Črepiny z môjho zrkadla 9)

30. septembra 2017 Články , Stĺpček
Črepiny z môjho zrkadla 9)

Črepina: Nie, vtáčik nezomrel, len spí
(o tom, ako „učiť“ dieťa vnímať smrť)

Situácia:
Vziať malé dieťa na pohreb či nie? Ako mu vysvetliť, že vtáčik na zemi už nevstane? Že prababičku už neuvidí? Každý sa na smrť pozeráme inak, inak ju vnímame. Dcéra sa so smrťou stretáva skoro stále. Na cestách bicyklom nachádzame mŕtve svrčky, lúčne koníky. Mŕtve žaby. Dcérka potiahla motýľa za krídlo a nevzlietol. Poštípala ju včielka. Zvädli jej kvietky. A napokon jej zomrela prababička. Aj susedka. V rozostavanom dome našla vtáka so zlomeným väzom. Dostala som radu, nech jej poviem, že vtáčik spí.

Čo tým chcem povedať:
Keby pristúpim na – vtáčik spí, snažila by som sa tak dcérku uchrániť pred smrťou. Pred jej nezvratnosťou. Pred niečím ťažkým a ťaživým. Chcela by som nechať jej detstvo bez nánosu smútku. Smrť je predsa temná, bolestivá, spája sa s ňou zvieravý smútok, úzkosť, strach. Upokojila by som svoj strach z toho, že dcéra nie je pripravená a schopná sa so smrťou vyrovnať. Ešte má predsa čas. Lenže…

Čo tým hovorím:
V skutočnosti by som vyjadrila dcérke nedôveru, že je schopná nájsť vlastný spôsob, cestu, ako sa so smrťou začať vyrovnávať. Ako nadobudne skúsenosť so smrťou, keď ju budem zahmlievať? Odďaľovať či tváriť sa, že neexistuje? Je to podobné ako v prípade – je mi zima, musí byť aj tebe. Ak sa totiž mne ťažko vyrovnáva so smrťou, bude to rovnako ťažké aj pre dcérku, nie? Samozrejme, že nie. Dcérka môže odo mňa prevziať spôsob, ako sa so smrťou vyrovnávam. Ak to pre mňa bude ťažké, pre ňu môže byť tiež. Ak jej ukážem, že je to súčasť života, môže to tak brať aj ona. Takže čo ak v nej touto nedôverou vyvolám otázky – to je tá smrť naozaj taká strašná? Že maminka klamala? Že ju zamlčala? Že tajne plakala? Že si vymýšľala? Čo všetko dcérka odo mňa skopíruje?

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Keď som bola malá, o smrti si rozhovory s rodičmi nepamätám. Na druhom stupni základnej školy však došlo k momentu, keď som po nociach plakala, sama a skrytá pod perinou, pretože som si uvedomila, aká sama ostanem, ak mi zomrie rodina. Začala som chápať a hľadala cestu, ako sa s tým zmieriť a vyrovnať. Nechcem, aby moja dcéra raz takto pod perinou, ticho, tajne a skryto plakávala. Chcem byť v takom momente s ňou, ak mi to dovolí. Objať ju, rozprávať sa, vysvetliť. Uznať spôsob, akým sa bude snažiť so smrťou vyrovnať. Je to súčasť života. Kolobeh života. Preto som ju na pohreb prababičky vzala. Aj susedky. Mala tam množstvo otázok. Vtáčika sme síce pochovali, no na druhý deň ho chcela vyhrabať. Sledovala červy v žabe. A mŕtvu hračku zatiaľ berie k lekárovi mackovi, nech ju operuje, aby sa oživila. Prosto ju nechávam, nech spracuje informácie podľa toho, ako potrebuje a ako je toho práve v tom momente schopná. A seba nechám na pohrebe otvorene plakať – ako potrebujem.

______________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každú sobotu pribúda nová časť.
Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla:
Črepina 8: Nevytrhávaj mi to z rúk!
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu. Každú stredu pribudne nová časť.

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!