Alžbetkino desatoro

8. Nestrašte ma, prosím

Maminka, z vášho dospeláckeho sveta som zmätená. Bola som na návšteve u babičky a nechcela som ju objať. Babka si sadla, dala na tvár ruky a plakala. Najprv som si myslela, že žartuje. Alebo sa hrá. Tak som to zopakovala. Keď to ale spravila zase, lebo som si nechcela vyskúšať šaty, ktoré mi kúpila, ostala som zmätená. Vydávala zvláštne zvuky, z ktorých ma pochytil strach. Rýchlo mi bilo srdce. Chcela som sa schovať. Cítila som hroznú vinu. Spravila som niečo zlé? Musím babku objať a obliecť si šaty, inak som vinná? Je so mnou dačo nesprávne?

Naša kamarátka, teta Ľudka zase chcela, aby som si obliekla nohavice. No, lebo som behala holá. Ale je leto a vonku strašne horúco. Teta Ľudka mi pohrozila, že ak si ich neoblečiem, odhryzne mi zo zadku. Čože? Veď ja zadok potrebujem! Na kakanie, sedenie, prdenie… Teta zabudla? Prečo mi chce hrýzť zadok, keď si neoblečiem nohavice? Vieš čo? Keď ma tak straší, bojím sa jej. Už od nej nechcem ani malinky, ani jabĺčka. Čo ak mi odhryzne z ruky, ak nebudem chcieť?

Dedko mi povedal, že keď budem behať vonku strašne rýchlo, ochoriem. Alebo sa hrozne unavím. Alebo sa stratím. Alebo ak budem kričať na ihrisku, starosta ma bude sledovať kamerou a vyhodí ma… No, veľa vecí si povymýšľal. Ja si myslím, že len nestíhal vidieť všade, kam som zabehla. Alebo sa bál? Aj tetka Ľudka sa niečoho bála. Že sa niečo stane môjmu zadku? A babka? Čoho sa bála ona? Keby mi to povedala, už by som nabudúce vedela. Aj tetka. Aj dedko. Aj ty a tatko. Aj všetci. Je tak veľa vecí, ktorých sa bojím. Napríklad pupkatého strašidla za oknom. To mi stačí.

Raz si mi vravela, že za strach sa nemáme hanbiť. Treba ho pomenovať, ukázať naň a hneď bude lepšie. Alebo, ak nechcete, tak mi povedzte, čo treba spraviť. Čo odo mňa vlastne chcete. Ale naozaj. Nie tie vymýšľance. Potom si povieme, čo kto potrebuje, ako, kedy a tak. Takže? Budeme hovoriť, čo si naozaj myslíme.

Veď si to predstav. Prečo by som mala ísť do nemocnice, keď vybehnem do dažďa? Prečo ma vezme ujo kominár, ak nezjem obed? To sú zvláštne príbehy. Môžem si ich aj ja vyskúšať? Napríklad… Že nechcem ísť na návštevu, lebo ma bolia nohy? Že sa nechcem ísť kúpať, lebo mi vaňa odhryzne zo zadku? Že si nemôžem dať svetrík, lebo mi ho skriňa nedá? Že nemôžem zjesť obed, ináč maminku vezme kominár? Tak? Jasné, že nie. Babku objímem, keď sa zvítam s hračkami. Šaty si vyskúšam inokedy, teraz sa nechcem obliekať, vyzliekať, obliekať, vyzliekať. Nuda. Nohavice si neoblečiem, lebo sa potím. A bežať budem pomalšie, aby dedko stíhal. A tak ďalej. No? A hotovo!

Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami delí o jej pohľad na svet každú stredu.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 7): Nechcem byť vždy prvá

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.