Slnečné Južné Čechy

19. augusta 2017 Články , Kam s deťmi
Slnečné Južné Čechy

Lachovice sú malá dedinka medzi lúkami a prvými šumavskými lesmi. Tvorí ju vlastne len pár domov, niekoľko chalúp a dva statky. Jeden je zanedbaný, druhého sa po reštitúcii rezko ujali pôvodní majitelia, dali ho do poriadku a dnes popri farmárčení ponúkajú aj ubytovanie. Niet lepšieho miesta pre mestskú rodinu ako tam, kde o pol ôsmej ráno, kým oschne rosa na paši, začína dojenie kôz. Naši dvaja čeľadníci vyzbrojení gumákmi boli pripravení.

Keďže kozliatka ešte popri tráve potrebujú aj mamičkino mliečko, domáci doja len raz za deň. A keďže majú desať dojníc, uchýlili sa k síce neromantickej, ale oveľa rýchlejšej elektrickej odsávačke. Kým koza schrúmala za misku šrotu, už bolo vemienko prázdne. Nebolo nás treba dvakrát núkať, aby sme si dovolenkovú stravu spestrili čerstvým mliekom a syrmi.

Od kôz sme sa presunuli k dvom prasiatkam s vlhkými rypáčikmi. Sliepky boli ešte zamknuté v kuríne, ale už nám čosi cez vráta vysvetľovali. Ovečky pod prístreškom chrumkali seno, asi vedeli, že mokrá tráva je na ich žalúdok ťažká. Zato kravy už boli kdesi na nedozernom konci pasienku. Čierna chúlostivá kobylka nemá rada letné horúčavy a práve sa po nočnej prechádzke vracala do svojej otvorenej stajne. Počuli sme ju večer dubasiť v tme pod našimi oknami.

Bizóny pod zelenou pyramídou
My sme sa, naopak, slniečku potešili. Kravia hora ihlanového tvaru čnie farme rovno za humnami. Dá sa ísť po červenej značke, no my sme postupovali prťami po lesnej zveri alebo len tak podľa inštinktu. Počas výstupu sme naďabili na dve maličké žabky a krásne masliaky. Mali sme so sebou kanvičku na čučoriedky, ale košík nie, a tak sme skonfiškovali najmladšiemu turistovi veľký štvorcový podbradník. Zavesený na paličke vyzeral, ako keby šiel Honzo do sveta. 🙂

Asi v polovici kopca sa začali objavovať ozrutné rozhádzané balvany, niektoré obrastené machom ako srsťou. Hojnosť žuly využívali v minulosti vyšebrodskí kamenári a zišla sa aj pri stavbe tunajšieho kláštora. Čím sme stúpali vyššie, tým ich bolo viac a vyzerali, ako keby ich nejakí obri naukladali do pravouhlých tvarov. Až spätne sme sa dozvedeli, že za keltských čias sa tu nachádzalo obetné miesto.

Presunuli sme sa ešte o kúsok ďalej, kde je geografický vrchol hory (796 m. n. m.), drevený kríž a výhľad priesekom na Vyšší Brod. Najedli sme sa pri kamennom stĺpe s maľovaným svätým obrázkom. Podobných sme na ceste dolu Lachovicami stretli ešte niekoľko. Niektoré sú ešte zo XVII. storočia, no čerstvo poobnovované. Pod Kravou horou našlo svoj domov aj stádo bizónov – pre Európu netypických zvierat. Spolu s muflónmi si tu žijú vo velikánskej obore. Videli sme z každého len po jednom exemplári, lebo v čase našej návštevy bolo horúco a väčšina bola zalezená kdesi pod stromami. Celá výprava nám trvala asi 2,5 hodiny.

Čertova stena
Na druhý deň sme auto nechali vo Vyššom Brode na železničnej stanici, lebo tam sme sa plánovali vrátiť. Na okraji kláštora sme vstúpili do lesa na modrú značku. Kráčali sme veľmi pohodlne po vrstevnici krásnym ihličnatým lesom s už známymi velikánskymi zmachnatenými balvanmi, na ktorých rástli aj mladé smriečky. Tajomnú atmosféru ešte umocnilo stretnutie s bielo odetým mníchom s košíkom hríbov. Deťom by celkom stačilo stráviť tu celý deň, hrať sa na škriatkov, oberať všadeprítomné čučoriedky a púšťať listy dolu potôčikom, ale Čertova stena nás lákala. Odbočili sme teda na červenú značku a cez brezový hájik a porast vzácneho vresovca, ktorý na jar ružovo kvitne, sme dosiahli cieľ.

Čertova stena je parádna kamenná záležitosť – balkón masívnej žuly hore a skalnaté more padajúce hlboko dole k Vltave. Na druhej strane údolia sme videli podobnú suť. Ktovie teda, či povesť o zváľanej hrádzi, pomocou ktorej chcel čert zničiť vyšebrodský kláštor, nie je pravdivá. Naši chlapci, vrátane toho štvornožkujúceho, si tu vyskúšali svoje horolezecké vlohy.

Keďže sme sa nechceli vracať do Brodu po tej istej cestičke a skratka dolu k rieke a k železničnej zastávke ukrytej v lese neexistovala, pokračovali sme po modrej značke do Loučovic. Les bol stále prekrásne zelený, ale už trochu jednotvárny a dieťa, ktoré sa nenieslo otcovi na chrbte, z toho nebolo nadšené. Občas sme sa zastavovali vybrať z niekoho topánky „kus lesa“, pohľadať palicu na kreslenie šípok do chodníka, posilniť sa čokoládou a popri tom sme spoločne vymýšľali rozprávku, každý po jednej vete. Hoci sa začínala „Bol raz jeden les“, skončilo to hromadnou haváriou, pri ktorej všetci pomreli. Manžel sa to usiloval zjemniť, ale scenárista bol rázne proti.

Po celkovo 7 kilometroch konečne Loučovice! Vlak mal ísť až o dve hodiny, tak sme si išli pozdvihnúť morálku zmrzlinovou cieľovou odmenou. V mestečku nie je veľmi čo obzerať, je to miesto, kde už takmer 150 rokov funguje papierenská výroba, kedysi prosperujúca, dnes už ledva štvrtinová. Blízkosť priehrady Lipno a pekná príroda naokolo mu však turisticky nahrávajú. Prínosom pre mestečko je aj železnica postavená v roku 1911, dokonca ako druhá elektrifikovaná v republike. Aj po nás si prišiel zvláštny vlak – vagóny z motoráku ťahané starou elektrickou lokomotívou. Chlapcom kalilo radosť len to, že sme už po dvoch zastávkach vystupovali.

Opatskou stezkou
Tretí peší výlet sme zasvätili krížovej ceste nad Vyšším Brodom. Od mestskej radnice na hlavnom námestí sme po zelenej značke čoskoro zanechali za sebou domy a dostali sme sa na zakvitnutú fotogenickú lúku, na ktorej podobne malebne stála prvá kaplnka, či skôr kamenný stĺp s výjavom na kovovej reliéfnej doske. Staršieho syna sme s jeho pomocou postupne oboznámili s Ježišovým príbehom.

Bol zvedavý, čo sa dozvie na ďalšej zastávke, a tak sme sa v celkom plynulom tempe prepracovali na zalesnený kopec, kde medzi skalami a stromami stojí kostolík Marie odpočívající na kameni. Keďže sme na česko-rakúskom pomedzí, zaužívanejší je nemecký preklad Maria Rast am Stein. Pseudorománsky kostol tu vyrástol v XIX. storočí a vedľa neho obrazáreň. Poniže dokonca stával aj hostinec, kde sa čapovalo kláštorné pivo. Dnes z neho ostali už len základy. V povojnových rokoch sakrálne stavby chátrali a slúžili pastierom ako salaš, od deväťdesiatych rokov sa im však vrátil pôvodný účel. V čase nášho výletu tu bol lesný pokoj, ktorý spestrovali svojím chichotom len naše jašiace sa deti.

Po odpočinku sme pokračovali ďalej po zelenej značke klesajúcej do údolia a lemovanej najväčšími malinami, aké som kedy mimo záhrad videla. Spakruky som naoberala za pol desiatovej nádoby a potom sme ich počas chôdze zobkali. Čoskoro sme sa napojili na žltú značku kopírujúcu potok Menší Vltavice. Prvorodenec bol unesený pieskovými plážičkami – bagroval, tvoril nový ostrovček a púšťal na vodu kôrovú loďku s lopúchovou plachtou, ktorú manžel objavil zakliesnenú medzi skalami. Potok naberal na sile a predviedol sa v plnej kráse na mieste zvanom Vodopády sv. Wolfganga. Kúsok pod nimi je most a možnosť vybrať si z niekoľkých cestičiek. Všetky vedú približne rovnakým smerom, no dajú sa na nich vidieť rôzne objekty: starý hámor, kameňolom, ukážky kamenárskej práce a kus odkrytého kláštorného akvaduktu.

Deň na Vltave
Horúce počasie bolo na to ako stvorené. Ja s mladším synom sme si našli rovný trávnatý breh neďaleko starého, no starostlivo udržiavaného Bieleho mlyna. Vltava je na tomto mieste široká a pokojná, aby sa vodáci stihli pripraviť na šmykľavku spôsobenú haťou. Kto si na ňu netrúfal, mohol čln preniesť po násype. A hneď nad tým frekventovaná železničná trať! Bolo sa teda na čo pozerať. Popri tom sme sa dosýta vyčľapkali, kým dieťa neobjavilo, že kamienky sa dajú nielen hádzať, ale aj jesť.

Druhá polovica rodiny si v jednej z mnohých požičovní zaobstarala loďku. Dohodli sa s majiteľom, kde ich má čakať odvoz, vyzbrojení pádlami nám zamávali a pustili sa dolu prúdom. Bola to vraj paráda, plno vodákov každého veku, uvoľnená atmosféra, veľa smiechu a spevu, ľahké zoznamovanie sa pomocou hádzania loptičky medzi plavidlami. Na brehoch sa striedali lesy s kempami a bufetmi, ale kto nechcel, nemusel na súš ani v prípade krajnej nutnosti: ktosi prevádzkuje priamo v prúde kadibudku.

Našim vodákom sa to tak páčilo, že krásnu kulisu hradu Rožmberk nechali za sebou a trasu si predĺžili o ďalších 10 kilometrov. Poradili si so všetkými haťami, služby pohotovostných plavčíkov nepotrebovali. Prevrátili sa len raz na nenáročnom mieste, keď sa syn v strachu z ovadov prudko presúval zo svojho miesta „háčika“ k ocinovi na kormu. Mal plávaciu vestu a Vltava nie je dravá; všetko dobre dopadlo, akurát vodotesný súdok nectil svoje meno a večer nám potom policu na klobúky zdobili sušiace sa české bankovky… Dlhodobo traumatický zážitok to však očividne nebol, pretože tento rok sa nadšene chystáme Vltavu splavovať celorodinne a počas niekoľkých dní.

A čo sa dá robiť v Južných Čechách, keď prší? O tom vám porozprávam niekedy nabudúce. 🙂

Martina Marušincová
Foto autorka

časopis Dieťa

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?

Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!