A dosť!

Vieme, že krik nič nevyrieši. Iba ventiluje neschopnosť riešiť veci inak. A predsa. Sto ráz si sľúbime, že nabudúce sa vytočiť nenecháme. Vydržíme deň, dva, týždeň, mesiac a na deti zasa nakričíme.

Kto aspoň raz nenakričal na deti, nech zdvihne ruku! Či si to priznáme alebo nie, deti okrikujeme. Lebo okrem toho, že ráno nestíhame, budeme trčať v zápche, v práci máme fofry, peňazí je málo, deti zvyknú rozliať kakao, hašteriť sa, aj sa pobiť alebo sa tímovo rehocú práve v momentoch, keď to vezmete ako výsmech. Potom ony platia za celý stres plačom, strachom, zakríknutosťou a my máme pocit viny. Krik, to chvíľkové, nekontrolované zneužitie pozície rodičovskej moci, za toľko negatív nestojí.

Kričať je ľahšie ako nekričať

Španielska pedagogička Tania García zaraďuje kričanie k najjednoduchším a najpohodlnejším výchovným nástrojom, po ktorých rodičia siahajú. „Keďže nemajú k dispozícii iný model, použijú ten, pomocou ktorého kedysi vychovávali ich. Aj keď cítia, že to nie je správne.“ Dôsledky sú rôznorodé, plusy žiadne. „Výchovou kričaním deťom spôsobujeme neprestajný diskomfort, stres, problémy s koncentráciou, stratu motivácie, frustráciu, hnev, bezmocnosť, zníženie sebavedomia, nepozornosť, zlý vzorec (keď kričíme my, budú kričať aj ony) a nespočetné množstvo rôznych ‚atď’.“ Pedagogička odkazuje, že deti možno vychovávať bez kriku. Vyžaduje to však rodičovské úsilie.

Dá sa to

Prvým krokom je skúsiť sa pozrieť na rôzne bežné situácie očami svojho dieťaťa. Občas pozabúdame, že deti sú deti. Nie malí dospelí. Nevnímajú život a ani netaktizujú ako my, nekonajú zákerne ani s bočnými úmyslami. Deti vidia v každej situácii zdroj hry, zábavy, radosti či zvedavosti. Preto je dôležité, aby sme sa spolu s nimi dokázali pozerať aj z detskej perspektívy. To, čo je pre nás ako rodičov dilema, je pre dieťa výzvou, podnetom bez zámeru niečo vyparatiť a naštvať nás. Ďalším krokom je vedieť prehodnotiť. Proste nádych a mini úvaha, či rozliate mlieko, neuprataná izba, neuposlúchnutie na prvý alebo x-tý raz sú v danom momente naozaj dôležité, lebo viac ako kričať sa možno nad tieto „katastrofy“ oplatí povzniesť. Ozaj, nám rodičom treba občas pripomenúť, aby sme počúvali pozornejšie. Často deťom ani nedáme možnosť situáciu vysvetliť. Okamžite ich konanie zrkadlíme a stotožňujeme s vlastným potenciálnym správaním. Mnoho dokážeme vyriešiť dialógom bez zvýšenia hlasu, pokojne a bez vyhrážok.

Súčasťou výchovy bez kričania je trávenie spoločných chvíľ s deťmi – počúvať ich, rozprávať sa s nimi, čítať si, chodiť von.

Do vzťahu rodič-dieťa patrí aj rozvoj komunikačných schopností, cibrenie sa v definovaní, čo sa nám páči, ako si predstavujeme, aby veci fungovali. Veľa problémov pramení z neschopnosti komunikovať, byť spolu, keď sme veselí, ale aj nahnevaní. Dieťa nás tak bude vnímať nielen ako rodiča, ale aj ako reálneho človeka, ktorý býva v pohode, ale tiež môže byť unavený, smutný alebo bez nálady. Súčasťou komunikácie je aj vedieť povedať prepáč. Napríklad po incidente, keď sme sa nezdržali a opäť spustili krik. Deti ocenia, že si vieme priznať chybu. Neznamená to ale, že pocit viny nás v podobných prípadoch obíde. Sám osebe však nie je cieľom, lebo nás zbytočne brzdí. Aj po ďalšom zlyhaní musíme ísť ďalej a ustáť svoje rozhodnutie vychovávať deti v súlade s pravidlami, hodnotami, fantáziou, inšpiráciami a najmä bez kriku.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.