Dobrý súrodenecký vzťah – hodnota na celý život 1)

Súrodenecké vzťahy. Väčšinu z nás sprevádzajú počas dosť dlhých období života, ak nie po celý život. Máme svojich súrodencov a vychovávame svoje deti ako súrodencov. Určite si teda prajeme, aby boli vzťahy medzi súrodencami harmonické, aby sme mohli ťažiť z tejto veľkej ľudskej hodnoty. Veď brat alebo sestra vedia byť niekedy tou najväčšou životnou oporou.

V tomto článku by som vám chcela poskytnúť niektoré rady, ako lepšie pristupovať k svojim deťom tak, aby boli vzťahy medzi nimi čo najlepšie. Určite sa však môžete pri tej príležitosti zamyslieť aj nad svojím detstvom, ako ste vzťahy medzi vami a vašimi súrodencami prežívali vy. Ako ste vnímali výchovné zásahy svojich rodičov, čo bolo podľa vás na ich výchove viacerých detí správne, pretože to utužilo vaše súrodenecké putá. Ale aj nad tým, čo by ste podľa vás urobili inak, pretože máte pocit, že vám to ublížilo, zhoršilo atmosféru medzi deťmi, ba dokonca narušilo vzťah medzi vami a bratom či sestrou. A ak chcete, môžete pouvažovať nad tým, či by sa nejako dalo tomuto vzťahu pomôcť aj teraz. Nikdy nie je neskoro a kde je vôľa, tam je aj cesta…

Na začiatok by sme si mali uvedomiť skutočnosť, že súrodenecká žiarlivosť je prirodzená a že každé dieťa žiarli na svojich súrodencov. U niektorých detí to je očividné, niektoré to dávajú menej najavo. Niekedy sa môže zdať, že dieťa nežiarli vôbec, no táto žiarlivosť býva často skrytá, možno si ju ani samotné dieťa neuvedomuje a môže sa prejavovať v inej forme, napríklad ako telesné zdravotné ťažkosti alebo problémové správanie, ale nie priamo voči súrodencom.

Dôležité je, aby rodičia dokázali reagovať čo najempatickejšie. Uznať pocity každého človeka. Máme právo na svoje pocity. Iné je nesprávne reagovať pod tlakom emócií. K tomu sa dostaneme neskôr. Keď je dieťa napríklad nahnevané na svojho súrodenca (alebo všeobecne na kohokoľvek alebo čokoľvek), mali by sme jeho hnev uznať. Empatická reakcia znie: „Vidím, že si nahnevaná.“… „To dokáže človeka naozaj nahnevať.“… „Asi sa teraz veľmi hneváš na svojho brata.“ A podobne aj s inými emóciami: „Musíš byť asi moc smutná, keď tvoja sestra urobila to a to…“ Empatická reakcia umožní dieťaťu, aby pracovalo so svojím pocitom, aby ho dokázalo úplne identifikovať, prežiť tak, aby nemuselo pod jeho tlakom nevhodne reagovať, a nechať pocit odznieť. Je to úžasné, keď vieme, že druhí akceptujú naše pocity. Empatickou reakciou sa často dá vyriešiť hroziaca búrka medzi deťmi.

Počas empatickej reakcie hovoríme iba o pocite dieťaťa alebo ho necháme samo o pocite rozprávať, a to bez toho, aby sme pocit zľahčovali, snažili sa ho poprieť, označovali ho za nevhodný. Bez toho, aby sme sa snažili dieťaťu radiť, pokúšali sa riešiť situáciu. Ak bude treba, situáciu môžeme riešiť neskôr. Je to oveľa vhodnejšie vtedy, keď emócie opadnú.

Napĺňajme citovú nádrž dieťaťa
Každé dieťa je jedinečné. Deti to potrebujú cítiť. Je pre ne veľmi dôležité vedieť, že ich mama a otec majú radi. Možno sa vás vaše deti už niekedy pýtali, ktoré z nich máte radšej, alebo podobné otázky. Vtedy je najlepšie vyzdvihnúť jedinečnosť každého dieťaťa. Spomenúť na jedinečné chvíle, ktoré ste spolu zažili, veci, ktoré spolu radi robíte. To sa dostávame k takzvanému jedinečne strávenému času. Pokúste sa naplánovať si týždeň tak, aby ste s každým dieťaťom mohli aspoň chvíľku tráviť čas osamote, bez ostatných súrodencov alebo iných členov rodiny. Aby to bol iba ten „váš“ spoločný čas, vaša jedinečná spoločná činnosť. Možno to bude len pár minút, ale pre dieťa to je nesmierne dôležité, dáva mu to pocit vlastnej hodnoty, pocit, že je milované, napĺňa mu to jeho citovú nádrž. Mali by sme sa snažiť napĺňať citovú nádrž všetkých detí. Nevynechávať niektoré, pretože už je dosť veľké, dosť samostatné, dosť šikovné oproti ostatným.

Tiež si treba dávať veľký pozor na to, aby sme deti neporovnávali. Či už pozitívne alebo negatívne. Konkrétnu situáciu treba vždy riešiť konkrétnym opisom, zamerať sa len na samotné dieťa. Teda nie: „Tvoj brat si vždy po sebe uprace riady zo stola!“ ale: „Vidím, že tvoj tanier ostal na stole. Dohodli sme sa, že po večeri si každý upraceme svoj tanier do umývačky.“ Alebo aj opačne, nepovedať: „Ty si vždy vieš po sebe upratať, nie ako tvoja sestra…“, ale: „Vidím, že si si pekne po sebe upratal a dal tanier do umývačky…“

Vráťme sa k citovej nádrži dieťaťa. Ako ju môžeme napĺňať? Hovorte často svojim deťom, že ich máte radi, aké sú pre vás dôležité, ako vám na nich záleží. Možno si poviete, že to predsa musia vedieť, keďže sa o nich staráte a robíte pre ne všetko možné, aby boli šťastné. Možno sa budete čudovať, ale nemusí to tak byť. Dieťa potrebuje počuť slová uistenia a lásky. Veľmi tiež potrebuje fyzický kontakt, objatie, bozk, priateľské potľapkanie, klbčenie…všetko podľa toho, v akom veku dieťa je a akú má povahu. Dôležitý je aj priamy očný kontakt. Snažte sa o to čo najviac. Dieťa môže potešiť a dať mu pocit lásky aj to, keď preň urobíte niečo výnimočné, napríklad uvaríte jeho obľúbené jedlo, ušijete niečo len preňho, kúpite mu malú pozornosť. Poznáte svoje dieťa a snažte sa ho neustále spoznávať stále viac a viac, aby ste vedeli, čo ho poteší. Citovú nádrž napĺňa aj spomínaný spoločne strávený čas, či už s viacerými deťmi, alebo najlepšie jedinečne s daným dieťaťom. Vždy je však lepšie odložiť na chvíľu svoju činnosť a výhradne sa venovať deťom, aj keď viacerým naraz.

Čo robiť pre vnútorné šťastie svojich detí
Už čítate dosť dlho a ešte žiadna zmienka o hádkach a bitkách a o tom, ako na ne. J Najlepšie je robiť všetko pre to, aby sme hádkam a bitkám medzi súrodencami predišli. A pretože často sú volaním detskej duše o pomoc, najskôr sa musíme zamyslieť nad tým, čo robiť pre vnútorné šťastie svojich detí. Čím viac budú cítiť, že sú bezpodmienečne milované také, aké sú, že majú právo na svoje pocity, že ich rodičia vždy vypočujú, podržia a pomôžu im, tým budú deti vnútorne šťastnejšie a tým sú konflikty medzi deťmi menej pravdepodobné.

Skúste sa teda cielene zamyslieť nad každým svojím dieťaťom. Povedať si, alebo si napríklad napísať na zvláštny papier, v čom je toto dieťa jedinečné, aký spôsob vyjadrovania bezpodmienečnej lásky je pre toto dieťa najvhodnejší, ako s ním trávite svoj jedinečný čas, alebo ako by ste to chceli zlepšiť.

Poďme sa teraz pozrieť na situácie, keď to začína medzi súrodencami škrípať. Ako reagovať? Schyľuje sa k hádke. Treba vycítiť, kedy výmena názorov medzi deťmi prerastá do hádky a vyhroteného konfliktu. Niekedy je vhodnejšie nechať výmenu názorov plynúť a pozorovať, či si deti poradia aj samy. Dávajte pozor, ako to nakoniec skončí. Možno sa napokon dohodnú vcelku fér. Ak by ste však mali pocit, že to je nespravodlivé, mali by ste zasiahnuť. Najlepšie je opísať problém. Napríklad: „Vidím, že sa stalo to a to…“ alebo priamo použiť empatickú reakciu: „Edko, zdá sa mi, že si veľmi smutný….“… „Stalo sa niečo, čo Ferka veľmi rozhnevalo…“ Pokúste sa empatickú reakciu trénovať čo najčastejšie, nielen pri komunikácii s deťmi, ale aj s dospelými v rodine, medzi priateľmi a podobne. Stane sa pre vás prirodzená a deti si zvyknú na nový prístup. A úplne ideálne je učiť aj samotné deti, ako empaticky reagovať.

Pripustite a uznajte aj negatívne emócie
Zoberme si slovnú hádku medzi deťmi. Dieťa sa vám sťažuje, že súrodenec mu povedal nadávku, že niečo urobil naschvál, že sa na neho čudne pozrel atď., môže ísť o akúkoľvek pre vás absurdnú situáciu, ktorú by ste najradšej odbili tak, že nech s tým za vami nechodia… Stop. Ako sa asi dieťa cíti? „To ťa muselo poriadne nahnevať…“ „Zdá sa mi, že si smutná z toho, že tvoja sestra robí to a to….“ Dokonca, aj keď dieťa pod vplyvom citov vysloví napríklad, že súrodenca nenávidí, je dôležité emóciu uznať. Tým, že ju budeme popierať, ju iba potlačíme. „Asi ťa moc nahnevalo, že tvoj brat urobil to a to….Niekedy ho máš rád a niekedy by si ho najradšej zbil…“ Skúste vždy opísať nielen emóciu, ale aj to, čo ju vyvolalo, aby bolo jasné, že je obmedzená len teraz na túto konkrétnu situáciu.

Môžete opísať aj prianie dieťaťa. Napríklad: „Asi by si si priala, keby sa ťa najskôr spýtala, či si môže požičať tvoju loptu.“ Alebo spolu s deťmi využiť situáciu na to, aby ste našli spolu najvhodnejšie riešenie. Niekedy sú kritické situácie najlepším spôsobom, ako deti niečo naučiť. Učiť sa, ako konflikty zvládať zrelšími spôsobmi. Aj keď máte pocit, že stále len hádžete hrach na stenu, že deti to stále robia rovnako, len vytrvajte. Dieťa si pamätá veľa. Vždy je najvhodnejšie ukázať deťom, ako môžu situáciu riešiť lepšie. Samozrejme, predpokladáme, že v prvom rade rodič reaguje zrelým spôsobom, vyrovnane, s náhľadom na to, čo sa deje, že do situácie nevnáša svoje vlastné emócie. To je už téma na ďalší článok, ktorý plánujeme v Školičke ľudských hodnôt tiež uverejniť.

Možno sa vám zdá, že nie je príliš správne pripúšťať negatívne emócie medzi súrodencami a uznať ich. Avšak pocit už vznikol, tým, že ho poprieme a považujeme za nevhodný, pocit nezmizne. Uloží sa hlbšie a môže prerásť do ďalších negatívnych pocitov. Naopak, keď dieťa dostane možnosť, že ho empaticky vypočujete, pocit odchádza. Niekedy sme ako rodičia prekvapení, ako rýchlo sa deti udobrili. Emócia odznela a už jej niet. Už sme na to zabudli a žijeme ďalším prítomným okamihom… Veľmi vám želám, aby takýchto chvíľ bolo čo najviac. Vrátim sa na začiatok článku, ku vzťahom s našimi vlastnými súrodencami. Skúste sa zamyslieť nad svojím detstvom, možno bola nejaká chvíľa, keď ste si veľmi želali, aby vás rodičia pochopili, podporili, ale nestalo sa tak. Mali ste pocit krivdy, nespravodlivosti. A možno to bola iba krátka chvíľa, z pohľadu dospelého banálna vec, ale pre vás ako dieťa to bolo veľmi dôležité. A možno až do dnes vás to trochu bolí a pretrváva ako šrám na vzťahu s bratom alebo sestrou…

Stop, žiadne ubližovanie!
Ak už nastane fyzický stret medzi deťmi, treba rýchlo zasiahnuť ráznym STOP! Deti od seba odtrhnúť, dôrazne povedať: „Žiadne ubližovanie!“ Potom, keď emócie, naše aj detské, opadnú, môžeme riešiť situáciu, porozprávať sa o tom, ako lepšie majú deti reagovať, napríklad namiesto fyzického násilia radšej slovami vyjadriť, čo potrebujú, čo cítia, alebo sa naučiť požiadať o pomoc dospelého. Ak sa stane, že jedno dieťa prežíva ublíženie, plače, je v strese, je najvhodnejšie venovať sa tomu dieťaťu, poskytnúť mu oporu. Neriešiť v tej chvíli priestupok vinníka, nevšímať si ho. Často si sám uvedomí, čo urobil zle a môže ho to mrzieť. Ak by sme mu nevhodne vyčítali, prekryje to tieto prvotné pocity, keď si sám môže uvedomiť, čo sa stalo.

Na záver by som sa s vami chcela podeliť o citáty z mojej obľúbenej knihy Súrodenci bez rivality a želám vám čo najviac dobrých pocitov z toho, ak sa aj kritická situácia medzi deťmi nakoniec zmenila na chvíľu, keď sa deti poučili … a možno aj vy. 🙂
„Viem, aké je to skľučujúce, počúvať ako jedno dieťa nadáva na druhé a naopak. Ak sa ale budeme snažiť túto zlosť potlačiť a nechať uzavretú v deťoch bez možnosti predrať sa von, hrozí nebezpečenstvo, že sa v deťoch usadí a objaví sa neskôr v inej forme, prinajhoršom v podobe psychických či citových problémov…“
„Pokiaľ trváme na dobrých vzťahoch medzi deťmi, prinesie to zlé vzťahy. Pokiaľ povolíme zlé vzťahy, vedie to k dobrým vzťahom… Teda zdĺhavá a kľukatá cesta k súrodeneckej harmónii, a pritom tak jasná…“

(Citované z knihy Súrodenci bez rivality od Adele Faber a Eliane Mazlish, vydalo vydavateľstvo CPress.)

MUDr. Jela Maliariková
Autorka je psychiatrička.

časopis Dieťa
seriál Školička ľudských hodnôt

Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).