Rozhovor s Alžbetkou. Čo je to strašidlo?

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 31)

Čo je to strašidlo? A: Je to ujec, čo má na sebe plášť. Videla som ho v rozprávke. Býva v strašidelnej kukle. Bojím sa ho, lebo húka. Takto – hoúúúúú!
Čo znamená, že sa ho bojíš? A: Že ho mám rada, ale sa ho bojím.
Čo by muselo urobiť, aby si sa ho prestala báť? A: Musí mať šaty a mačací nos.
Bojíš sa aj tmy? A: Áno. Lebo nevidím, kam chodím.
Sú aj iné strašidlá? A: Áno. Je úplné strašidlo, ktoré úplne straší. A je mega strašidlo, ktoré je mega, lebo kaká. A bojím sa ho, lebo húka. Keď prestane húkať, tak ho stvrdnem, lebo cez neho prechádza moja ruka. Lebo on bol iba duch.
A ty si videla ducha? A: Áno. Kde? A: Na streche. A ako vyzeral? A: Ako vták.

Tak, maminka. Už vieš, čo to pre mňa znamená strašidlo. Ako ho vidím. Aby si to ale pochopila úplne, prezradím ti, ako vidia strašidlá napríklad moji kamaráti. Julka chodí do školy. Na strašidlá neverí. Viac sa bojí, keď niečo stratí, alebo keď kypia veci na sporáku. Miško už má bubáka. Volá ho bubon. Našťastie má draka, ktorý bubona dokáže zožrať. Julkina maminka sa vraj ako malinká bála pavúkov. Nie takých, čo vidíme. Takých, čo nevidíme. Lenže, maminka, odkiaľ sa strašidlá berú? Veď aj sladkosti nám nosí každý rok smiešny ujo, ktorého volajú Mikuláš. Kto nám nosí strašidlá?

A tak som premýšľala. Tu sú veci, ktoré nám pomôžu strachu a strašidlám porozumieť:

1. Strašidlá nosia babky, tetky, maminky, tatkovia… Prvýkrát som o bubulákovi počula od Miška. Potom to spomenula babka, potom teta, u ktorej sme boli na návšteve a nakoniec som ich videla v rozprávkach. Dovtedy som nevedela, že by nejaké mali byť!
2. Viac ako strašidla sa bojím… No predsa tetky susedky. Pretože ma s babkou strašili, že mi odhryznú zo zadku, ak si neoblečiem nohavice. Viac sa bojím búrky, pretože je silná, strašne trieska a blesky blikajú. A najviac sa bojím, keď neviem, kam si mi zmizla ty, maminka.
3. Nech už sa bojíme, čoho sa bojíme, aj tak nám najviac pomôže, ak nám ten strach necháte. Nie ho vytvárať a strašiť nás. Stačí povedať – áno, Alžbetka, Miško, Julka, tohoto sa bojíte. Rozumieme a veríme vám. Aj keď neveríte. My veríme. Lebo všeličo vidíme.
4. Porozprávaj sa so mnou o strašidlách a strachu. Pýtaj sa. Keď sa strach zmení na slová, nemusím sa ho tak báť, pretože slov sa nebojím. Slovo je slovo.
5. Keď už teda strašidlá priniesli babky, dedkovia, tetky… Keď už sme ich videli v rozprávke a vieme, že sa dajú vymyslieť, aj my si ich začneme vymýšľať. Napríklad Julka si ich rada predstavuje a potom sa schováva pod perinu. A ja ich mám preto rada, lebo sa so mnou hrajú. Nezabudni, maminka, mám veľkú fantáziu!
6. Miško sa strašidiel bojí. Čo tak zmeniť ten strach na radosť z hry? Čo tak zmieriť sa so strašidlom a primäť ho spriateliť sa? Julkina maminka, tá s pavúkmi, si vytvorila pavúčika Ferka a každú noc sa s ním rozprávala. Ty, maminka, si z nich spravila pomocníkov. Vymýšľali ste spolu fantastické strašidelné príbehy. A ja? Veď ja ich „stvrdnem“ predsa!
7. Čo tak miesto strašenia…? Ak babka chce, aby som si obliekla nohavice, alebo Miškova babka chce, aby nechodil ďaleko, čo tak nevytvárať bubulákov a tetky, ktoré hryzú do zadku, ale to spraviť inak? Čo tak spýtať sa, prečo tie nohavice nechcem? Vysvetliť, prečo to babka chce a čoho sa bojí? Čo tak sa dohodnúť? Čo tak mi veriť? Veď aj ja verím, maminka, babka, tatko, že máte svoje strachy. Že ochoriem. Že nevyrastiem. Nepriberiem. Spadnem. Zlomím si ruku. Nebudem múdra. Nebudem vedieť rátať do desať. To viem! Aha: Jeden, dva, tri, štyri, jedenásť, devätnásť, deväť, two, four, five… desať! No?

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 30)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.