♪ Alžbetka zisťuje: O smútku spievalo srdiečko, nie rozum

Milá maminka. Akosi nám to nefunguje. Som smutná – nešťastná, predstav si to! Nedarí sa mi a preto vidím veci horšie, než sú. Nedokážem sa v smútku do toho znova pustiť, tak som sa rozhodla, že ma rozosmeješ. Musíš predsa, predtým nám to zafungovalo! Chvíľu si ma objímala, rozprávali sme sa, ticho sedeli a potom sme sa rozbláznili. Tak prečo to teraz nejde?

Smejem sa, keď sa hráme na chrobáka, smejem, ale po smiechu sa zase ozve smútok. Akosi nechce ísť preč, smiech ho nevyláka von, neporazí ho, nezatlačí. Prečo? Potom ma šteklíš, potom si spievame, ale nič nefunguje. Nemám sa rada, že tak fungujem, maminka, ako je to možné? Chcem sa znova pustiť do toho, čo ma rozosmutnilo, opraviť chybu, vyriešiť problém, ale smútok mi to nedovolí.

Vtedy mi vysvetlíš, že hlava, mozog vie, že problémy sú na to, aby sa riešili a prekonávali prekážky. Aj moja hlava to vie a mozog prikyvuje. Tak kde ten smútok je, prečo sa s ním hlava nevie dohodnúť? Nuž, pretože smútok sa usadil v srdiečku a ak ho veľmi, veľmi nechcem, on ma veľmi, veľmi chce. Tak potom je zlý… Či nie?

Je mojou súčasťou, vravíš? Ako v tej rozprávke, kde všetky emócie ako radosť, strach, hnev, smútok sídlili v jednom dievčatku a všetky sú naše? Ako sa mám naučiť mať smútok rada, keď sa pri ňom cítim tak smutno, zle? Mám počkať? Tak čakám, objímam ťa, smútim – vraj si mám dovoliť smútiť. Smútok je kamarát, ktorý ako vietor prefučí okolo a keď ho nechám, aby si fučal voľne a zvedavo sa obzeral dokola, tak aj odíde. A on naozaj odchádza. Povedať, že ho nemám rada, je ako povedať, že nemám rada svoje oko, alebo vlasy, ruku, nohu, bruško, srdce, žalúdok… seba – všetko predsa potrebujem.

A nenechať dokončiť smútok, ktorý začal smútiť, je ako nedopiecť kurča, nedokončiť polievku, nedovariť špagety, nedokončiť obrázok, nespať… Ostane to nedokončené. Tak teda leť, milý smútok, spievaj v mojom srdci, aby som sa naučila postupne ťa počúvať, spievať, lietať s tebou a nechať ťa odletieť.

Alžbetka
Foto Tomáš Farkaš

seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 103)
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet. Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 102)
Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.