Kto je dieťa a čo od nás potrebuje? | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Kto je dieťa a čo od nás potrebuje?

1. februára 2018 Články , Psychomotorický vývin
Kto je dieťa a čo od nás potrebuje?

Pamätáte sa, aké je to hľadieť do očí novonarodeného človeka? Deti k nám prichádzajú s nekonečnou dôverou. Nahé, bezbranné, úplne odkázané na našu lásku a starostlivosť. Zároveň sú veľmi mocné: dokážu v nás vyvolať lásku k nim, potrebu starať sa a ochraňovať. Ale aj strach a pochybnosti, ako to naozaj ako rodič s nimi zvládnem.

Predstavte si novorodenca: ako vyzerá, ako sa hýbe, ako vonia, pohľad jeho očí. Máte? A teraz si predstavte trojročné dieťa: ako behá, smeje sa, rozpráva, hrá sa. Pokojne si predstavte svoje dieťa. Čo sa udialo medzi tým? Môžete si to skúsiť predstaviť ako zrýchlený film. A teraz tá najťažšia úloha: Aké sily to spôsobili? Ako to, že sa dieťa takto úžasne zmenilo, nielen narástlo, ale sa aj vyvinulo?

Úloha prvého sedemročia
Dieťa dostáva od rodičov svoje telo, niečo od mamy, niečo od otca a má prvých sedem rokov života na to, aby sa do tela „nasťahovalo“ a upravilo si ho podľa svojich potrieb. Ako keď zdedíte po rodičoch byt a potrebujete niečo zmeniť, zbúrať a niečo postaviť inak. Niekedy to ide ľahko, niekedy ťažko, tak sa do toho dieťa oprie poriadne (horúčkou), niekedy sa to aj celkom nepodarí. Až potom, od 7. roku je dieťa pripravené učiť sa to, čo chceme od neho my, predstavovať si aj abstraktné veci a myslieť abstraktne.

Prvé tri roky sú špeciálne
Dieťa je úplne, nekriticky, bez výhrad a pochybností otvorené svetu. Všetko, čo urobia jeho rodičia, je dobré a správne. Deti akosi vnímajú naše „lepšie ja“, dokážu v nás vidieť to dobré a odpúšťať to, čo sa nám vo vzťahu k nim nedarí. Zároveň sú ochraňované, je okolo nich niečo nevinné a čisté, vďaka čomu podajú ten neuveriteľný výkon, že sa naučia chodiť, rozprávať a začínajú myslieť.

Plná pozornosť
Čo od nás potrebuje dieťa počas prvých sedem rokov svojho života? Ak to mám napísať veľmi zjednodušene, tak najmä aby sme ho nerušili v tom, čo som opísala vyššie. Samozrejme, potrebuje našu lásku a empatiu.

Často sa stretávam s výrokom, že dieťa na svoj rozvoj potrebuje podnetné prostredie. Určite to tak je, ale podnetné prostredie netvoria interaktívne tabule, tablet, ani kurz angličtiny od 3 mesiacov. Dieťa potrebuje predovšetkým plnú pozornosť dospelého, napríklad pri opatere, a tiež čas a priestor na samostatné objavovanie svojho tela a sveta.

Podnetné prostredie?
Mama je na začiatku života pre dieťa celým svetom. Kým je dieťa v maminom brušku, s vonkajším svetom je spojené iba nepriamo – cez mamu. Cez mamu dýcha, prijíma potravu, zvuky vonkajšieho sveta počuje tlmene – cez mamino telo a plodovú vodu. Aj po narodení rodičia, najmä mama, vytvárajú pre dieťa fyzické prostredie, usporiadanie dňa dieťaťa a emocionálne okolie (a otec vytvára bezpečné prostredie pre mamu).

Po narodení je pre bábätko najlepšia strava materské mlieko, ako postupný prechod na stravu z vonkajšieho sveta. Bábätko potrebuje opateru spojenú s láskyplnou pozornosťou dospelého pri zabezpečovaní jedla, tepla, čistoty, pokoja a spánku. Aké vnemy sú vám príjemné ráno hneď po zobudení? Predpokladám, že jemné zvuky a tlmené svetlo uprednostníte pred vreskotom budíka a neónkou svietiacou rovno do tváre. A jemné zmyslové vnemy potrebuje aj bábätko, aby si jeho zmysly postupne zvykali, aby sa krok za krokom učilo vnemy spracúvať a rozlišovať.

V obchodoch som videla knižky pre bábätká so silnými kontrastnými čierno-bielo-žltými obrázkami plnými pásikov a bodiek, aj podobné hračky pre deti už od narodenia. Mňa z toho boleli oči, nieto ešte bábätko. Zdravé dieťa určite nepotrebuje takúto silnú stimuláciu. Kolegyňa terapeutka mi vysvetlila, že takéto veci sa používajú pre niektoré deti so špeciálnymi potrebami, to ale na tých knižkách ani hračkách nebolo uvedené.

Skúste si tiež predstaviť samého seba, ako by ste chceli, aby s vami manipulovali napríklad pri ošetrení v nemocnici. Ja by som ocenila, či skôr vyžadovala, aby mi vždy vopred povedali, čo so mnou idú robiť. A bábätko? Považujem za základný rešpekt voči ľudskej bytosti hovoriť dieťaťu, čo s ním idem urobiť, napríklad vyzliecť ho, utrieť ho a podobne, aj keď mi ešte zdanlivo nerozumie a nevie odpovedať. A keď už sme pri tom utieraní, zadoček sa dá bábätku utrieť aj tak, že keď leží na chrbte, nôžky mu nezdvihneme dohora, ale do (jedného) boku. Viac to zodpovedá prirodzenému sledu polôh tak, ako sa ich dieťa učí samostatne zaujať pri svojom pohybovom vývine.


Keď sa teda starám o dieťa, dojčím ho, prezliekam, očisťujem, ukladám na spánok, je dôležité byť plne prítomná svojou pozornosťou pri tom, čo robím. Dieťa to vníma, či som tam, alebo nie celkom. Keď pri tom myslím na niečo iné, hoci aj na to, čo budem robiť potom alebo telefonujem či pozerám film, dieťa dostáva mätúce, protichodné signály – mama tu je, ale zároveň tu nie je.

Isto aj vy poznáte situáciu, keď si váš partner niečo číta na mobile a povie vám: „Pravdaže ťa počúvam…“ Nás dospelých takáto situácia môže rozladiť, v lepšom prípade len mávneme rukou. Dieťa ale zostáva neisté, prítomnosť rodiča si začne priebežne overovať, čo vyústi do známej situácie „ani na chvíľu mi nedá pokoj“. Samozrejme, že nemôžem dieťaťu venovať svoju plnú pozornosť 24 hodín denne. Ale chvíle opatery sú tá najlepšia príležitosť na to, aby dieťa zažívalo našu lásku a nerozdelenú pozornosť.

Dieťa, ktoré je takto opatrené sa na čas nasýti pozornosti dospelého. Doprajme mu ale nejaký čas aj na samostatné objavovanie sveta na pevnej, primerane teplej podložke a v prostredí (postieľka, deka v ohrádke, podlaha, záhrada, les, podľa veku dieťaťa). Dieťa potrebuje čas a pokoj na objavovanie sveta – a k svetu patrí aj jeho vlastné telo. Aký je to úžasný objav, keď si, náhodou, dá pästičku alebo palček do pusy. Začne cuckať, aký je to zážitok. Dieťa sa vie upokojiť samo, nepotrebuje na to nikoho a nič (ani cumlík), práve urobilo jeden z prvých krokov k samostatnosti. Rúčky sa najprv mihajú pred tvárou ako niečo cudzie, postupne dieťa objaví, že jednou rukou (náhodou) chytí druhú – aby neušla. Motorický vývin postupuje od hlavy k nohám. Začína koordináciou očí – a končí pri nohách, schopnosťou kráčať do rytmu, alebo skákať na jednej nohe (toto sa naučia až deti v predškolskom veku). Deti od nás potrebujú, aby sme im vyhradili dosť času a bezpečný priestor, aby sa mohli učiť ovládať svoje telo. Dôležité je, aby to bolo ich vlastným tempom, z ich vlastných síl.

Opatera a rozvoj zmyslov

  • Hmatom cítime okolitý svet, ale najmä si pri tom uvedomujeme samých seba. Ako dobre si uvedomím, kde mám nohu, keď o niečo zakopnem malíčkom. 🙂 Prvý zmysel, pre ktorý sa dieťa prebúdza, je hmat. Všetko chce chytiť a podľa možnosti aj ohmatať ústami. Napríklad aj svoje prsty, na rukách či na nohách. Preto je dobré mu v tomto nebrániť už spomínaným návykom na cumlík. Doprajme mu hmatové zážitky z rôznych materiálov, ani bábätko nemusí mať hračky iba z plastu (aj polyester je plast). Prírodné materiály poskytujú bohatšie zmyslové vnemy ako neutrálny, ľahostajný plast. Prvá hračka na uchopovanie rúčkami môže byť pokojne ľahučká hodvábna alebo bavlnená šatka. Dieťa ju môže chytať, púšťať, cmúľať aj zakrývať sa ňou.

  • Životný zmysel je menej známy, ale používame ho všetci. To je to, čo mi hovorí, či som zdravá alebo nie, či som smädná alebo unavená, hladná alebo sýta a podobne. Neuvedomujeme si ho, kým je všetko v poriadku. Malé dieťa ešte nemá tento zmysel diferencovaný, nevie ani povedať, čo ho trápi. Bolí ho niečo, ale nevie nám ukázať, kde ho bolí. Niekedy povie, že ho bolí bruško a v skutočnosti je smutné. Je na nás dospelých, aby sme prišli na to, čo potrebuje. Tento zmysel, vlastne sebauvedomenie vlastného tela, môžem dieťaťu pomáhať rozvíjať napríklad pravidelnosťou v jeho živote – teda pravidelnosťou spánku, jedla, pohybom na čerstvom vzduchu. Prirodzene, že novorodenca nenecháme čakať na dojčenie. Ale dvojročné dieťa už zvládne chvíľu frustrácie napríklad z primeraného hladu pred obedom. Toho sa nemusíme obávať a narúšať mu trávenie častým podávaním maškŕt. Tiež je výborné chodiť s deťmi von za každého počasia. Prežívaním polarít (hlad – sýtosť, teplo – chlad, mokro – sucho…) si dieťa trénuje svoj životný zmysel a spoznáva svoje telo.
  • Zmysel pre pohyb a zmysel pre rovnováhu. Dieťa je neustále v pohybe, je to preň zdroj radosti aj spôsob učenia sa. Viete koľko svalov zapájate, keď stojíte vzpriamene? Môžete skúsiť pozorovať, ktoré svaly a ako pracujú, keď schádzate napríklad zo schodov. Možno sa vám ani nepodarí z tých schodov zísť, ak by ste všetky na to potrebné pohyby chceli urobiť vedome. Ale naše nohy to vedia, keď ich v tom nerušíme. Ako sa to naučili? Dieťa potrebuje čas a priestor na svoj pohybový rozvoj. Potrebuje možnosť z vlastných síl trénovať a vydobyť si nové polohy: prevaliť sa z chrbátika na bok a na bruško, plaziť sa a štvornožkovať, sadnúť si a vzpriamiť sa, naučiť sa držať rovnováhu pri chôdzi bez pomoci rúk.

Nedávajme deti do polôh, ktoré ešte nevedia samy zaujať. Nie je dobrá chôdza v chodúľke, keď dieťa ešte nevie ani samo stáť, alebo sedenie na gauči podoprené vankúšmi, kým si ešte samo nevie sadnúť. Nie je to pre ne dobré z viacerých dôvodov – pre ich chrbticu, ani pre pocit bezpečia (keď sa viem niekam dostať sama, viem sa odtiaľ aj sama vrátiť, keď už tam nechcem byť). Taktiež, keď veci robíme za ne, oberieme ich tak o možnosť nevedome sa naučiť, že keď niečo chcem, musím sa o to usilovať, zvládnem frustráciu z toho, keď sa to nedarí a nakoniec mám radosť z úspechu. A potom od nich chceme, keď sú školáci, aby sa učili aj to, čo im nejde a keď sú dospelí, aby sa nevzdávali. V ranom detstve sa učíme učiť a neskôr sa to už iba veľmi ťažko mení.

Vývin nie je iba telesný rast
Dieťa žije vo svojom okolí, silno vníma všetko, čo sa okolo neho deje. Má čosi ako neviditeľné „anténky“, ktorými vníma okolitý svet, nás dospelých, nielen to čo robíme, ale aj ako sa cítime, naše postoje a myšlienky. Voláme to schopnosť napodobňovania, vďaka nej a skrz ňu sa deti učia. Dá sa povedať, že dieťa spočiatku vníma svoje okolie viac, ako seba. Keď sa udrie, na otázku kde si sa buchol, ukáže na roh stola, nie na svoju nôžku. Hovorí si „Miškovi dáme“ alebo „dievčatko chce papať“, celkom tak, akoby sa vnímalo viac zvonku, akoby sa samo na seba pozeralo. Toto sa začne meniť medzi 2. až 3. rokom života. Dieťa si začne hovoriť „Ja“. Niekedy je to zo dňa na deň, inokedy je prechod postupný. Vtedy by sme vlastne mohli urobiť malú (alebo aj veľkú) oslavu, lebo je to veľmi dôležitý vývinový medzník.

„Ja“ je jedinečné slovo. Keď viacerí povieme napríklad „stôl“, môžeme tým všetci myslieť ten istý stôl. Ale keď viacerí povieme „Ja“, každý tým myslí niečo iné – samého seba. Dieťa si začína uvedomovať samo seba. So silnejúcim (hoci ešte stále jemným, začínajúcim) sebauvedomením sa dieťa čoraz viac usiluje presadzovať vlastnú vôľu. Uvidí niečo, čo ho zaujme a chce tam ísť, vziať to do ruky. Bez toho, že by bolo zaťažené informáciami alebo skúsenosťami, neuvažuje a koná. Toto potom voláme obdobie vzdoru – dieťa len chce niečo iné ako my, niečo iné, ako to, na čo sme boli zvyknutí. Skúša si aj svoje hranice. Tým, že si začína uvedomovať samo seba, „ja som tu“, začína si pomaly uvedomovať aj svoju oddelenosť od sveta, „svet je tam“. Hranice toho tu a tam treba dobre otestovať, kde sú a či sú dosť pevné. Vtedy veľmi pomáha, keď aj hranice určené rodičmi sú jasné, dosť pevné a zároveň láskyplné, poskytujúce dieťaťu dostatočný priestor na samostatnosť rovnako ako oporu, ktorá vydrží aj preverovanie dieťaťom.

Dieťa svojou láskou spojí dvoch ľudí, ženu a muža. Urobí z nich rodičov a dá im tak príležitosť na obrovský osobný a duchovný rast. Svoje rodičovstvo môžeme chápať ako zasvätenie, ako možnosť stať sa lepšou verziou samého seba. A deti budú naši najväčší, najláskavejší a najprísnejší učitelia.

Blanka Lichtnerová
Pedagogické poradenstvo a poradenstvo osobného rozvoja

Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, či sa malé dieťa môže nudiť, kedy je zrelé na škôlku, čo môžeme vidieť z detskej kresby, ako zvládať rodičovské výzvy a mnoho ďalších zaujímavých vecí, mohli by vás zaujímať informácie na webkách Blanky Lichtnerovej: vzdelavanie.iwaldorf.sk a blankalichtnerova.sk.

Dojčiatko & batoľa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!