Môže sa stať, že krásu neuvidíme v tvári; je svetlom srdca

(Uzri svoju krásu bez zrkadla a komplimentov.)

Približne pred rokom som išla s priateľom na svadbu mojej najlepšej kamarátky. Ako správna kamoška som s ňou od skorého rána absolvovala mejkap artistku a kaderníka, ktorých služby som využila aj ja. Keď môj priateľ videl výsledok ich práce, zasmial sa a povedal, že vyzerám smiešne – a ja ho za to neskutočne milujem.

Mnoho žien by sa v tejto situácií na svojho partnera nahnevalo. Mali by skazený celý večer, cítili by sa neisto a potvrdenie, že vyzerajú dobre, by hľadali všade v okolí. Čo ma nútilo reagovať úplne opačne ako väčšina predstaviteliek ženského pohlavia?

Úsmev je najkrajším mejkapom ženy.
Marilyn Monroe

V prvom rade viem, že si môj partner nepotrpí na mejkap a rôzne „maľovátka“. Vždy sa mu páčili ženy, ktoré sa nemaľujú skoro vôbec a nechovajú sa k svojej tvári ako k umeleckému plátnu, na ktoré musia každé ráno nahodiť tapetu. Tiež si nepotrpím na nános niečoho umelého na mojej pleti a to je jeden z dôvodov, prečo si s partnerom tak rozumieme. Nemusím mať zakryté nedostatky, zvýraznené oči a ústa, aby mi môj muž povedal, že som krásna a zasnívane na mňa hľadel s láskou v očiach. Jediným mejkapom, ktorý na mne zbožňuje, je môj úsmev. Nič iné.

Krása začína v momente, keď sa rozhodneš byť sama sebou.
Coco Chanel

Druhý dôvod, prečo oceňujem jeho reakciu na môj vyumelkovaný výzor, je úprimnosť. Viem, a vie to aj on, že môže byť ku mne úprimný a vždy úprimný aj bude. Práve preto, že ženy sú na svoj výzor citlivé, reaguje väčšina mužov neúprimne: „Áno, si krásna.“ „Nie, nepribrala si.“ „Nie, nevyzeráš v tých šatách tučná.“ Neúprimnosť sa stáva jedinou vhodnou odpoveďou, len aby bol doma pokoj, hoci žene nemusia tie šaty svedčiť, alebo to mohla s mejkapom prehnať. A posledný dôvod, prečo som šťastná, že sa partnerovi nepáčim s nánosom na tvári, je jednoduchý – náš vzťah sa nezakladá na výzore. Nemusím vyzerať tiptop, aby som sa cítila byť milovaná, aby na mňa partner pozeral s tým láskavým úsmevom, pri ktorom nepochybujem o sile nášho vzťahu. Prečo spomínam práve túto situáciu?

Citlivosť žien na výzor sa datuje – ako inak – od detstva. Keď vidíme malé dievčatko, každý reaguje rovnako: „Tá je ale krásna!“ Dievčatká v podstate od malička počúvajú vyjadrenia o svojej kráse, ktorá z nich vyzerá lepšie a má krajšie šatôčky. Vyjadrujeme sa o nich tak, akoby jediná ich kvalita spočívala v ich výzore. Učíme ich, že ak nie sú obdarované krásou, nestoja za nič. Spoločnosť si na nich bude ceniť jedine ich výzor a bez neho nemá ich osobnosť žiadnu hodnotu. Naučia sa stavať sebavedomie jedine na tom, ako vyzerajú a postupom času hľadajú potvrdenie svojej krásy všade v okolí. Ak ho nedostanú (napríklad od partnera: „Áno, si prekrásna.“), ich neistota vypláva na povrch spolu s pocitom z detstva, že ak nie sú krásne, strácajú svoju hodnotu. Naučili sa báť, že ak nie sú krásne, nebudú milované. Ak nevyzerajú dobre, nezaslúžia si lásku. Všetko začína tými „nevinnými“ slovami, aké sú dievčatká krásne. A pre nás sa to stáva synonymom lásky a náklonnosti. Ak nás nepochvália, necítime sa byť ľúbené.

Krásni ľudia nebývajú vždy dobrí, dobrí ľudia sú však vždy krásni.
Ali Talib

Je lepšie budovať vzťah na telesnom alebo duševnom základe? Je vhodnejšie, ak sa partner zaľúbi do dokonalého tela, ktoré raz zostarne, alebo do duše, ktorej krása pretrvá? Ak milujeme dušu, telo sa stáva rovnako krásnym ako ona. Duša je mocnejšia, myšlienky silnejšie, a to je aj dôvod, prečo zmena myslenia dokáže telu pomôcť z mnohých chorôb. Telo je schránka. Samozrejme, je to náš chrám a musíme sa oň starať, aby v ňom bolo našej duši dobre. Oboje by malo byť v harmónii – a to by sme mali vštiepiť nielen dievčatkám, ale aj chlapcom. Starať sa o seba nie pre druhých, ale pre vlastný pocit zdravia a vnútornej rovnováhy. Cítiť sa krásne by malo znamenať cítiť sa zdravo a tento pocit by mal vychádzať z nášho vnútra, nie z vyjadrení druhých, aké sme nádherné.

Mgr. Mária Hanúsková
60. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.