Nemám čas!

Som neefektívna v domácich prácach. Nikam to nevedie. Hodinu upratujem (varím, periem) a o pár minút je to opäť rozhádzané (zjedené, špinavé…). Nemám čas sa venovať deťom, musím sa postarať o domácnosť.

Keď sa mi mal narodiť syn, bola som pripravená. Mala som práčku, sušičku, mikrovlnku, vysávač (obyčajný, ešte nie robotický), kuchynský robot, auto…

A aj tak som zostala omráčená starostlivosťou o bábätko a svojím fyzickým a psychickým vyčerpaním. Z akých síl a kedy sa mám starať o domácnosť? A poznámky typu: „Veď naše mamy toto všetko nemali a ešte aj plienky prali, žehlili každý deň!“ Nemyslím si, že takéto „povzbudenie“ niekomu môže pomôcť. U mňa iba podporilo pocity viny a zlyhania.

So všetkými technickými pomocníkmi by sme predsa mali mať čas, mali by sme ho mať viac. Preto sme si ich kúpili, na to boli vyrobené. Prečo s tým všetkým aj tak nemáme viac voľného času?

ČO JE TO TEDA TEN ČAS A PREČO HO NEMÁME?

Čas sa pokúšame mechanicky merať hodinami. Ako malú ma fascinovalo pozerať sa u babky na hodinový strojček mechanických hodín. Je to neuveriteľný kúsok remeselnej práce, presne vyvážené, vzájomne na seba nastavené ozubené kolieska, ktoré v pravidelnom takte odmeriavajú okamihy.

Každá hodina ale v skutočnosti trvá rôzne dlho. Keď som netrpezlivá, nudím sa alebo musím niečo vydržať, hodina sa zdá byť nekonečná a vyzerá to, že ručičky na hodinách zostali stáť. Čas je prázdny a stáva sa bremenom. Rovnaká hodina uletí ako nič, keď sa ponáhľam a potrebovala by som 3-krát viac času.

Čas strávený s milovanou osobou alebo zahĺbením sa do dobrej knihy nechá takú istú hodinu uplynúť rýchlo, ale tento čas bol naplnený a obdarúvajúci – akoby to boli dve hodiny.

Spomínate si na prázdniny, keď sme boli malé deti? Zdali sa nám nekonečné, koniec augusta sa strácal kdesi v opare za horizontom predstaviteľného. Keď toto píšem, je začiatok júla a kalendár mám do konca augusta rozplánovaný prakticky na deň presne. Pocitovo akoby už o chvíľu malo byť po lete.

Deti žijú tu a teraz. Len pomaly sa učia orientovať v pozemskom plynutí času a dejov. Ešte aj 3- až 4-ročné deti bežne povedia – zajtra sme boli u babky alebo – včera pôjdeme do ZOO. Len postupne sa učia orientovať v „pozemských“ pomeroch. Vytváranie zmysluplných časových štruktúr je len jednou našich rodičovských úloh. Okrem toho deťom pripravujeme fyzický priestor – v akom prostredí dieťa vyrastá, akými materiálmi ho obklopíme a čo mu oblečieme (len plast alebo aj rôznorodé prírodné materiály?), čo mu dáme jesť (kvalitné plnohodnotné jedlá alebo „fast food“). Ďalšia nemenej dôležitá oblasť je emočno-morálne okolie dieťaťa. Ako zvládam svoje emócie? Aké hodnoty sú pre mňa dôležité (pravda, láska, krása, dobro…) a ako ich žijem? Zažíva dieťa okolo seba zmysluplnosť konania?

Konečne je tu čas dovolenky. Toľko voľna, toľko možností. Konečne stihnem aj k rodine zájsť, aj toto vybaviť, aj kúpať sa pôjdem, aj konečne vytriedim veci v skrini, dočítam knihu… a zrazu prejde deň, dva, päť… zrazu je po voľných dňoch a neurobila som ani polovicu z toho, čo som si naplánovala. Ako sa to mohlo stať? Z pracovných dní, ktoré majú svoju nevyhnutnú štruktúru, som vypadla do prázdna dovolenkovania. A čas bežal a prekĺzol mi pomedzi prsty.

AKO SA TEDA DÁ „MAŤ ČAS?“

Kľúčom pre udržateľné a ozdravujúce narábanie s tým, čo nám je darované ako čas, je rytmus.

Rytmus je striedanie polarít v opakovaní. Striedanie dňa a noci, leta a zimy, nádychu a výdychu, aktivity a pokoja. Hovorenia a počúvania, zrodu a umierania. Živá príroda na Zemi žije v rytmoch, od tých najmenších kmitov mozgových vĺn až po veľké planetárne a vesmírne cykly. Spoliehame sa na to, že aj zajtra vyjde slnko, že aj tento rok príde jar a rozkvitnú kvety, že príde leto a jeseň a dozrejú plody. Spoliehame sa, že po výdychu príde nádych a že zajtra sa opäť zobudíme, že naše telo strávi prijatú potravu.

V minulosti sme boli oveľa viac spätí s prírodou. S rozvojom intelektu a techniky sa človek vymaňuje z prírodných rytmov. Už nemusíme ísť spať, keď sa zotmie, máme umelé svetlo. V mnohých povolaniach človek ani netuší, ktorá časť roka práve je – kancelária vyzerá každý deň rovnako. Za túto emancipáciu platíme dosť vysokú cenu. Tlak na produktivitu je nesmierny a výsledkom je stres a mnohé civilizačné ochorenia. Stroje nám dali priestor pre slobodu. Musíme si ale dať pozor, aby sme si všimli, do akej miery začínajú ovládať náš život.

Stroje pracujú v takte – stále rovnako – a nepotrebujú oddych. Je veľmi ťažké spájať sa duševne s vecou, s pôdou, s materiálom, keď sa človek musí prispôsobiť nemennému tempu stroja. V extréme, pracovníci na výrobných linkách sa stávajú doplnkom stroja, bežiaceho pásu.

Hektika a snaha „fungovať“ ako stroje ochromujú našu vitalitu a zdravie telesných orgánov. Komunikačné technológie a informačná záplava nám mali šetriť čas, ale kradnú nám schopnosť zahĺbiť sa a sústrediť sa na prítomný okamih, naozaj sa spojiť s tým druhým. Zvykáme si na myšlienku, že pracovné alebo životné procesy, ktoré vyžadujú čas, sú bezcenné.

Pre malé deti je všetko toto veľkým negatívnym zásahom do ich vývoja. Svoje životné sily potrebujú na zdravé sformovanie fyzického tela. Pre zdravý duševný vývin potrebujú našu pozornosť a prítomnosť.

AKO SA TEDA POZERAŤ NA RYTMY?

Denný rytmus

Rytmus žije v tlkote srdca, v nádychu a výduchu pľúc. Denný rytmus, usporiadanie priebehu dňa je pre prežitie s deťmi nevyhnutné a aj pre nás dospelých prínosné. Snažíme sa striedať nádych – podnety prichádzajú zvonka a výdych – môžem konať zo seba samej.

Pre celkom malé deti je dôležité, aby sme im dopriali našu nerozdelenú pozornosť v okamihoch opatery. Pri kŕmení, hygiene, uspávaní buďme s nimi naplno, telom aj pozornosťou. Potrebujú ale aj čas na spoznávanie sveta, svojho tela a okolia. Vtedy im buďme nablízku, ale nechajme ich v primerane bezpečnom prostredí. Aj väčšie deti potrebujú naše vedenie v tom, kedy je čas ísť von, kedy je čas sa najesť, kedy je dobré robiť niečo spoločne.

Deti v škôlke sa rady hrajú samy, keď som im nablízku. Keď sa pohrajú a hra „opadne“, prídu sa pozrieť, čo robím (chystám jedlo, niečo tvorím) a rady sa pridajú. Samy si vedia v rámci hry regulovať, koľko a ako sa chcú hrať (výdych). Keď je čas hru ukončiť, začnem upratovať, deti sa viac alebo menej 🙂 pridajú a potom sedíme v spoločnom kruhu s riekankami, pesničkami či divadielkom (nádych). Striedame pobyt vnútri a vonku, striedame aktivity s časom na odpočinok. Výsledok je, že deti nie sú vyčerpané (priveľký výdych) ani vystresované (priveľa nádychov). Naučia sa orientovať v plynutí dňa a už vedia – keď sa napapáme, pôjdeme von. Podobný rytmus si môžete vytvoriť aj doma – pravdaže, podľa svojej domácej situácie, podľa počtu a veku detí, podľa toho, či bývate v bytovom alebo rodinnom dome atď.

Týždenný rytmus

Je dôležitý, pretože všetko sa nedá stihnúť za jeden deň. Ani svet nebol stvorený za deň a bohovia sa v nedeľu potrebovali pozrieť na to, čo to vytvorili (a boli s tým spokojní). 😊

Naše (pra-)staré mamy toto ešte bežne praktizovali – v pondelok sa pieklo, v utorok pralo, v stredu šlo na trh… Každý deň mal svoju činnosť, ktorá sa robila len vtedy. Nemusíme to robiť tak ako ženy kedysi, ale zmysluplné členenie domácich prác pomáha. Jedna študentka z nášho pedagogického kurzu sa zverila, ako veľmi sa jej uľavilo, keď sa rozhodla, že žehliť bude vždy iba v stredu. Aj tak ožehlí, čo treba, ale aspoň si nebude každý deň vyčítať, že by mala žehliť.

Vytvorte si týždenný rytmus na mieru pre svoju rodinu. Môžu to byť domáce práce podelené na dni. Môže to byť aj to, že každú sobotu pôjdete na výlet do lesa. Alebo telku môžu deti pozerať len v nedeľu. Alebo každý utorok budete spolu maľovať. Keď si vyrobíte pekný farebný týždenný kalendár, aj malé deti pochopia, že až zajtra je ten deň, keď sa ide na zmrzlinku. Nemusíme byť dokonalé gazdiné, lepšie bude, keď budeme spokojné a vyrovnané mamy.

Mesačný rytmus

Je rytmom našich vitálnych síl. Hovorí sa, že „zvyk je železná košeľa“ a že potrebujeme aspoň jeden mesiac, aby sme zmenili svoj zvyk. Zvyk sa nedá len tak odvyknúť, musíme ho nahradiť zvykom novým. To, že to nie je len také ľahké, som sa presvedčila nedávno u nás v škôlke. Vo waldorfskej škôlke je prakticky každá činnosť robená zvykovo, každý deň rovnako (a predsa nie je rovnaká…). Pri jedle sedia a jedia kolegyne spolu s deťmi pri stole. Dlhé roky sme misky rozdávali tak, že najprv ju dostali všetky deti a nakoniec kolegyne. Nedávno prišiel návrh, že by možno bolo lepšie, keby sme rozdávali zaradom a nenechávali dospelých nakoniec. Už sú to dva mesiace a až teraz sa prestávam mýliť a vynechávať kolegyňu pri polievke. 🙂 Našťastie má so mnou trpezlivosť.

Zvyk – železná košeľa, nás ale nemá obmedzovať, má nám práve pomáhať, má nás podržať, aby sme sa nemuseli zakaždým nanovo rozhodovať a debatovať, čo je nesmierne vyčerpávajúce. U nás sa to robí takto – a deti to rady prijmú, ak je to pre ne dobré a ak ja som si tým istá. Musím v tom ale zostať bdelá a vedieť, či je to prínosné, alebo niečo treba prehodnotiť.

Ročný rytmus

My, obyvatelia strednej Európy, máme úžasný dar. Každé ročné obdobie sa nám predstavuje v celej svojej kráse a môžeme opakovane žasnúť nad slobodou leta, hojnosťou a pestrosťou jesene, osobitou krásou zimy a nádejou a odvahou jarného prebudenia.

Sprevádzajme ročný kolobeh prírody tým, že budeme aj s deťmi chodiť do prírody, za každého počasia. Naozaj málo dní v roku je takých, že sa nedá ísť von. Väčšinou je to otázka oblečenia a odhodlania. Aj ten istý parčík či ihrisko v meste budú vyzerať každý deň trochu inak. Pre deti to nie je nuda. Les bude dramaticky iným miestom v letnom daždi, v jesennej hmle či zlatistom slnku a v zime pokrytý snehom či srieňom.

Človek je jednou svojou časťou prírodný. Sme závislí od živej prírody – potrebujeme dýchať, piť, jesť. Vezmime si prírodu aj domov. Deti si rady z prechádzky berú domov poklady. Paličky, kamienky, šišky, vtáčie pierka, šípky, gaštany… Pomôžme im vytvoriť miesto, kde ich môžu uložiť. Môžeme ho esteticky dotvoriť vázičkou na kvety, peknou šatkou alebo pohľadnicou s obrázkom danej ročnej doby. Takýto stolček ročných období s láskou opatrovaný a aktualizovaný môže byť aj pre nás zdrojom radosti a spoznávania prírody.

Človek ale nie je len prírodnou bytosťou. Máme kultúru a spiritualitu, v kontexte svojej rodiny a krajiny, kde sme sa narodili a kde žijeme. Kolobeh ročných sviatkov je ďalšou príležitosťou, ako sa spájať so sebou a s druhými. Oslava narodenín je jedným z nich. Náboženské sviatky – Vianoce, Veľká noc alebo iné, v súlade s vašou spirituálnou cestou, nemusia byť iba spomienkové slávnosti, príležitosť pre nákup darčekov alebo povinnosť navariť nejaké špeciálne jedlo. Môžeme sa zakaždým nanovo zamýšľať nad tým, čo je v daný sviatok dôležité, pre čo v našom vnútri je to príležitosť, aby sa to prebudilo a rozvíjalo. Zmysluplná oslava pre vás, vašu rodinu, vaše spoločenstvo môže prispieť k opatere medziľudských vzťahov, čoraz viac dôležitej v dnešnej dobe. To, ako my dospelí aj vnútorne prežívame sviatky, aké slávnosti k nim robíme, deti prežívajú s nami a hlboko to formuje ich vzťah k svetu.

A o to nám ide. O kvalitu spoločne stráveného času. Keď sa čas v srdci stane priestorom pre druhého, keď v prítomnom okamihu do takto vzniknutého priestoru môže prísť niečo nové a dôležité. V rozhovore, spoločnej príprave, spoločnom snažení. V auguste padajú hviezdy, meteorické roje prinášajú do letného sna prebudenie a vyzývajú nás, aby sme svoj život uchopili vedome. Skúsme vnímať a sledovať kvalitu času a nachádzať tak príležitosti tvoriť liečivé medziľudské vzťahy. Srdce nám môže ukazovať cestu.

Blanka Lichtnerová

Magazín Dieťa

Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.