Môže sa stať, že bolesť splodí bolesť

Jedno švédske príslovie vraví, že ľudí máme najviac milovať práve vtedy, keď si to najmenej zaslúžia, pretože to je ten moment, keď to najviac potrebujú. Inými slovami, nespôsobuje človek bolesť druhým vtedy, keď sám trpí?

Počas môjho štúdia som sa dostala aj k psychológii vrahov, zaujímala som sa o psychiku týchto ľudí, ktorých spoločnosť odsúdila ako narušených. Skúmala som ich príbehy, životnú dráhu a jedna vec, ktorú mali všetci spoločné, bolo bolestné detstvo. Či už psychické alebo fyzické týranie, absencia rodičovskej lásky – za všetkým stojí zlomené a trpiace dieťa. Čím väčšie utrpenie, tým silnejší odklon od svedomia. Samozrejme, je jednoduché tvrdiť, že za všetko môže výchova, pretože existujú aj prípady, v ktorých je rodič nevinne. My sa však pozrieme na to, ako spôsobenie bolesti plodí len ďalšiu bolesť.

Ako najlepší príklad zo života nám poslúžia partnerské hádky. Partner/ka môže povedať niečo, čo nás zabolí, aj keď to nemusí byť myslené ako útok ani ako urážka. Ale práve touto vetou, vyjadrením nám udrie na citlivú strunu tam, kde sa skrýva naša boľačka. Dotkne sa nás to a namiesto toho, aby sme sa o tom pozhovárali alebo sa sami zamysleli, prečo nás to tak zabolelo, urobíme jediné – slovami ublížime naspäť.

Prečo nevieme bolesť spracovať, hovoriť o nej, ale ju posielame ďalej? Je v ľudskej povahe schéma – ja trpím a chcem, aby to okolie videlo, preto musí trpieť so mnou? Nie je to len volanie o pomoc zraneného dieťaťa v nás, ktoré si so sebou nesie nejaké modriny na duši?

Bolo by veľmi jednoduché tvrdiť, že iba jedna akcia plodí túto reakciu. Človek je veľmi zložitá osobnosť a čo uškodí jednému, s druhým ani nepohne. Môžeme sa však zamyslieť nad potenciálnym prameňom tohto problému.

Odmalička sa deti učia, že negatívne emócie sú zlé. Keď plačú, hnevajú sa, vyjadria ľútosť – veľa rodičov má tendenciu utlmiť tieto prejavy, podporujú to vyjadreniami: Chlapci neplačú, Pozri, aká si škaredá, keď sa hneváš, Ľudia sa ti budú smiať, keď ťa uvidia takú usoplenú… Deti sa naučia udupať vyjadrovanie emócií, nepodporujeme ich, aby o nich hovorili, porozprávali sa o nich, porozumeli im a hlavne spracovali ich zdravou formou. Dieťaťu to spôsobí obrovské vnútorné napätie a utlmená emócia funguje ako toxická látka nielen pre jeho psychické, ale aj fyzické zdravie. Napätie nemá kadiaľ vyjsť von a tak nastáva ubližovanie slovami alebo činmi, či už sebe alebo druhému človeku. Tomuto správaniu napomáha aj pozorovanie. Ak dieťa vidí, že sa rodičia hádajú spôsobom, ktorým si ubližujú slovami, namiesto toho aby podstatu problému reálne vyriešili, preberie tento koncept nezdravého vyjadrenia bolesti, ktorú nosí v sebe každý z nás.

Jedna vec, ktorú by sa mal človek naučiť, je zmena pohľadu. Ak vás niečo, niekto urazí, nevyštartujte hneď do ofenzívy a neobviňujte daného človeka. Zastavte sa a zmeňte uhol pohľadu na túto situáciu. To vy ste ten človek, ktorý dovolí, aby ho daná veta urazila. Vy v sebe nesiete tú ranu, ktorá rastie a ničí vás. Len vy povoľujete, aby sa vás tá urážka dotkla. Tak sa zastavte a zamyslite sa nad tým, prečo vás niečo urazilo. Kde je skutočná podstata toho, že si beriete tak citlivo, ak vás niekto označí napríklad za objemnejšiu? Pramení to v detstve, kde ste nikdy neboli dosť dobrá na to, aby vás rodičia bezmedzne milovali? Alebo ich vyjadrenie v období dospievania, že naberáte tvary, bolo ako rana do srdca, ktorú tam stále máte?

Rozprávajme sa so svojimi deťmi a podporujme ich v slobodnom vyjadrovaní toho, čo skutočne cítia, a to najmä v slobodnom vyjadrovaní negatívnych emócií. Naučme ich spracovať bolesť cez vety, búšenie do vankúša, slobodný krik alebo umenie a šport. Takýmto spôsobom nebude ich bolesť zostávať v ich vnútri a nebude pôsobiť ako otrava pre ich organizmus.

Osobne sa snažím riadiť mottom: Každý človek, ktorého stretneš, s niečím bojuje. Buď láskavý a to vždy.

Mgr. Mária Hanúsková
29. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa.