Na čo dospelí zabudli: Hračky majú moc

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 26)

Milá maminka. Vždy sa rozčuľuješ, prečo chcem samé hračky. Aby som to vysvetlila – páčia sa mi. Sú nádherné – farebné, lesklé, ligotavé, svietiace. Sú zlepené, maľované, stavané. Dajú sa rozobrať, otáčať, kriviť, skrývajú plno tajomstiev. Chcem vedieť, ako fungujú. Je s nimi zábava. No vždy ostanú hračkami. Teda, kým ste ich vy dospelí nezmenili… Teraz ti vysvetlím, čo som sa o hračkách dozvedela ja a na čo ste vy asi zabudli.

Hračky majú svoje miesto
Ešte neviem, že hračky si treba upratať. Pre mňa sú zábavou, ktorú roztiahnem, pohrám sa a hneď na ňu zabudnem. Najmä, keď neďaleko leží ďalšia zaujímavá hračka. Chcem sa hrať so všetkými, tak preskakujem z jednej na druhú. Veď ich mám tak veľa! Niekedy ich upraceš a ani si nevšimneš, že si mi rozbúrala hrad, tajnú skrýšu alebo pokazila ohradu. To nemám rada. Ak ti zavadzajú, povedz mi to, prosím. A urči mi miesto, kde ich môžem mať rozhádzané podľa seba.

Niečo za niečo, hračka za slzy
Raz som plakala v záhrade a zbadal to sused. Hneď mi priniesol hračku. Zopakoval to, aj keď som bola smutná. Je ľahké naučiť sa, že pri niekom stačí zaplakať a mám novú hračku. Prečo to teda neurobiť znova? Napríklad babka. Stačí na ulici zakričať, hneď mi do uška šušká, aby som bola tíško, doma dostanem lízanku, cukrík, hračku. Prečo si hračky pýtam? Lebo ich vždy dostanem.

Potrebujem okúsiť zodpovednosť
Nemám rada, keď dostanem napríklad plyšovú žirafu a nenecháte ma o nej rozhodovať. Potom nie je moja. Ani mne nedovolíte rozhodovať o vašom mobile, počítači, vašich kartičkách… Ak si chcem žirafu zobrať von a okúpať v bačorine, nechajte ma, prosím. Že bola drahá? Tak mi ju nedávajte.

Hračka nie je škaredá
Možno babke sa zdá byť škaredá, ale mne nie. Možno tebe sa nepáči zajac, ktorého som si v obchode vybrala, ale mne hej. A keď som novú bábiku chcela vyzliecť, lebo jej bolo horúco, babka to zakázala. Vraj bude škaredá a pokazí sa. Spravila som to, keď babka odišla. Aj keď som sa bála, že sa pokazí. No nepokazila sa. Ani nebola škaredá.

Potrebujem niesť následky
Raz mi ujo Rasťo kúpil koníka. Gumeného s dlhou hrivou. Chcela som ho ostrihať, lebo mám rada nožnice. Pamätáš, ako som ťa dlho prehovárala? Vraj vlásky nepôjdu prilepiť naspäť, vraj by mi to mohlo byť ľúto. Neverila som. Aj babka vtedy tvrdila, že sa bábika pokazí a nepokazila. Tak som koníka ostrihala. Lenže sa to naozaj nedalo vrátiť späť. Mal krátku hrivu. A ja som plakala. Nechcela som ho už vidieť. Zmierovala som sa s tým, ako vyzerá. Teraz sa s ním už hrám. Len som sa naučila, že niektoré veci späť nejdú. Maminka, nezabudni! Nechaj ma nad koníkom plakať. Nieže povieš – neboj sa, kúpime druhého. Lebo potom si koníka nebudem ceniť a keď sa niečo pokazí, budem chcieť nové za staré…

Je to hračka, nie živé zviera
Musím babke vysvetliť jednu vec. Ak mi bude stále tvrdiť, že keď bábiku trieskam, búcham, hádžem alebo vyzliekam, bolí ju to, uverím. A budem sa báť dotknúť sa jej. Alebo ju podarovať. Čo ak jej bude smutno? Čo ak v noci vylezie a uhryzne ma? Nie je živá ako mačka. Má ma predsa naučiť, ako s ňou narábať, nie? Skúmať ju, rozoberať, stavať, krútiť – skúšať s ňou to, čo nemôžem robiť s našou mačkou. A radšej v hneve capnem hračku než mačku alebo teba!

Hračka ako náhrada za maminku
Keď odchádzaš preč, maminka, nedávaj mi hračky. Vtedy ich nechcem. Lebo cítim, akoby si mi hračku dávala ako náhradu za teba. Ak by si mi dala vybrať medzi tebou a hračkou, vždy si vyberiem teba. Nič nie je také teplé, voňavé ako ty. Žiadna hračka sa nevie so mnou hrať a rozprávať ako ty. A žiadnu nebudem nikdy ľúbiť ako teba.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 25)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.