♪ Dcérkine popletené ospravedlnenie mi otvorilo nové dvere | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

♪ Dcérkine popletené ospravedlnenie mi otvorilo nové dvere

♪ Dcérkine popletené ospravedlnenie mi otvorilo nové dvere

Črepiny z môjho zrkadla 81)

Situácia: Dcérka rozliala po celom stole vodu. Už asi po stý raz. Obliala mi knihy, tatkovi mobil, papiere s vlastnými kresbami aj zem. Bola z toho nešťastná, až sa rozplakala. Objala som ju, tak mi cez vzlyky povedala, že mi to všetko prepáči. Prepáči mi, že vyliala vodu. O pár dní sa hrala s kamarátom. Držali proti sebe „meče“ (hračky) a bojovali. Dcérka omylom udrela „mečom“ kamaráta po ruke. Ubolený kamarát odišiel domov. Dcérka pribehla ku mne a opakovala, že nech sa vráti, veď mu prepáči.

Čo tým chcem povedať: Dcérka nemá komu „prepáčovať“. Ak spraví niečo, kvôli čomu sa iný cíti byť dotknutý, mala by sa ospravedlniť a dotyčný by jej mal prepáčiť.

Čo tým hovorím: Dcérka sa ospravedlnila. Svojím spôsobom.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Každému je asi jasné, že dcérka si slovíčka obrátila a poplietla. Hoci som sa jej snažila pomýlenie vysvetliť, nezmenila to. Pretože „ja ti prepáčim“ pre dcérku znamená celé ospravedlnenie (všetko, čo by ste doň zahrnuli). Ona ľutuje, mrzí ju to, keby mohla, situáciu by zvrátila – vždy mi povie, že to spravila omylom, teda nie naschvál, nie náročky. A ja jej verím. Vodu mi pomohla utrieť, kamarátovi povedala „prepáčim ti“, keď prišiel ďalší raz.

Prestala som s vysvetľovaním. Nechala som dcérke jej formu ospravedlnenia. Prečo? Pretože je pre mňa čarovná. Keď sa nahnevám, oslabí mi hnev. Potom dokážem premýšľať bez toho, aby ma emócia hnevu ovládla, aby som nechala svoje správanie definovať hnevom – aby som hnev pretavila do reakcie. Rozosmeje ma to. A čo je hlavné – pripomenie mi to jednu veľmi dôležitú vec. Ak sa stane niečo, čo vnímame ako nepríjemné, ihneď hľadáme – určíme vinníka. Slovo vinník si v hlave spájame s „naschvál“, „náročky“, „urobila to, aby ma nahnevala“, „nevie, čo sa patrí“, „čo je neschopná“ a podobne. Počas riešenia nepríjemnej situácie nám „vina vinníka“ nahrnie do tela stres a ako reakciu na stres – hnev. Napokon sa s vinníkom spája aj trest, ktorý mu máme chuť udeliť. Lenže vinník nie je len na jednej strane. Na vine môže byť nepozornosť potenciálneho vinníka, alebo druhej strany. Pohár nemáme klásť na kraj stola. Meče sú tvrdé a teda úder spôsobí bolesť – dobrá skúsenosť. Kamarát s dcérkou sa prestali biť s mečmi, poučili sa. Poháre s pitím kladiem do stredu stola a upozorním na ne. Skúste si predstaviť situácie, keď vás vaše deti vedia vytočiť. Je dôležité vždy určiť vinníka? Je len na jednej strane? Ako sa dá predísť opakovaniu situácie (u nás rozlievaniu pohárov)? Aké z toho plynie ponaučenie? A ak sa deje niečo vážnejšie, nie je dôležitejšie naučiť deti vzniknutú situáciu riešiť, namiesto hľadania vinníka, na ktorého by sme zvalili celú zodpovednosť? Nebol by svet krajší, keby sme sa naučili preberať za svoje chyby zodpovednosť a hlavne, keby sme sa nebáli urobiť to bez toho, aby na nás bol namierený ukazovák a počuli sme krik „si vinná“? Fascinuje ma dcérkine „prepáčim ti“, jej vôľa odpustiť každému a prestať sa hnevať za päť sekúnd. Otvára mi dvere do nepoznaného sveta. Dovolila som jej to.

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok