Črepiny z môjho zrkadla 100)
Situácia: Na posledných návštevách sa stalo, že ku mne dcérka bez slova dobehla, skryla si tvár do môjho svetra a odmietla mi povedať, čo sa deje. Nuž som ju pohladila a nechala to tak. Lenže návšteva bola z jej správania zronená. „Upokojí sa a bude,“ povedala som s úsmevom. Návšteva sa znepokojila: „Prečo by sa mala upokojovať? Nahnevali sme ju? Nevyzerala nahnevaná…“ Alebo: „Veď sme sa krásne hrali a zrazu toto?! Čo sme pokazili?“
Čo tým chcem povedať: Náhla zmena emocionálneho stavu dieťaťa neznamená, že sa niečo fatálne zničilo, navždy pokazilo. Zmena emócií, hoci nedorozumenie – to všetko je súčasť života i každého dňa. Ak deti niečo prekvapí (aj emócia), môže ich to znepokojiť, pretože veci, ktoré nepoznajú, nerozumejú im, nevedia si vysvetliť, mozog vyhodnotí ako znepokojujúce. Preto hľadajú spôsob, ako nadobudnúť rovnováhu. Nie je to nikoho „vina“.
Čo tým hovorím: Nič sa nedeje. Ide o komára, netreba z neho robiť slona. Návštevu premkol strach, či nespravila niečo zlé, nezničila dobrú náladu, nepokazila deň. Emócia bola len emócia, nie celý deň, celá nálada, „celá dcérka“.
Lepšie pre mňa a pre dcérku: Raz mi jeden človek, ktorý vyznáva budhistickú vieru, v rozhovore povedal: „Nie si tvoje emócie, nie si tvoje myšlienky.“ Myslel to tak, že síce myšlienky a emócie ako moja súčasť tvoríme jedno, no nedefinujú ma. Nie som svoja myšlienka, nie svoja emócia. Ide o čriepky, črepiny mojej osobnosti, môjho ja. Sú súčasťou obrovského zrkadla, ktoré môže byť „otvorené“, teda v ňom vidieť ďaleko za seba, alebo uzavreté, keď si viac nedovolíme vidieť. Ja ostávam ja, zrkadlo zrkadlom, hoci tade preletí desiatka emócií alebo myšlienok závislých od skúseností, ktoré prežívam deň za dňom, rok za rokom. Ostávam mnou aj vtedy, keď popriem vieru v myšlienku, ktorej som verila pred desiatimi rokmi.
Pre dcérku, pre deti sú emócie tiež len emóciami. Nechajú ich plynúť cez seba, ak ich v deťoch neukotvíme napríklad vyhlásením, aké sú zlostné, náladové, usmievavé… Nezastavujme ich, nevytvárajme z nich povahové črty, nekategorizujme emócie. Prvá detská skúsenosť s nimi prebieha aj ako úľak a strach pred ich silou, učenie sa porozumieť si cez emócie. Keď zoslabnú, deti sa môžu rozhodnúť, čo s nimi. Ak bola dcérka smutná, sklamaná, nazlostená, prekvapená, nemali sa jej emócie dotknúť iných ľudí. Týkali sa len jej a jej prežívania, vyrovnávania sa so situáciami, ktoré emócie vyvolali. Deti nemôžu za to, ak si ich emócie berieme osobne. To sú naše problémy, nie ich a nemali by za ne pykať, pretože ich nepoznajú (často si vlastné problémy nepoznáme ani my). Deti nemôžu za naše skúsenosti, zážitky, vedomosti. Pri učení sa o sebe a emóciách by nemali v prvom rade dbať na druhých (to až keď sa spoznajú, zistia, kým sú) – je to, ako keby žiačik (dieťa), ktorému idú dobre čísla, mal dbať na učiteľa (rodiča), ktorému dobre nejdú, a teda miesto čísel by sa mal zaoberať problémami učiteľa.
Dcérka sa upokojila a pokračovala v hre, pretože sa nič nestalo. Stačilo ju nechať, vyčkať, nenechať sa ovládnuť strachom, že emócia ovládne celú situáciu, deň, náladu všetkých okolo. Nepotrebujeme vedieť každú maličkosť, ktorú dieťa prežíva (dcérka nám odmietla porozprávať, čo sa jej stalo, keď sa prišla upokojiť, neskôr z nej vyšlo, že bola smutná kvôli plyšovému psíkovi – maličkosť, pre ňu ale dôležitá, no neznamenala pokazenú návštevu), ktorá sa v dieťati odohráva. Je to začiatok rešpektovania súkromia dieťaťa.
Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok