Nechať bábätko vyplakať? Áno či nie? 2)

30. septembra 2017 Články , Vzťahová väzba
Nechať bábätko vyplakať? Áno či nie? 2)

„Môj osemmesačný syn zaspával od narodenia len na rukách, pri pokusoch o položenie hneď plakal. V noci sa budil aj budí každú hodinu. Zaspáva jedine so mnou, musím ho dojčiť, držať a spievať mu. Po prebudení v noci plače, až kým nedostane prsník. Nevládzem, mám zdravotné problémy a oslabený organizmus z chronického nevyspatia. Zbieram sily,  budúci týždeň ideme skúsiť vyplakanie. Dlho som odolávala, ale všetkým známym to fungovalo.“

Spánok bábätiek je jednou z najčastejších príčin rodičovského stresu. Mnohé mamy aj otcovia sú vyčerpaní z nedostatku spánku, majú pocit, že svoje dieťa nezvládajú a obavy, či je jeho spánok v poriadku. Informácie o tom, kedy, ako a koľko by malo dieťa spať, sú také rôzne, že často skôr popletú,  ako pomôžu. Pritom nie vždy rodičom radia ľudia, ktorí sú na to skutočne odborne vybavení. Autori zaujímavej štúdie z roku 2006 analyzovali 40 kníh s odporúčaniami o detskom spánku, ktoré boli v tom roku dostupné na americkom trhu. Takmer polovicu z nich napísali ľudia, ktorí na to nemali žiadnu profesionálnu kvalifikáciu, autori zvyšných boli prevažne lekári a len zopár z nich boli psychológovia. Čo je však najprekvapujúcejšie, mnoho  z týchto kníh dávalo jednoznačné stanoviská k témam, o ktorých jednoducho nie je dostatok výskumov.

Prečo niektorí rodičia nakoniec pristúpia k tomu, aby „nechali dieťa vyplakať”, keď väčšinu času im rodičovská intuícia hovorí NIE? Jedni k tomuto rozhodnutiu dospejú v zúfalstve z nedostatku spánku, keď už nedokážu normálne fungovať. Iní tak robia z obáv, že sa ich dieťatko nevyvíja správne  alebo často aj z neurčitého pocitu, že spí horšie ako bábätká priateľov a známych. Alebo zo strachu, že sa nikdy nenaučí zaspať samo. Napokon rolu zohráva i spomienkový optimizmus vlastnej mamy či svokry, ktoré nám rady pripomínajú, ako sme my vo veku nášho bábätka suverénne prespali celú noc.

Stačí sa vybrať na krátky výlet na rodičovské fóra alebo prečítať si zopár populárnych článkov a už na prvý pohľad je jasné, že názory na túto techniku tréningu spánku a zaspávania sa polarizujú na dva tábory. Jedni vnímajú vyplakanie ako niečo, čo je síce krátkodobo nepríjemné, ale pre bábätko je to potrebné. Iní ho odsudzujú ako príliš násilné, kruté riešenie, ktoré bábätko poškodzuje. Otázka, či je vyplakanie pre bábätká vhodné, však nie je vecou vkusu. O téme, ktorá má potenciálne závažné dôsledky na psychiku aj zdravie detí a ich rodičov, by sa mala viesť debata založená na kvalitných vedeckých dôkazoch. V dvoch pokračovaniach tohto článku sa vám pokúsime priniesť prehľad tých najdôležitejších argumentov podporených empirickými štúdiami, ktoré sa týkajú tejto témy.

Čo je to „vyplakanie“?
Spánkové tréningy sa delia na dva základné prístupy odlíšené plačom. Tie, pri ktorých necháme dieťa vyplakať, a tie, kde naučíme dieťatko zaspať samo, ale nenecháme ho pritom plakať až do zaspania – tzv. „cry“ a „non-cry“ metódy.

Prvé zmienky o metóde vyplakania sa dajú nájsť už v roku 1895. Doktor Emmet Holt vo svojej  knihe „The Care and Feeding of Children“ ponúka riešenie problémov so spánkom pomocou tréningu, ktorý zabezpečí, že dieťa sa dokáže upokojiť samo tak, že ho nebudeme tíšiť, keď plače a nevie zaspať. V súčasnosti existuje niekoľko typov „vyplakávacích“ metód. Všetky vychádzajú z predpokladu, že dieťa si potrebuje vypracovať návyk, ako zaspať bez rodičovskej pomoci a že ak ho necháme samo, postupne na to príde. Pochopí totiž, že ak bude plakať, rodič mu aj tak nepomôže. Okrem klasickej metódy, pri ktorej položíte dieťatko večer do postieľky, odídete  a necháte ho tam plakať, až kým nezaspí, existuje ešte postupný tréning, známy aj ako Ferberova metóda. Sám Ferber nehovoril o svojej technike ako o  metóde vyplakania, ale skôr ako o „metóde kontrolovaného plaču“ a neskôr aj ako o „metóde postupného utišovania“. Uznáva však, že plač je nevyhnutnou súčasťou tréningu. Ferberova metóda má presné pravidlá aj intervaly, v ktorých treba za dieťatkom do miestnosti vojsť. Neodporúča však poskytnúť mu fyzický kontakt, len sa pokúsiť ho slovne upokojiť a znova odísť. Presné intervaly návratov sú rozpísané v tabuľke, napríklad prvý deň za tri minúty, potom za päť minút a každá ďalšia návšteva za desať minút. Tréning je podľa autora vhodný od štvrtého mesiaca. V reedícii knihy „Solve Your Child’s Sleep Problems“ (Vyriešte spánkové problémy vášho dieťaťa) z roku 2006 je Richard Ferber otvorenejší aj spoločnému spaniu a dáva priestor tomu, že každé bábätko je individuálne a pre každé dieťa a pre každú rodinu v konkrétnej situácii môžu byť vhodné iné riešenia. V tomto článku nebudeme písať špecificky o Ferberovej metóde, ale všeobecne o prístupoch, kde sa bábätko trénuje na lepší spánok tak, že  sa nechá plakať počas dlhších časových úsekov bez rodičovskej prítomnosti.

Zhoda nie je ani medzi expertmi
Možno vás to prekvapí, ale téma vyplakávania – alebo spánkového tréningu –  je kontroverzná aj medzi psychológmi a pediatrami. Neexistuje v nej jednoznačná zhoda, čo je čiastočne spôsobené tým, že rôzni experti považujú za kľúčové čosi iné. Časť výskumníkov  sa napríklad sústreďuje najmä na otázku efektivity, teda toho, či spánkové tréningy fungujú. Neprekvapivo, fungujú, a to dokonca veľmi dobre – väčšina detí sa pri nich naučí zaspať. Efektivita však nie je všetko. Len málo výskumníkov z tejto skupiny  si všíma širší vplyv vyplakávacích metód na psychiku dieťaťa, či na vzťah dieťaťa a jeho rodičov. V rozsiahlej analýze 52 štúdií, ktoré vyhodnocovali úspešnosť spánkových tréningov z roku 2006, zhodnotili autori takmer všetky prístupy ako efektívne, teda fungujúce. Je však zarážajúce, že len 13 z nich vôbec zbieralo údaje o tom, či a ako sa zmení správanie dieťaťa cez deň alebo či spánkový tréning ovplyvňuje jeho psychiku. Navyše,  išlo spravidla o oveľa staršie deti než dojčatá od pol roka, pre ktoré sa tréning odporúča. Zásadné informácie o tom, či a ako napríklad vyplakávacie spánkové tréningy ovplyvňujú ranú vzťahovú väzbu medzi rodičom a dieťaťom, skúmali len tri z nich. A aj to spôsobom, ktorý je náchylný na skreslenia – len na základe výpovede rodičov pomocou dotazníka, nie na základe pozorovania skúseného experimentátora. [1] Druhá podobná veľká analýza je na tom ešte horšie.  Na potenciálne negatívne dôsledky na strane dieťaťa sa pozerali len tri štúdie v nej zahrnuté,  pričom skúmali len deti staršie ako jeden rok a nie polročné batoľatá, pre ktoré sa spánkový tréning v populárnej literatúre často odporúča. [2]

Je zjavné, že nám stále chýbajú presvedčivé dôkazy o tom, že vyplakávacie spánkové tréningy sú pre malé deti bezpečné. Navyše nám chýbajú aj dlhodobé pozorovania vplyvu takýchto tréningov na psychiku detí, pretože ak sa vôbec nejaké vplyvy skúmajú, sú len krátkodobé, v horizonte maximálne niekoľkých mesiacov. Túto medzeru sa nedávno pokúsil zaplniť výskum austrálskych vedcov uverejnený v prestížnom lekárskom časopise Pediatrics. Autori pod vedením Anny Priceovej [3] sledovali deti, ktoré v ôsmich mesiacoch absolvovali spánkový tréning. Keď  dovŕšili šiesty rok veku, výskumníci opätovne zozbierali veľké množstvo údajov o ich psychickom zdraví, správaní, spánku, vzťahu s rodičmi a podobne.  Záver znel pozitívne – oproti kontrolnej skupine rovnako starých detí na nich vyplakávanie nezanechalo žiadne nepriaznivé dôsledky.  Dilema vyriešená? Nie. Výskum totiž trpel takými závažnými metodologickými problémami, že daný záver nemá takmer žiadnu výpovednú hodnotu.

 

Výskum, ktorý (ne)potvrdil dlhodobú škodlivosť vyplakávania
Vyplakávanie sa najčastejšie skúma z hľadiska efektivity a potenciálnej krátkodobej škodlivosti. Ale jedna z najzávažnejších otázok je, či môže spôsobovať emocionálne problémy alebo problémy so správaním či vzťahovou väzbou, ktoré sa prejavia až o niekoľko rokov alebo ktoré sú dlhodobé. Túto otázku si zatiaľ položila len jedna jediná štúdia pod vedením Anny M. Price z Austrálie. Jej výskumný tím dlhodobo sledoval deti, ktoré vo veku osem až desať mesiacov absolvovali spánkovú intervenciu a ich rodičov. Vo výskume mapovali skupinu 174 detí, ktoré mali rodičia trénovať, aby sa naučili zaspávať, zatiaľ čo v kontrolnej skupine bolo 154 detí.  V „tréningovej“ skupine si rodičia mohli vybrať z dvoch ponúknutých techník, z ktorých jedna bola kontrolované vyplakávanie a druhá „táborenie“ (z angl. camping out). Pri tej rodičia najprv sedia pri postieľke bábätka, kým zaspí  a potom počas ďalších nocí postupne posúvajú svoj „tábor“  ďalej a ďalej od postieľky, až kým sa dieťatko nenaučí zaspávať samo, bez ich zásahu. Je nejasné, do akej miery je „táborenie“ vyplakávacia metóda. Rodič je síce blízko bábätka, ale nemá dovolené dvíhať ho na ruky a v neskorších fázach ani upokojovať hladkaním či dotykmi. Je preto viac než pravdepodobné, že niektoré deti aj pri tejto metóde plačú.

Keď mali bábätká v oboch skupinách osem mesiacov, pri rutinnej návšteve pediatra vysvetlila sestrička mamám v tréningovej skupine obe uspávacie techniky. Mamy v kontrolnej skupine tiež mohli so sestričkami diskutovať o spánku svojich bábätiek, ale dostali len všeobecné informácie a nie detaily spánkových tréningov.

Keď mali deti šesť rokov, rodičia v kontrolnej aj tréningovej skupine vyplnili dotazník o dieťati a zozbierali vzorky jeho slín, z ktorých sa potom vyhodnotila hladina stresového hormónu kortizolu. V tejto fáze výskumu zostalo v tréningovej skupine len 122 detí a v kontrolnej 103 detí, s ostatnými sa buď nepodarilo skontaktovať, alebo nemali záujem pokračovať.

Čo zistili výskumníci? Pri porovnaní dotazníkov z tréningovej a kontrolnej skupiny nenašli žiadne rozdiely v tom, ako sa deti cítia, či majú problémy so správaním, v type vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom, v type výchovných štýlov či pretrvávajúcich problémov so spánkom a podobne. Navyše nenašli rozdiel ani v hladinách stresového hormónu kortizolu. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že vyplakávacie metódy sú síce nepríjemné, ale deťom, ich rodičom, ani ich vzájomnému vzťahu z dlhodobého hľadiska neuškodia.

Môžeme to však na základe tejto štúdie s pokojným svedomím tvrdiť? Nie. Hoci štúdia znie na prvý pohľad presvedčivo, mala niekoľko zásadných metodologických nedostatkov:

  1. Nie je jasné, či rodiny v tréningovej skupine skutočne použili jeden z dvoch navrhovaných spánkových tréningov a či ho rodiny v kontrolnej skupine nepoužili. Výskumníci totiž nezisťovali, či spánkový tréning v skutočnosti prebehol, ale len to, či v ôsmich mesiacoch dieťatka dostali inštruktáž k tréningu. Autori štúdie teda nemôžu tvrdiť, že „nenašli rozdiely medzi deťmi, ktoré rodičia nechali vyplakať a deťmi, ktoré rodičia nenechali vyplakať,“ pretože nevedia, či deti v tréningovej skupine skutočne absolvovali vyplakávanie a deti v kontrolnej skupine nie.
  2. Medzi začiatkom štúdie a zbieraním dát v šiestich rokoch detí sa výskumné súbory v tréningovej aj kontrolnej skupine výrazne „scvrkli“ – mnoho rodín sa rozhodlo, že sa nechcú alebo nemôžu zúčastniť na zbieraní dát v šiestich rokoch dieťaťa. Spolu to bola takmer tretina rodín (okolo 30 percent). Je pomerne bežné, že v dlhodobých štúdiách sa niektorí účastníci rozhodnú nepokračovať. Problém však nastáva vtedy, keď takto „vypadne“ tretina účastníkov a my nevieme nič o tom, prečo v štúdii nepokračovali. Čo ak to boli práve rodiny, ktoré mali problémy? Výpadok takéhoto veľkého množstva účastníkov spochybňuje závery štúdie.
  3. Spôsob, akým výskumníci zisťovali, či na deťoch nezanechalo vyplakávanie naozaj žiadne negatívne dôsledky, nebol objektívny. Výskumníci síce vybrali veľké množstvo detailných a kvalitných dotazníkov. Ale spravili pritom zásadnú chybu: nechali vypĺňanie dotazníkov len na rodičov a neoverili si informácie v nich objektívnejšími metódami. Je to pochopiteľné, keďže objektívne metódy (napríklad pozorovanie detí a rodičov pri hre alebo pri náročných situáciách) sú náročné na čas a peniaze. Výskumníci teda často preferujú dotazníky a sebavýpovede z čisto praktických dôvodov. Ale v tomto prípade to môže byť problematické: menej citliví rodičia, ktorí sú napríklad náchylnejší na radikálne metódy spánkového tréningu, nemusia mať kapacitu na to, aby vnímali prípadné  emocionálne problémy svojich detí alebo aby vedeli objektívne posúdiť, aký typ vzťahovej väzby majú s dieťaťom. Môžu tak napríklad zhodnotiť svoj vzťah s dieťaťom ako výborný, zatiaľ čo dieťa v skutočnosti trpí.

Záver? Napriek tomu, čo tvrdia autori štúdie, na jej základe nevieme s určitosťou povedať,  či majú „vyplakávacie“ spánkové tréningy dlhodobé nepriaznivé následky na emocionálne prežívanie a správanie dieťaťa a jeho vzťah s rodičmi alebo nie.

Je pochopiteľné,  že vyplakávacie prístupy majú vo vedeckej komunite aj svojich odporcov. Najhlasnejšími kritikmi sú tí, ktorí za kľúčovú úlohu prvého roku života dieťaťa  považujú budovanie bezpečnej väzby medzi ním a rodičmi. Dlhodobé výskumy skutočne potvrdzujú, že najpriaznivejší spôsob výchovy v ranom detstve je taký, pri ktorom rodič citlivo, konzistentne a pružne reaguje na potreby dieťaťa a poskytuje mu pocit bezpečia. [4]  Metóda vyplakania vyzerá byť v priamom protiklade k týmto zásadám. Podľa jej odporcov rodičia  vystavujú dieťatko stresu, ktorý je pre jeho malé telíčko ťažko zvládnuteľný, nútia ho zotrvať v zúfalej situácií, v ktorej nevie, kde je, prečo tam je a prečo mu mama – ktorá doteraz vždy prišla ako na zavolanie – zrazu nejde na pomoc. Nanešťastie je však náročné získať priame a jednoznačné dôkazy aj na podporu tejto pozície, a tak sa debata o tom, či nechať alebo nenechať bábätko vyplakať, často prezentuje ako „nerozhodná“. Stále napríklad chýba definitívny dôkaz o tom, či vyplakanie skutočne spôsobuje bábätku veľký stres, počas ktorého malý organizmus zaplaví stresový hormón kortizol, ktorý môže mať nepriaznivé dôsledky na vyvíjajúci sa mozog. Doteraz  nebola publikovaná žiadna štúdia, ktorá by to presvedčivo preukázala. Áno, existuje síce jedna, ktorá sa o to pokúšala, ale jej výsledky nie sú dostatočne silné. [5] Autorka štúdie, Wendy Middlemiss, síce merala hladinu kortizolu v slinách detí pred a po niekoľkodňovom spánkovom tréningu, ale neporovnávala ich s hodnotami, ktoré mali detičky v pokoji a nemala ani kontrolnú skupinu na porovnanie. Navyše, sledované bábätká mali vo svojom organizme vysokú hladinu stresového hormónu už pred začiatkom spánkového tréningu. To znamená, že len na základe tejto štúdie nemôžeme s istotou tvrdiť, že by samotný spánkový tréning pôsobil na deti stresujúco – štúdiu bude prinajmenšom treba vylepšiť a zopakovať.

Iní autori protestujú proti vyplakávacím metódam uvádzaním zdrojov o tom, ako raný stres poškodzuje mozog alebo ako deti, ktoré v detstve veľa plačú, majú neskôr rôzne psychické problémy. Hoci všetko toto je pravda, štúdie, na ktoré sa odvolávajú, hovorili len o veľmi závažných typoch stresu (napríklad chronický stres u detí, ktorých mamy mali depresiu alebo intenzívny stres u týraných detí) alebo o populáciách, u ktorých bol plač len príznakom nejakých iných, hlbších psychických problémov. [napríklad  6, 7]  Je preto otázne, či ich možno zovšeobecniť aj na argumentáciu o spánkových tréningoch.

Kde je teda pravda?
Pravda je, že v súčasnosti  nemáme žiadne priame,  kvalitné dôkazy o tom, či vyplakanie bábätkám neškodí alebo škodí. Napriek tomu spánkový tréning vyplakaním rodičom rozhodne neodporúčame. Prečo? Z jednoduchého dôvodu – psychológovia majú už dnes k dispozícií množstvo nepriamych dôkazov o tom, že vyplakávacie metódy nie sú pre dieťatko prospešné, že sú potenciálne nebezpečné, a tiež že existujú alternatívne spánkové tréningy, ktoré v oveľa väčšej miere rešpektujú zákonitosti psychického vývinu bábätiek. V pokračovaní tohto  článku o nich budeme hovoriť trochu podrobnejšie. Považujeme za dôležité, aby si čitatelia a čitateľky vedeli sami vytvoriť názor a jasné stanovisko na základe faktov. Aby  sa nedali zmiasť zdanlivo ľahkými riešeniami a jednoduchými argumentmi. Aj preto si na začiatku spravíme malú zachádzku k tomu, ako vyzerá normálny spánok bábätiek a malých detí.

 Mýty o spánku bábätiek
V troch mesiacoch má dieťa vedieť prespať celú noc. V šiestich už nie je dôvod v noci ho dojčiť, jednoducho nemôže byť hladné. Deväťmesačné dieťa nemá v posteli rodičov čo hľadať, musí byť schopné spať samo, najlepšie vo vlastnej izbe. Keď sú rodiča vystavovaní takýmto a podobným vyjadreniam, je pochopiteľné, že skôr či neskôr začnú pochybovať o tom, či je spánok ich dieťatka v poriadku. Ako je možné, že sa budí dvakrát za noc, keď už má päť mesiacov? Prečo sa potrebuje v deviatich mesiacoch v noci dojčiť?

Pritom výskumy o tom, ako má vyzerať „normálny“ spánok bábätka, takéto radikálne vyjadrenia nepodporujú. Medzi malými deťmi existujú veľké rozdiely v tom,  koľko v noci spia, či sa budia, či dokážu zaspať samy alebo pri tom potrebujú asistenciu rodičov. Jednoducho, existuje viacero „typov“ normálneho spania a zaspávania. Možno ste už čítali závery jedného z najstarších a najcitovanejších výskumov detského spánku. [8] Podľa neho okolo 70 percent detí vo veku 3 mesiace prespí celú noc. Ale:  za „celú noc“ sa považovalo 5 hodín medzi polnocou a piatou ráno, za nepretržitý spánok autori rátali aj tie situácie, keď sa dieťa zobudilo, ale neprebudilo rodičov. Nezohľadňovalo sa ani to, či boli deti dojčené alebo kŕmené umelým mliekom, pričom každé z nich má inú schopnosť zasýtiť dieťatko.  A stavíme sa, že len veľmi málo z vás počulo aj ďalšie zistenia uvedené v článku – až polovica z týchto „celonočných spáčov“ sa v neskoršom veku dočasne znovu vrátila k častejšiemu budeniu. Novšie výskumy potvrdzujú, že existujú minimálne dva typy malých (ne)spáčov, pričom ani jeden z nich sa nepovažuje za patologický. Marsha Weinraub a jej kolegovia nedávno  zbierali údaje o spánku bábätiek medzi 6 a 36 mesiacmi a zistili, že spánok dvoch tretín z nich sa od 6. mesiaca progresívne zlepšuje a rodičov budia v priemere len raz do týždňa. Ale u zvyšnej tretiny detí sa spánok vylepšuje oveľa pomalšie, pričom v šiestich mesiacoch sa budili každú noc  minimálne raz. [9]

V noci sa budia všetci, deti aj dospelí. Rozdiel je v tom, že my si prebúdzanie medzi jednotlivými spánkovými fázami často ani nevšimneme a väčšinou si ho ráno nepamätáme. Bábätká sa však často po prebudení nedokážu samy uspať. Na to potrebujú schopnosť, ktorú nazývame sebaregulácia. Tá sa vyvíja len postupne a v ranom detstve je pre jej správny vývin prítomnosť rodiča normálna a prospešná. Pri porovnaní spánku 29 tisíc detí vo veku od narodenia do troch rokov v sedemnástich krajinách sveta výskumníci zistili, že väčšina detí nezaspávala sama a tiež, že pri väčšine detí rodičia nejakým spôsobom v noci zasahovali. [10] Spánok totiž ovplyvňujú aj vývinové míľniky, napríklad lozenie alebo separačná úzkosť, rast zubov  a neskôr cikanie a zlé sny, smäd a podobne.

Fluktuácie v množstve spánku a tiež nočné budenie detí sú  jednoducho úplne normálne. Jediným kritériom toho, či  treba pristúpiť k spánkovému tréningu je, či rodičia takéto prebúdzanie zvládajú alebo to vážne obmedzuje ich schopnosť normálne fungovať. No ani v takom prípade nie je dôvod, aby sme siahli po radikálnych metódach spánkového tréningu. Ideálne je jemne a dlhodobo od prvých týždňov pracovať na dobrom spánku, na upevňovaní cirkadiánneho rytmu či  na spánkových asociáciách, ktoré zabezpečia, že dieťatko nebude potrebovať pomoc po prebudení v noci, ale samo zaspí.

Dočítali ste sa až sem a vravíte si, že vôbec nie ste múdrejší/múdrejšia? Ak je to tak, tešíme sa, lebo sa vám podarilo pochopiť mnoho komplikovaných metodologických nuansov výskumov, ktoré musia byť zohľadnené pri interpretácii výsledkov. Mnohí, dokonca odborníci, však  interpretujú nejednoznačné výsledky sebavedomo tak, aby im zapadli do ich svetonázoru, ktorý mali vytvorený skôr, ako sa pozreli na objektívne vedecké údaje. Dnes ste si prečítali dôkladnú analýzu výskumov o metóde vyplakania a v novembrovom čísle sa dočítate o ďalších, už výpovednejších psychologických dôkazoch a tiež o alternatíve k metódam vyplakania, ktorá dosahuje porovnateľnú zmenu zaspávacích a spánkových návykov. Tešíme sa na vás v ďalšom čísle.

Psychológia pre milujúcich rodičov
Mgr. Jana Bašnáková, MSc., Mgr. Eva Vavráková, PhD., PhDr. Jana Zemandl, PhD.

Článok je úryvok z pripravovanej knihy Psychológia pre milujúcich rodičov o bábätkách od narodenia do jedného roka. 

Zdroje
[1] Mindell, J. A. – Kuhn, B. – Lewin, D. S. – Meltzer,  L. J. – Sadeh, A.:  Behavioral treatment of bedtime problems and night wakings in infants and young children.  Sleep 2006; 29: 1263-1276.
[2] Owens, J. L. – France, K. G. – Wiggs, L..:  Behavioural and cognitive-behavioural interventions for sleep disorders in infants and children: a review.  Sleep Medicine Reviews 1999; 3: 281-302.
[3] Price, A. M. – Wake, M. – Ukoumunne, O. C.  and Hiscock, H. (2012): Five-year follow-up of harms and benefits of behavioral infant sleep intervention: randomized trial. Pediatrics130(4), 643-651.
[4] Raby, K. L. – Roisman, G. I. – Fraley, R. C. and Simpson, J. A. (2015): The enduring predictive significance of early maternal sensitivity: Social and academic competence through age 32 years. Child development86(3), 695-708.
[5] Middlemiss, W. – Granger, D. A. – Goldberg, W. A. and Nathans, L. (2012): Asynchrony of mother–infant hypothalamic–pituitary–adrenal axis activity following extinction of infant crying responses induced during the transition to sleep. Early human development88(4), 227-232.
[6] Kaufman, J. and Charney, D. (2001): Effects of early stress on brain structure and function: Implications for understanding the relationship between child maltreatment and depression. Development and psychopathology13(03), 451-471.
[7] Wolke, D. – Rizzo, P. and Woods, S. (2002): Persistent infant crying and hyperactivity problems in middle childhood. Pediatrics109(6), 1054-1060.
[8] Moore, T. and Ucko, L. E. (1957): Night waking in early infancy: Part I. Archives of disease in childhood32(164), 333.
[9] Weinraub, M. – Bender, R. H. – Friedman, S. L. – Susman, E. J. – Knoke, B. – Bradley, R. … and Williams, J. (2012): Patterns of developmental change in infants’ nighttime sleep awakenings from 6 through 36 months of age.Developmental psychology48(6), 1511.
[10] Mindell, J. A. – Sadeh, A. – Kohyama, J. and How, T. H. (2010): Parental behaviors and sleep outcomes in infants and toddlers: a cross-cultural comparison. Sleep medicine11(4), 393-399.
časopis Dieťa

Foto Thinkstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!