(Ne)správne: Keď dospelí hovoria, ty šúchaj nohami!

Črepiny z môjho zrkadla 36)

Situácia:
Občas sa mi stáva, keď sa rozprávame s manželom (babkou, priateľmi), že sa dcérka zapojí do rozhovoru bez pozvania. Pri vážnych témach to nevidím ako vhodné. Mám chuť povedať vetu, ktorú sme ako deti často počuli na rodinných stretnutiach: „Keď dospelí hovoria, ty šúchaj nohami!“

Čo tým chcem povedať:
Dospelácke témy nie sú pre deti. Aj keby mali čo povedať, aj keby si všimli niečo, čo dospelí nie, treba mlčať. Dospelí ich aj tak neberú vážne.

Čo tým hovorím:
Moje slovo nie je také dôležité ako slovo dospelých. Že tomu nerozumiem? Čo ak rozumiem?

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Deti sú zvedavé, majú veľa otázok a nie vždy ich „vystrelia“ vo vhodnej chvíli. Poviete si, rozoberajme závažné témy mimo detí, no niekedy to tak vypáli – aj keď si myslíte, že hrajúce sa deti nič nepočujú, počujú priveľmi dobre. Už len debaty o práci, súkromí, výchovné témy, témy o strave, bývaní, politike, filmoch, sociálnych či sexuálnych problémoch, nepríjemných susedoch, šéfoch a firemnej politike… Kde je tu priestor pre deti?

Spomeniem dva pohľady na vec:

1. Pocit – Ako som sa cítila ja pri „šúchaj radšej nohami“? Zle. Vyradili ma zo . spoločnosti, do ktorej som patrila (bola som o tom presvedčená). Nie do spoločnosti dospelých, ale do spoločnosti ľudí, ktorých som si vážila a očakávala som, že si ma vážia rovnako. Ktorých som preto napodobňovala. Práve takých ľudí považujú deti za „správnych“. Obdivujú ich, ľúbia. A oni im povedia, aby radšej mlčali. Zabudli sme, aké ľahké je dieťaťu, hoci nechcene, ublížiť. A ak má náhodou štyri roky, vaše vyhlásenie pravdepodobne považuje za nelogické – malé deti irónii nerozumejú a šúchanie nohami sa im môže zdať nepraktické. ?
2. Uhol pohľadu detí – Aj vy ste si všimli, že niekedy, bez ohľadu na vek, vaše dieťa vypustí z úst takú radu, riešenie, názor, že vám padne sánka? Logika detí je prekvapujúca. Vidia veci inak. Čistejšie, jasnejšie, nie komplikovane. Stáva sa, že strelia mimo. Vo vážnej atmosfére to môže zapôsobiť ako rozptýlenie. Vtipné alebo, naopak, trefné. Niekedy nás téma tak pohltí, že sa dieťa zľakne a chce nás vytiahnuť späť k sebe, do prítomnosti, do okamihu tu a teraz. Preruší nás, pretože sa chýli k búrke. Staršie deti zase môžu problém vidieť s odstupom, bez emocionálnych zábran, predsudkov či hlboko vštepených sociálnych vzorcov, ktoré nás nútia viesť myšlienky istým smerom.

Netvrdím, aby sme do rozoberaných problémov vťahovali deti. Niekedy je lepšie ich vynechať. Ale keď sa už vyjadria, keď už chcú vhodiť slovo do bitky, neodstrčme ich na druhú koľaj. Znevažujúcim spôsobom, ktorý by nám samým vedel ublížiť.

Čo tak poprosiť dieťa, aby nás nevyrušovalo? Alebo poďakovať sa mu za komentár? Čo tak miesto vyhrešiť dieťa, že nám skáče do reči, vyhrešiť seba, že sme ho to vlastným príkladom naučili? Alebo ešte lepšie – čo tak sa cielene spýtať na názor našich drobcov? Pocit, že ich berieme vážne, že nemusia o status dôležitého člena rodiny bojovať, im dá možnosť porozmýšľať nad tým, kedy je vhodné sa do „vecí dospelých“ zapojiť alebo radšej pre tentokrát mlčať.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.