Najvzácnejšie rodinné poklady

Každá rodina má svoj poklad. Aký je ten váš? Nie, nemyslím veľké majetky, honosné domy či plné ponožky peňazí. ? Skôr to, čo sa tiahne ako pradienko vaším životom a spája vás cez prítomnosť s minulosťou i budúcnosťou. To, čo vám pripomenie, kde sú vaše korene.

Tieto poklady si v rodinách strážime ako napríklad ja môj staručký drevený tmavohnedý valček na cesto. Je neobyčajný. Ukrýva totiž dotyky rúk všetkých žien z jednej vetvy našej rodiny – mojej prababičky, babičky, mamulky, mojej sestry, jej dcérky i moje. Nevymenila by som ho za nič na svete. Z jednej strany je mierne oškvŕknutý ohňom, kedysi sa varilo a pieklo na šporhelte – aj tie chvíle pamätá môj rodinný valček, však má iste viac ako 100 rokov. Teraz som ho opäť vytiahla z police, aby mi pomohol znova po roku pripraviť koláčiky na Vianoce.

Môj valček sa rozvravel a kuchyňu naplnili  spomienky na mojich milovaných. Objala ma radosť, akú som vždy cítila v mamulkinej kuchyni, keď sa zvianočnievalo a ona vytiahla z police – presne tak ako dnes ja – tento náš rodinný valček a kuchársku knihu.

Apropo, kuchárska kniha. Tá mamulkina zostala mojej sestre, ako mne valček. Rodinné poklady treba rozdeliť rovným dielom. A kuchárska kniha našej mamulky, tá veru v ničom nezaostáva za staručkým valčekom. Iste aj vy takú doma máte. Uchytanú, na jednotlivých stránkach s mastnými fliačikmi, ako na ne odfrkol kúsok cesta pri miesení, s mnohými výstrižkami a poznámkami s receptami, ktoré písali ešte vaše babičky či mamky. Ukrývajú vzácne spomienky, na ktoré by sa neraz zabudlo, nebyť týchto kníh, ktoré sa v našich rodinách dedia.

Nedávno môj muž poprosil svoju mamičku, či by si mohol zobrať staručkú kuchársku knihu Terézie Vansovej. Skutočný poklad medzi knihami. Keď s ňou prišiel domov, pustila som sa v nej s obdivom listovať. A ako to je v každej správnej kuchárskej knihe, i v tejto bol kopec výstrižkov s receptami… a medzi nimi list napísaný úhľadným písmom. Vrátil ma do roku 1969, keď manželova babička písala svojej dcére. Kdeže by som v tom čase tušila, že raz ten list budem čítať. Bola som len malé dievčatko a nič som nevedela o žene, ktorá ho písala, o babičke môjho manžela. Ďakovala v ňom svojej dcére a ostatným deťom za to, že jej kúpili k narodeninám krásnu piecku. A ako ju len hreje! V tom liste je láska a vrúcnosť  stále živá, aj keď tu babičky už dávno niet. Hneď som volala manželovej mame, aby som jej list pripomenula, prečítala a vrátila ho opäť do jej rúk. Ako veľmi ju potešil, to netreba vysvetľovať. Ihneď mala pred očami túto spomienku.

Doba sa zmenila. Dnes si moderné ženy – babičky, mamičky i dcéry – píšeme sms-sky, četujeme cez internet. Čo zostane po takejto komunikácii? Aká spomienka? Virtuálna? Tá sa rozplynie. A preto je najvyšší čas opäť začať písať listy. Aby raz i naši následníci objavili rodinný poklad ukrytý hoci v kuchárskej knihe. Verím, že z neho na nich dýchne láska. Vaša, vašich mám i babičiek. Láska a vrúcnosť. To najdôležitejšie, čo máme my ženy odovzdať našim deťom.

Krásne vianočné a novoročné chvíle vám prajem, priatelia

Renáta Krausová

Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).