Mária Štefánková: Básne pre deti musia byť ľahučké ako pierko | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Mária Štefánková: Básne pre deti musia byť ľahučké ako pierko

Mária Štefánková: Básne pre deti musia byť ľahučké ako pierko

So spisovateľkou, prekladateľkou beletrie z taliančiny a angličtiny a redaktorkou Máriou Štefánkovou sme sa stretli v kaviarničke v jednom z bratislavských kníhkupectiev pri príležitosti uvedenia jej novej knižky básní pre deti My už vieme všeličo. Obklopené knihami sme sa zhovárali nielen o jej autorskej tvorbe, prekladoch beletrie, ale aj o deťoch a ich výchove. Nech sa páči, prijmite pozvanie na krátku návštevu do sveta ženy, ktorá celý život zasvätila písanému slovu.

O čom ste snívali ako malé dievčatko? Písali ste už v detstve básničky?
Prvá básnička, ktorú som napísala, mi vyšla v Zorničke. Vtedy som bola štvrtáčka na základnej škole. Nikdy som nemala rada napríklad matematiku či fyziku, ale vždy som vedela dobre slohovať a mala som zmysel pre rým. Takže odmalička píšem detské básničky. Po skončení školy som pracovala vo vydavateľstve Smena. Tam vychádzali aj detské časopisy Včielka, Zornička a Kamarát, a tak som do nich začala prispievať. Celý život som robila so slovom. Slová a písmenká ma vždy priťahovali. Mala som veľmi blízko k deťom a detskej literatúre, čo sa ešte vystupňovalo, keď sa mi narodili deti. Mám troch synov. Moje básničky pre deti, ktoré som uverejnila, zrejme vzbudili pozornosť vo vydavateľstvách.  Spolupracujem aj s českým vydavateľstvom Junior. Pošlú mi knižku, kde je povedzme deväťdesiat českých básničiek. Sú to napríklad básničky na rôzne aktivity pre predškolákov a knihu chcú vydať aj v slovenčine. Lenže takéto detské básničky sa nedajú prekladať. To treba napísať nanovo. A tak máte dva alebo tri týždne na napísanie takého množstva básničiek a píšete, až sa vám z kečky parí.

Tak to si viem živo predstaviť. Vravíte, že takéto básničky vlastne nemožno preložiť. Ale to sa zrejme netýka len detskej poézie. Mám rada tvorbu nemeckého básnika a prekladateľa Christiana Morgensterna. Je zaujímavé si porovnať originálne znenie jeho básní s prekladmi viacerých prekladateľov. Veru, často sa moc nepodobajú originálu, pretože autorove slová sú neraz nepreložiteľné… A je obdivuhodné, ako sa s tým vedia popasovať dobrí prekladatelia.
Tam neprekladáte slová, ale zvuky, princíp. Len princíp. Spracúvate ten fígeľ, vtip.

Musíte pri preklade poznať trošku aj autora a vcítiť sa do neho?
Podľa toho, čo prekladáte. Ak ide o renomovaného autora, samozrejme, musíte čo najviac rešpektovať originál. V každom prípade sa však treba usilovať o to, aby sa k čitateľom dostali dobre spracované básne.

Vo vašich básničkách je veľmi umne zakliate posolstvo deťom. Nie sú to len samoúčelné rýmy, ale je v nich jasne vidieť hlbšiu, nenásilne vyjadrenú  myšlienku.
Básničky pre deti musia byť ľahučké ako pierko, napísané akoby bez námahy, a navyše také, aby sa na nich pobavil aj dospelý. V básničkách sa musíte dívať očami dieťaťa, aby ho zaujali, a zároveň aby tam ten dospelý nad ním trošku bol, aby bol pri ňom, vedľa neho. Ale ako taký múdrejší partner, nie ako zdvihnutý prst.

Minulý rok v septembri ste krstili vašu novú knižku básní My už vieme všeličo, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart.
Knižku ilustrovala mladá výtvarníčka Petra Štefanková. Petra sa píše s krátkym a, lebo je otec sa volal Štefanka. Môj manžel je Štefánek. Takže sú to dve rozličné priezviská, ale v ženskej podobe sú takmer rovnaké, až na ten dĺžeň. Petra je mladá, ambiciózna, šikovná výtvarníčka. Knižka vznikla vlastne na jej popud. Pýtala sa ma, či nemám nejaký text, ktorý by mohla ilustrovať. Tak som siahla po týchto básničkách a ešte som ich  podopĺňala.

Čo všeličo budú vedieť deti, ktorým budeme čítať básničky z vašej knižky?
Dúfam, že najprv budú vedieť básničky. To je ten prvý plán. V knižke mám niekoľko kapitoliek. V prvej sa venujem jednotlivým písmenkám abecedy. Na každé písmenko je jedna básnička. Nasleduje kapitolka s básničkami na číslice od 0 po 10 a po nej kapitolka Kreslíme, kde sa zaoberám tvarmi, obrazcami, kreslením čiar, oblúčikov… Básničky majú pomôcť deťom, aby ich ceruzka lepšie poslúchala. No a napokon som pridala aj básničky o chutiach – opísala som napríklad chuť rôznych druhov ovocia. Takže deti už naozaj budú vedieť všeličo.

Do akej miery musí autor, ktorý píše pre deti, rešpektovať spisovnú slovenčinu? Môže si dovoliť určitú „voľnosť“? Pýtam sa preto, že sa neraz, bohužiaľ, aj v literatúre pre deti možno stretnúť s vážnymi prešľapmi voči slovenčine.
Podľa môjho názoru autor kníh pre deti nesmie používať nespisovnú slovenčinu. Keď sa dieťa má naučiť správne rozprávať po slovensky, už od malého malička má počúvať veci tak, ako majú znieť. Keď ho to hneď zo začiatku naučíme nesprávne, potom sa to ťažko napráva.

Aj slovenčina sa mení. Moje deti zbožňovali básničky Kristy Bendovej o Jožkovi Pletkovi. Napríklad veršík: „Čo si kúpim za korunku? Rožtek? Cukrík? A či šunku? Rozhodne však zakrátko, že si kúpi lízatko.“
Vtedy to určite bola norma, slovo lízatko bolo spisovné. Dnes to už je lízanka. Jazyk sa predsa vyvíja.

A čo televízne programy pre deti? Je potrebné, aby boli napríklad všetky české programy a rozprávky dabované do slovenčiny?
Mám štyri vnúčatá, z toho dve mladšie. Jeden vnuk je prváčik a druhý druhák. Pozerajú slovenské aj české rozprávky. Ten menší má maminu Češku, tak s tým nemá problém. Keď sa hrá, rozpráva si po česky. Aj starší vnuk celkom dobre rozumie po česky. Len niekedy, keď pozerá rozprávku v češtine, sa ho opýtam, či vie, čo znamená určité slovo. Keď povie, že nie, tak mu ho vysvetlím. Takto sa dieťa učí cudzí jazyk. Čeština nie je počeštená slovenčina. Čeština je pre slovenské deti cudzí jazyk. A keď sa deti učia cudzí jazyk, je to len dobre. Ale slovenské nech je čisto po slovensky a české nech je čisto po česky.

Opierate sa v básnickej tvorbe aj o vašu skúsenosť z výchovy detí? Napríklad v básničke o písmenku B sa dočítame: „Bludár Belo behal v blate, zablatil si biele gate. Ej, ty beťár od blata, veď ťa babka vyláta.“ Mali ste doma takých beťárov?
Mala som z každého rožka troška. Ten najstarší sa mohol ísť von hrať v bielych gatiach, v bielom tričku a vždy prišiel domov čistý. Prostredný sa mohol postaviť hoci do pozoru, i tak prišiel domov ušpinený ako prasiatko. Naňho to priam skákalo samo. O treťom ani nehovoriac.

V dnešnej vlne nevýchovy by možno niekto zaprotestoval proti vyprášeniu gatí. Hoci za čias nášho detstva bola jedna výchovná po zadku celkom bežná.
Viete, výchova je výchova a nevýchova je nevýchova. A keď nevychovávate, tak dieťa zostane nevychované, také potom tvrdo naučí až život. Samozrejme, som zásadne proti nejakým bitkám, tie do výchovy iste nepatria. V živote som na vnúča ruku nevztiahla. Ale starorodičovská výchova je zas iná kategória. Keď sa moje deti už naozaj nespratali do kože, dostali po zadku. Ale v pravý čas, v pravej chvíli, len ako upozornenie – Šup! A takto to bude! Tak ako som ja povedala! Najlepšie sa vychováva vlastným príkladom. Ako hovoril psychológ Ivan Štúr: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá.“

Je opatera vnúčat iná, ako keď sa rodič staral o svoje deti?
Pravdaže. Je to úplne iná zodpovednosť. Mám dve kategórie vnúčat. Vnučky, staršia Magdalénka už má 15 rokov a jej sestrička Barborka 13, sú už samostatné osobnosti, ktoré netreba strážiť, tie už majú svoje vlastné názory. Najmenší Oskarko je ich brat. Chodil do Montessori škôlky, pretože jeho mamina, moja nevesta, prevádzkuje takúto škôlku. Druhý Timi je jedináčik, ten zasa chodí do Walfdorskej školy. Podstatou oboch týchto typov vzdelávania je nechať dieťa, aby sa prejavilo. Kladie sa dôraz na jeho osobnosť.

Keď sme sa dohovárali na rozhovore, práve ste varovali vnúčika. Ako zvyknete spolu tráviť čas?Snažím sa s deťmi chodiť von. Môj muž je zanietený golfista. Takže sa zoberiem a idem s nimi na golf. Vnuk sa najskôr baví tým, že vozí golfový vozík a podáva palice. Potom ho manžel zoberie na patovisko, dá mu pater a triafajú do jamky. Keď som varovala Timiho, chcela som, aby mu priniesli aj kolobežku a aj bicykel. Som totiž vášnivá korčuliarka a na kolieskových korčuliach aspoň dva razy týždenne absolvujem 25-kilometrovú trasu. A tak sme to spravili tak, že Timi išiel predo mnou na bicykli a ja za ním na korčuliach. Takto sme to krásne zvládli dva razy. Niekedy povedal: „Trošku mi je smutno za rodičmi,“ tak som sa ho spýtala: „A vyriešilo by to, keby sme sa teraz išli kúpať?“ „Áno, áno, vyriešilo.“ Tak sme sa zbalili a šli sme sa kúpať do jazera Draždiak v Petržalke. A bolo po splíne. Som zvyknutá plávať dlho, aj dve hodiny, ale pri malom dieťati sa to, pochopiteľne, nedá, musíte  s ním stáť vo vode, dozerať naň a nespustiť z neho oči. Zásada je vrátiť dieťa rodičom čím menej zranené, najedené…

Nejaká tá odreninka či modrinka sa toleruje. Kvôli nim predsa neprídeme o zážitky.
Keď sme boli druhý raz na bicykli, veru spadol a vybil si zub, ale, našťastie, mliečny. Už sa mu aj kýval. Najprv trochu plakal, ale potom povedal: „Aj som rád, babi, lebo nemusím ísť k zubárovi.“ Starší vnúčik u nás rád spáva. Večer si k nemu vždy ľahnem a rekapitulujeme deň. A po tejto túre som sa ho pýtala: „Timinko, čo vidíš, keď zavrieš oči? Ja vidím pred sebou takého malého trpaslíka na bicykli, v helme, ako šliape do pedálov a ide, ide, rýchlo… A ty čo vidíš?“ Malý zavrel očká a hovorí: „Ja vidím kruh, v ňom je menší kruh a ešte jeden menší. Úplne uprostred… Ovečka!“ Taká krásna, nečakaná poetická pointa!

Ako spisovateľka, prekladateľka, redaktorka iste veľmi oceňujete prínos techniky, ktorá vám uľahčuje prácu. Je to však prínosom aj pre deti? Neodťahuje ich to od kníh, keď trávia priveľa času pri mobiloch, tabletoch, počítačoch, televízii?
Technika vie veľmi podporiť tvorivosť. Mne úžasne uľahčila život pri mojej práci. Pre mňa je počítač môj najlepší kamarát. Pracujem, prekladám a píšem na počítači, mám v ňom slovníky, encyklopédie. Stačí zopár kliknutí myšou a viem, čo potrebujem. Ale deti potrebujú aj trošku iný pohľad, inú skúsenosť. Ony by neváhali celý deň pokojne stráviť pri počítači. Keď varujeme vnukov, platí dohoda, že si pustia dve rozprávky. Vedia si zapnúť tablet, vyhľadať si v archíve na internete rozprávku, ktorú chcú pozerať. Obaja malí sú skutočne veľmi zruční. Pozrú si dve rozprávky a vypnú tablet bez škamrania, že by chceli vidieť ešte jednu. A ideme si napríklad skladať puzzle, čítame si alebo ideme von. Deti nemožno celkom odstaviť od počítača, pretože by potom boli zažiadané. Všetko s mierou.

Pripomenuli ste mi, ako mi jedna známa vravela, že mala na vysokej škole spolužiaka, ktorému rodičia zakazovali akúkoľvek detskú hračku v podobe zbrane. Keď sa zamestnal a dostal prvú výplatu, jeho prvá cesta smerovala do hračkárstva, kde si tú toľko zakazovanú pištoľku kúpil.
To som ani ja nemala rada. Neznášala som, aby mali doma nejaké hračkárske zbrane. Ale keď sme išli do lesa, každý si „ulovil“ nejaký papek a už po sebe akože strieľali. Tým sa to však končilo.

Básnik John Wilmot je údajne autorom známeho výroku: „Kým som sa neoženil, mal som šesť teórií o výchove detí. Teraz mám šesť detí a nijakú teóriu.“
Každé dieťa potrebuje niečo iné. V žiadnom prípade to nemožno  zglajchšaltovať. Moji traja synovia sa nielenže fyzicky nepodobajú, ale aj povahovo sú úplne odlišní. Jedna situácia za všetky. Všetci traja študovali na vysokej škole. Keď robil skúšku ten najstarší, prišiel domov a hovoril: „Hm, určite som to neurobil.“ O tri dni boli výsledky a vtedy prišiel so slovami: „Ha, za jedna.“ Keď druhý povedal, že to bude taká slušná dvoječka, bola to slušná dvoječka. No a keď prišiel najmladší so slovami: „Super! Určite som to spravil.“ A výsledok? „Ha, opravák?!“ Dávate im jesť rovnaké jedlá, rovnako sa ich snažíte viesť… No nejde to! Aj som sa snažila mať rovnaký, spravodlivý meter na všetkých, ale…

Často vidíme, že práve tie deti, ktoré o sebe nepochybovali, sú v živote najspokojnejšie.
Moje tretie dieťa bolo také, že v troch rokoch sa postavilo pred zrkadlo a povedalo: „Hm, dobré je to. Aj pekný som, aj meno mi dobré dali… dobré je to!“ Totálne spokojný sám so sebou. A to mu zostalo dodnes.

Vráťme sa k vašej prekladateľskej činnosti. Preložili ste viac ako 60 kníh. Jedna z posledných je aj bestseller talianskeho autora Paola Giordana Osamelosť prvočísiel. Ako postupuje prekladateľ pri preklade? Môžete si dovoliť vyberať z ponuky kníh na preklad len také, ktoré vás zaujímajú?
Ja som už v takej pozícii, že si vyberám knihy na preklad. Môžem si to dovoliť. Začínajúci prekladatelia to majú horšie: ak z akýchkoľvek dôvodov v nejakom vydavateľstve raz či dva razy odmietnu ponuku na preklad, majú smolu, už sa s nimi neráta. Čo sa týka prekladateľských postupov: zodpovedný prekladateľ si knihu vždy najprv prečíta. Keď máte prekladať knihu, ako je táto, neváhate ani sekundu. Giordanovu knihu som navrhla vydavateľstvu ja a bola som rada, že po nej siahli. Z technického hľadiska sa táto kniha prekladala pomerne jednoducho. Nebolo tam takmer čo overovať, až na niekoľko matematických termínov. Text v nej plynie jednoducho, je tam aj dosť veľa dialógov. Takže táto knižka sa mi robila radostne, pretože to bola moja srdcovka. Ťažoba tej knihy spočívala v niečom inom – v ťažkej, zložitej téme.

Autor rieši v knihe mnoho ťažkých tém, ako je anorexia, týranie… Príbeh Alice a Mattiu núti čitateľa pýtať sa, čo predurčuje niektoré deti k osamelosti, či sme každý ako prvočíslo a máme svoj osud, do ktorého ten druhý nemôže zasiahnuť.
Práve v tom bola tá kniha ťažká, v problémoch tých traumatizovaných detí – hlavných postáv knihy.

Viete, čo viedlo autora k tomu, že siahol práve po tejto bolestivej téme, ktorá je, bohužiaľ, aj u nás v mnohých rodinách krutou realitou?
Toto neviem. Giordano si vyberá ťažké témy na spracovanie zámerne. Jeho druhá kniha Ľudské telo je z prostredia talianskej vojenskej misie v Afganistane a tretia kniha Čierna a strieborná zachytáva tému umierania starého človeka z pohľadu mladej rodiny. Stará pani opatrovateľka zomiera na rakovinu, čiže to je ďalšia taká ťažká téma.

Chystáte sa prekladať aj ďalšie knihy z pera Paola Giordana?
Áno, určite. Som jeho dvorná slovenská prekladateľka. Len ich musí najprv napísať.

Komunikujete niekedy pri prekladoch kníh aj priamo s ich autormi?
Ak ešte žijú a sú v dosahu, tak veľmi rada. Teraz prekladám historickú trilógiu o Mediciovcoch, jej vydanie je už na spadnutie. Autorom je taliansky spisovateľ Matteo Strukul. Vyhľadala som si ho na facebooku a spriatelili sme sa. Keď mám nejakú pochybnosť o tom, čo napísal, tak si to priamo s ním preberiem. Myslela som, že ho načapám na hruškách.  Pýtala som sa ho napríklad: „Toto si čo napísal, že Laura mala namaľované nechty? V renesancii? Videl si niekedy obraz ženy s nalakovanými nechtami z toho obdobia?“ A on mi odpísal: „Vieš, ale kurtizány sa na týchto obrazoch zvyčajne nezobrazovali. Práve ony si farbili nechty.“ Aj takto kurtizány vyjadrovali svoj status. Čiže aj takéto veci sa dozviem z prvej ruky. Alebo som sa ho pýtala, prečo píše o tom, že Mediciovci majú v erbe päť gúľ, keď som na všetkých obrázkoch našla, že ich je tam sedem. Tak ako je to správne? Opäť mi vysvetlil, do ktorého roku ich mali v znaku len päť.

Teda je absolútne jasné, že priamy kontakt s autorom veľmi pomôže v lúštení otázok, s ktorými sa prekladateľ môže pri práci stretnúť.
Toto je tretí autor, s ktorým mám priamo osobný pracovný kontakt. Najvýznamnejší autor, ktorého som prekladala, bol Umberto Eco. S ním som si aj ruku podala na veľtrhu v Bologni. Neprekladala som jeho knihy, len kratučké stĺpčeky, ktoré mu každý týždeň vychádzali v  jeho rubrike La bustina di minerva (Poznámky na škatuľkách od zápaliek) v talianskom časopise L’Espresso. Tieto stĺpčeky som občas prekladala ešte do prílohy Fórum v Sme. Vďaka tomu, že som sa takto priblížila k jeho práci, som potom mala možnosť redigovať niekoľko prekladov jeho kníh od skvelých prekladateľov manželov Vallovcov. Umberto Eco bol úžasný v tom, že mal nesmierne široké, priam encyklopedické vedomosti, ktoré hojne uplatňoval v knihách. Keď vo svojich dielach urobil nejakú narážku na určitú politickú situáciu alebo na čosi z histórie, náboženstva, mytológie nejaký zašitý citát… skrátka na niečo, o čom prekladateľ nemohol tušiť, ku každej knihe mal interné vysvetlivky pre prekladateľov. Tam uviedol, ako to presne myslel. Pri preklade to nesmierne pomôže.

A čo vaša autorská či prekladateľská spolupráca, čo sa týka ilustrácií v knihách? Na čo pri nej treba dať pozor?
Keď niečo prekladám, musím mať pred očami farebné ilustrácie, ktoré budú uvedené v knihe. Keď napríklad napíšete, že dievčatko malo zelený klobúk, tak to musí byť tak aj na ilustrácii. Na toto musíte dávať sakramentský pozor.

Jasné. Keď má v básni bludár Belo biele gate, tak na obrázku nemôžu byť modré.
To sa nemôže stať. Deti sú nesmierne všímavé a určite takúto chybu  postrehnú. Môj vnúčik si podobnú chybu všimol a upozornil ma: „Babi, ty si napísala, že veverička sa pri tancovaní držala so žabkou. Ona sa ale drží so zajačikom.“ Keď som z taliančiny prekladala Príručku mladých svišťov,  musela som si uvedomiť, že v Taliansku je príroda o mesiac dopredu v porovnaní s našou. V knižke sa píše, čo robíme v jednotlivých mesiacoch. A pri februári bol na obrázku žltý kvietok, no vtedy ešte u nás nič žlté nekvitne. Takže v takýchto prípadoch treba postupovať veľmi opatrne, nielen prekladať, ale robiť to s rozumom. Pretože, keď niečo len poviete, slovo uletí. Ale písané slovo? Littera scripta manet – Napísané slovo  zostáva.

Ako najradšej relaxujete?
Od študentských čias je mojím koníčkom zborový spev. Spievam v speváckom zbore Cantus, dva razy do týždňa si chodím „harmonizovať dušu“ s partiou rovnakých nadšencov, s niektorými sa poznáme už aj 50 rokov… Mojím ďalším relaxom je šport, potrebujem zmenu oproti tomu sedeniu pri písaní. Rada plávam, v zime lyžujem. Na milované korčule chodím vždy sama. A vtedy, keď sa mi to hodí. Rada chodievam na koncerty, do divadla… Už šiesty rok navštevujem Univerzitu tretieho veku, pekný návrat do školských lavíc.

Kedy ste začali s korčuľovaním? Vždy ste mali športového ducha?
Začala som mať problémy  od sedavého zamestnania, od krčnej chrbtice som trpela silnými migrénami, ktoré trvali aj týždeň. Išla som teda k ortopédovi a ten povedal, že jediné, čo mi pomôže, je cvičiť, cvičiť, cvičiť… Odvtedy – a je to už vyše dvadsať rokov – si každé ráno zacvičím 5 Tibeťanov a potom rotačné cviky na chrbticu. Hovorím si, prečo by ma mal niekto ťahať z mojich problémov, keď si môžem pomôcť sama? Potom som si k šesťdesiatke želala korčule. Viem, že je to pomerne „samovražedný“ dar, najmä v mojom veku. Skúšala som ich najskôr u syna doma v ich predsieni. No potom som si povedala  ̶  nech aj jazdím  úplne bez štýlu, nič to, však ja sa to naučím. Aj tak bolo, aj som si na korčuliach ruku zlomila, no  neodradilo ma to. Veľmi rada sa stretávam so svojimi kamarátkami zo strednej školy. Tridsať rokov sme o sebe nevedeli, a naraz sme sa dali dokopy. Je nás päť a ľúbime sa ako kone. Každý deň sme v kontakte cez WhatsUpp, lebo dve z nás žijú v Nemecku. Boli sme spolu na dovolenke v Paríži, na Bodamskom jazere, v Alsasku, na výletoch po Slovensku… to všetko sú výlučne dámske jazdy.  Jedna z nás je výtvarníčka, tak sme boli na jej výstave v Galante. Chodíme spolu na koncerty, plávať. Každá sme iná, ale toto je zdroj absolútneho nekonfliktného potešenia. Tešíme sa, že sme spolu, že sme zdravé, že každé ráno zasvieti slniečko. Je to priateľstvo a to je úžasné. Najlepšie sú kamarátky z detstva, z mladosti.

Na čo by nemal zabúdať spisovateľ či prekladateľ, ba aj každý človek?
Človek by sa mal snažiť o rovnováhu. Striedať aktivity, pracovať na sebe, na svojom duchu aj na tele. Tešiť sa z maličkostí, neopúšťať sa. Smiať sa, hýbať sa, pokiaľ vládze.

S poďakovaním za rozhovor
Renáta Krausová

časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok