dieťa tu bude dobre postarané.

Toto je kľúčové najmä pre rodičov, ktorí po prvýkrát dávajú svoje dieťa z rodiny do kolektívu. Ak sú rodičia pokojní a spokojní s tým, že dieťa je v tejto škôlke s touto vychovávateľkou, to je už polovica adaptácie dieťaťa. Deti silno vnímajú vnútorné postoje a pocity rodičov, aj keď nerozumejú súvislostiam. Ak má napríklad mama výčitky, že dieťa posiela do škôlky, alebo má sama zlé zážitky zo škôlky, dieťa jej neistotu a strach vníma, cíti že niečo nie je v poriadku a je pre neho ťažšie sa cítiť v novom prostredí dobre.

„Adaptácia – prispôsobenie sa (organizmov) zmeneným životným podmienkam.“ (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV)

Prečo je to v škôlke iné ako doma
Doma s mamou, otcom, u starých rodičov alebo u tety či uja ide vždy o starostlivosť 1 : 1. Aj keď tam môže byť viac detí, dieťa má dospelého takmer celého pre seba. V škôlke sa dieťa musí stať súčasťou skupiny, byť tam, takpovediac „samo za seba“. Isteže, sú chvíle, keď sa mu vychovávateľka venuje aj individuálne, ale nie je to možné kedykoľvek, deti sa o ňu musia deliť. Musia sa naučiť zvládnuť komunikovať s rovesníkmi, potrebujú byť samostatnejšie sociálne aj sebaobslužne. V konečnom dôsledku nám aj o to v škôlke ide: aby sa deti socializovali, učili sa spolupracovať, zastať sa ostatných aj samých seba, prihlásiť sa aj počkať, podeliť sa a presadiť sa. Okrem toho sa musia naučiť množstvo pravidiel, zvyknúť si na to „ako to my tu máme“. A toto všetko je makačka, to sa nezdá. Poznáte tú scénu, keď prídete po svoje dieťa, či do škôlky alebo k babke a ono začne vystrájať, predvádzať sa alebo sa rozplače? „Kým si neprišla, bolo úplne v pohode…“ Dieťa sa s vaším príchodom uvoľní, už je všetko v poriadku, mama (otec) je tu.

Kľúčom k tomu, aby dieťa toto všetko v pohode zvládlo a malo sa dobre, je vzťah. Vzťah rodiča a dieťaťa, vzťah rodiča a vychovávateľky, vzťah dieťaťa a vychovávateľky. Adaptácia dieťaťa v škôlke spočíva v tom, že dieťa si vytvorí s vychovávateľkou vzťah, v ktorom je porozumenie a dôvera. Na vytvorenie vzťahu je potrebný čas a vynaložené úsilie a nie je to možné umelo urýchliť. Dieťa považujem za zadaptované, keď si dokáže prísť ku mne vypýtať pomoc, ale aj útechu.

Je už moje dieťa zrelé na kolektív?
Pred nástupom dieťaťa ku nám do škôlky robíme rozhovor s rodičom, v ktorom sa ho pýtame podrobnosti o dieťati, jeho vývine, telesnom aj duševnom. Jednou z otázok je, či a odkedy si dieťa hovorí Ja. Nejde tu o rečové schopnosti, ale o duševný vývin dieťaťa. Deti si približne vo veku 2 až 3 rokov (niektoré aj skôr alebo neskôr) uvedomia zásadnú vec – uvedomia si, že „ja som ja.“ S týmto sebauvedomením prichádza tzv. „obdobie vzdoru“, ktoré ale nie je ničím iným, iba znakom toho, že si dieťa postupne začína uvedomovať, čo chce alebo nechce a trvá na tom silou vôle, ktorej dospelí nemôžu konkurovať. Dieťa nemá inú možnosť: musí zistiť, kde je hranica. Jeho vlastná hranica, hranica dospelého, hranice pravidiel spolužitia a bezpečnosti. Týmto všetkým sa upevňuje jeho sebauvedomenie. Dieťa v škôlke potrebuje mnohokrát niečo zvládnuť – počkať, podeliť sa, prijať pravidlá a dohody, a na to je potrebné, aby tam dokázalo aspoň chvíľu stáť samo za seba. Samozrejme, aj menšie deti dávame do skupín, to sú ale potom jasle, kde je jednak menej detí na jednu opatrovateľku a aj program dňa je primárne usporiadaný okolo opatery dieťaťa, vo vzťahu 1 : 1 aspoň na určité úkony.

Párkrát sa mi stalo, že dieťa nastúpilo ku mne do skupiny, ale ešte nebolo pripravené na spokojné fungovanie v kolektíve. Buď bolo nešťastné a úplne odmietalo akýkoľvek kontakt, alebo v okamihu, keď som z neho spustila pozornosť, niečo vyviedlo (udrelo iné dieťa, rozhádzalo hračky). Po dohode s rodičmi tieto deti ostali ešte pár mesiacov v opatere mamy či starých rodičov. Keď opätovne nastúpili neskôr, adaptácia a pobyt v škôlke prebehli úplne v pohode.

Často počúvam od rodičov cca 2- až 2,5-ročných detí, že ich dieťa chce spoločnosť iných detí. Je to úplne bežné, dieťa ale chce byť s deťmi v prítomnosti rodiča. Na ihrisku, v materskom centre, na návšteve u známych. Byť v škôlke spokojný bez mamy je niečo celkom iné. Vnímam, že deti sú takí „ozajstní“ škôlkari až od štyroch rokov (isteže sú výnimky). Aj mladšie deti to zvládajú, ale ešte sa veľmi potrebujú držať v blízkosti vychovávateľky, menej sa hrajú, chcú pri nej sedieť a mať ju podľa možnosti čo najviac pre seba.

Prečo je tak často choré?
Niektoré deti sú najmä prvý rok v škôlke dosť často choré. Deti si budujú imunitu, ich imunitný systém dozrieva. Podobne, ako sa učia napodobňovaním vzpriamiť sa, chodiť, rozprávať a myslieť, tak si niekedy aj ich imunitný systém „požičia“ ochorenie od druhého dieťaťa. Niekedy si dieťa aj chorobou vyžiada „oddychový čas“, potrebuje byť viac s mamou. Je to veľmi individuálne, v každom prípade dieťa aj po prekonaní ochorenia potrebuje aj nejaký čas na rekonvalescenciu. Minimálne toľko dní, koľko malo horúčku, ešte musí mať pokojový režim. Zaujímavé je pozorovať deti, ktoré sa vrátia po chorobe do škôlky. Sú zmenené, vývinovo sa posunuli, najmä ak išlo o ochorenie s horúčkou.

Ako môžeme pomôcť dieťaťu sa čo najlepšie adaptovať na škôlku?
Jedna z vecí, ktoré dieťaťu veľmi uľahčia zvykanie si na škôlku, je mať aj doma jasnú štruktúru dňa a jasné pravidlá. To je, samozrejme, nápomocné, aj keď sa dieťa nechystá do škôlky, uľahčí to život celej rodine. Napríklad: rodina jedáva spoločne za stolom. Keď sú deti z domu zvyknuté, že „zobkajú“ popri hraní sa alebo ich rodičia s jedlom naháňajú, bude pre ne veľmi ťažké zrazu v škôlke obsedieť pri stole spolu s ostatnými. Tiež je fajn, ak dieťa plánujete nechať v škôlke aj oddychovať po obede, aby ste aj pred nástupom do škôlky doma po obede vyhradili čas na tichý odpočinok, ak už dieťa nespáva. Sú deti, ktoré v škôlke začnú znova spinkať, pretože sú oveľa viac unavené ako doma.

Veľmi pomáha aj to, keď aspoň 1 až 2 týždne pred nástupom do škôlky začnete vstávať tak, ako potom budete vstávať pri dochádzaní do škôlky. Upraví sa biorytmus vám aj dieťaťu, prípadne aj súrodencovi a ranné vstávanie do škôlky bude o čosi ľahšie.

Tiež je dobré dieťa podporovať v samoobslužnosti. Nerobte veci za dieťa, keď to nie je nutné. Vždy, keď sa to dá, doprajte mu čas na to, aby sa mohlo samo vyzliekať, neskôr aj obliekať. Pomôžete mu tým, že budete pri ňom. Isteže, keď je unavené alebo sa veľmi ponáhľate a boli by ste nervózni, pomôžete mu. Niekedy si deti chcú užiť, že ich rodič oblečie. Je to príjemné a občas to deťom určite doprajme, keď si to vypýtajú. Dieťa v škôlke ale musí byť schopné sa prezliekať samo. Vychovávateľka rada pomôže, so zipsom, gombíkmi, šnúrkami na topánkach či prstovými rukavicami. Je fajn, keď do škôlky dáte deťom oblečenie, ktoré nie je náročné na manipuláciu, aby naozaj vedeli byť samostatné. Dieťa zvyknuté na to, že ho niekto druhý stále obsluhuje, to bude mať spočiatku veľmi ťažké.

Nenechajte dieťa kdekoľvek, ani v škôlke, bez toho, že by ste sa s ním rozlúčili. Ak si myslí, že tam ste, a vy zrazu zmiznete, môže sa veľmi zľaknúť a jeho dôvera vo vás bude otrasená. Nabudúce sa vás možno bude držať ako kliešť a vôbec vás nebude chcieť pustiť.

Polovica adaptácie dieťaťa spočíva v spokojnosti rodiča. Ak máte zlé spomienky na svoj pobyt v škôlke, ak si nie ste celkom istí, či už naozaj chcete dieťa zveriť do starostlivosti iných ľudí, alebo máte iný strach či obavu, skúste sa o tom s niekým porozprávať. Možno ešte nenastal ten správny čas na nástup do škôlky, možno je to aj príležitosť pre vás poliečiť si boľavé zážitky z detstva. V každom prípade sa dieťa adaptuje ľahšie a rýchlejšie, keď sú rodičia spokojní.

Určite pomôže, keď sa budete o škôlku čo najviac zaujímať. Kto bude s vaším dieťaťom tráviť podstatnú časť dňa, aké pedagogické zásady a metódy používajú, aký je priebeh dňa, či chodia dostatočne s deťmi von, aká je strava a podobne.

Viem, že to nie je jednoduché. Škôlok je stále nedostatok, tie súkromné sú často drahé. Chcelo by to systémovú zmenu… Poznáte knihu od R. Fulghuma „Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v škôlke“? Neviem, či je to naozaj tak, možno sa čo-to naučíme aj potom.  V každom prípade, prvých sedem rokov života má dieťa nato, aby si vytvorilo zdravý telesný základ na celý svoj ďalší život.

Blanka Lichtnerová
časopis Dieťa

Foto Shutterstock.com

Ak by ste sa chceli o adaptácii alebo iných škôlkarských témach dozvedieť viac a porozprávať sa, môžete si pozrieť moju webku: blankalichtnerova.sk

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).