(Ne)správne? Keď dieťa povie: Neviem, nedokážem…

Črepiny z môjho zrkadla 31)

Situácia:
Keď okomentujeme naše dieťa my – ty to nevieš, nedokážeš – to je jedna vec. Povedali sme to preto, že predsa vieme. Zhodnotili sme behom okamihu jeho schopnosti a toto mu prosto nepôjde. Načo sa má pokúšať? Lenže – ako reagujeme, keď si to o sebe povie samo dieťa? Hovoríme si: Dcérka odmietla uložiť hračky. Vraj to nevie ako ja. Podala tatkovi autíčko so zalepeným kolieskom. Vraj to nedokáže odlepiť, nejde to. Naše reakcie? Ja: „Ale vieš, vyskúšaj!“ Tatko: „Nevadí! Skús, pôjde to!“

Čo tým chcem povedať:
Očakávame, že dieťa uzná našu schopnosť zhodnotiť ho, rozhodovať zaň. Veď svoje dieťa poznáme najlepšie. Ak si samo povie, že niečo nevie alebo nedokáže? To predsa nie, chúďatko. To si myslí?! Dokážme mu, že to dokáže. Musí vedieť, že je to jednoduché. Stačí sa posnažiť a pôjde to.

Čo tým hovorím:
Svoje dieťa síce poznáme, no ono sa pozná tiež. Lepšie než my. A aj sa snaží spoznať. Nadobudnúť o sebe vedomie a istotu. A my ho predbiehame. Zneisťujeme. Pretože je nám ľúto, že si myslí, že nevie – tak sme sa to naučili. Chceme mu dokázať opak a teda znegujeme a odmietneme vziať do úvahy jeho komentár vlastných (ne)schopností.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Dieťa sa nevie podceniť či preceniť (pokiaľ ho to sami nenaučíme – komentár „ale vieš, dokážem ti to“ k tomu vedie). Ak povie, že niečo nedokáže či nevie, buď to momentálne nechce urobiť, alebo len sucho konštatuje situáciu.

Keď mi dcérka povedala, že niečo nevie, hneď mi to prišlo ľúto. Prečo? Lebo som videla samu seba ako malé dieťa, ktoré tým, že niečo nevedelo, niekoho sklamalo (otca, mamu, učiteľku, neskôr šéfa). Bola som smutná, nešťastná a zo seba sklamaná. Cítila som sa neschopná. Najradšej by som bola, keby ma niekto presviedčal o opaku. Aby mi povedal – to nevadí, aj tak si zaslúžiš lásku. Ale tak sa dialo oveľa neskôr – keď som sa naučila, že ma niekto ocení a bude ľúbiť len ako múdre a schopné dieťa. Ináč by som bola zlá, no, no, no, nebudú ťa mať radi, ak nebudeš poslúchať.

Toto moja dcérka ešte nevie. A dúfam, že ani vedieť nebude.

Ale vidíte to? Na jednej strane sme schopní povedať dieťaťu – to nevieš, nedokážeš – na druhej, ak si to povie samo, odmietneme to. Naše dieťa nepotrebuje chválu ani útechu. Ono sa len samo rozhodlo. Ono si povie, či niečo chce vedieť alebo dokázať, alebo to bude vedieť inokedy. Alebo si nájde náhradu, skúsi iné riešenie. Ide prosto ďalej. Nie je to preň tragédia. Ani obmedzenie či dôvod na podkopanie sebavedomia.

Ak povieme, že to nevadí, možno začne premýšľať o tom, prečo a komu by to malo vadiť. A ak niečo naozaj vie, hoci si myslí, že nevie, prečo na to samo neprišlo? Zrejme niekto iný vie lepšie, aké je, čo vie a dokáže. Nechtiac tak zasiahneme do jeho procesu spoznávania sa. Podkopeme mu sebaistotu a sebavedomie. A napokon sa jedného dňa nespýta samo seba – aké som, čoho som schopné? Ale niekoho iného. Čiže toho nesprávneho človeka.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.