Dieťa sa opiera o nás, svojich rodičov. Sme jeho maják: fyzický, emocionálny aj morálny. Maják vie, kde je bezpečie. Svieti do tmy, stojí pevne a my sa môžeme podľa neho orientovať.
Prechod dieťaťa z rodinnej opatery do škôlky je veľkou zmenou pre všetkých členov rodiny. Ako každá zmena, môže vytvoriť dočasné ťažkosti, strach, smútok a neistotu, niekedy aj pocity viny a zlyhania.
Je dobré porozprávať sa o očakávaniach a možnostiach. Možno budeme prekvapení. Nie je jedna škôlka najlepšia. Pre každú rodinu môže byť vhodný iný typ škôlky, dokonca v rámci jednej rodiny môže byť pre každé z detí lepšia iná škôlka. A pre niektoré deti môže byť najlepšie zostať doma, s mamou, otcom, babkou, dedkom…
Stále je ešte bežné povedomie, že keď má dieťa tri roky, má ísť do škôlky. Aby niečo nezmeškalo, aby sa naučilo, aby sa socializovalo. Na toto nie je nevyhnutná škôlka. To, čo dieťa potrebuje, je láskyplné, bezpečné a štruktúrované prostredie. Potrebuje sa učiť nadväzovať vzťahy, učiť sa sociálnym zručnostiam, spoznávať svoje telo vo voľnom pohybe a robiť zmysluplné veci. Toto všetko sa dá zabezpečiť aj doma a na ihrisku.
„MOJE DVOJROČNÉ DIEŤA CHCE ÍSŤ DO ŠKÔLKY, ŤAHÁ SA ZA DEŤMI.“
Ako spoznáme, či je dieťa už pripravené ísť na pár hodín do škôlky? V našej škôlke robíme predtým, ako dieťa prijmeme, individuálny rozhovor s rodičmi, pri ktorom je prítomné aj dieťatko. Je dieťa už odplienkované? Nejde iba o to, že v škôlke deti nemôžeme prebaľovať. Dieťa, ktoré vie „zadržať“, svoje telesné potreby na tú malú chvíľku, kým odbehne na toaletu, vie „vydržať“ aj to, že vychovávateľka v škôlke sa mu nie vždy vie venovať hneď, ako ono potrebuje. Zaviazať topánočku, podať pri obede zeleninku, vypočuť, pritúliť. Dieťa musí niekedy počkať, lebo dospelý sa práve venuje niekomu inému.
Tiež sa pýtame, či si už dieťa hovorí „Ja“. Či už prešlo obdobím, ktoré tomuto zázraku predchádza. Možno to obdobie poznáte ako „obdobie vzdoru“, mne sa viac páči pomenovanie „obdobie presadzovania vlastnej vôle“. Dieťa nechce vzdorovať. Ľúbi svojich rodičov najviac na svete, každé dieťa chce byť dobré. Keď sa narodí, ostáva ešte stále veľmi silno spojené s mamou, je odkázané na jej starostlivosť, emocionálnu a fyzickú blízkosť a výživu. Postupne sa ale potrebuje osamostatniť, kráčať svojou cestou v ústrety individuálnemu osudu. Toto trvá deťom aj 20 rokov, kým je z nich mladý dospelý, schopný samostatnosti.
Človek je tvor s najdlhším detstvom. Veľmi významný okamih, kľúčový vo vývine, ten, ktorý nás robí na zemi jedinečnými, je uvedomenie si vlastného Ja. Dovtedy je to „my“ – mama je súčasť mňa, celý svet je časť mňa, všetko je moje a ja som v strede. Dieťa to vyjadruje nie slovami, ale skutkami. Všetky hračky sú moje. Najdôležitejšie potreby sú tie moje. A potom, okolo druhého roku života, sa stane, že to dieťatko, ktoré dovtedy robilo, čo sme chceli, bolo spokojné tam, kde sme ho dali, zrazu objaví slovko NIE. Nie žeby ho dovtedy nepočulo. Zisťuje, že môže veci aj odmietať, dokonca aj tie, ktoré chce mama. Zisťuje, že niečo môže chcieť a skúša to. Hľadá hranicu medzi „ja“ a „nie-ja“. Oddeľuje sa stále viac, až jedného dňa príde na to, že: JA som tu.
Prečo je to také dôležité? V škôlke je dieťa súčasťou skupiny, kolektívu. Musí tam byť samo za seba, čo vôbec nie je ľahké a ani jednoduché. Aj pri najlepšej starostlivosti, aj keď sa dieťa do škôlky teší a má sa tam dobre, má kamarátov a láskyplné prostredie, vždy je to úľava, keď príde rodič. Dieťa sa môže o neho oprieť. Niekedy to vyzerá tak, že sa rozplače, inokedy začne robiť naprieky. Až vtedy, keď je „ja“ natoľko v sebe, že už prešlo obdobím hľadania hraníc, môže byť dieťa v škôlke samo za seba. Tu sa ponúka otázka ohľadom jaslí. Rozdiel jaslí a škôlky je (mal by byť) v tom, že škôlka je pobyt dieťaťa v kolektíve, kde všetci spolu robíme pekné a dobré veci. Pobyt v jasliach je zdieľanou opaterou. Deti sa hrajú a priebežne sa zabezpečujú ich potreby. Počet detí na dospelú osobu je nižší ako v škôlke, dieťa nemusí až toľko čakať, kým naň príde rad.
Deti do 3 rokov majú významne iné vývinové potreby a škôlka so svojím programom pre deti od 3 rokov im ich nemôže naplniť. Ak sa vaše dvojročné dieťa ťahá za deťmi a nemusíte ho dať do jaslí z iných dôvodov, najlepšie mu bude stále s vami, na ihrisku, v materskom centre. S deťmi aj s mamou.
ADAPTÁCIA DIEŤAŤA A RODINY
V našej škôlke prebieha adaptácia nových detí za prítomnosti rodiča (starého rodiča, tety…). Ak je to čo len trochu možné, chceme, aby s ním bola aspoň nejaký čas mama. Deti do 7 rokov sú takou silnou súčasťou svojho rodinného systému, sú tak silno spojené s rodičmi, najmä s mamou, že vlastne s nástupom dieťaťa prijímame do škôlky určitým spôsobom celú jeho rodinu. Je veľký rozdiel, či do škôlky prichádza (sotva) trojročné dieťa alebo predškolák s odkladom školskej dochádzky.
Adaptácia znamená prispôsobenie sa. Všetci žijeme vo vzťahoch. Pozornosť a láska druhých ľudí sú základom prežitia. Adaptácia na škôlku znamená vytvorenie nových vzťahov – s vychovávateľkami, s deťmi. Znamená zmeny vo vzťahoch – dieťa je menej doma, je menej so súrodencami.
JE VEĽMI DÔLEŽITÉ, AKO SA V TOM RODIČ CÍTI
Aj keď sme urobili výber škôlky najlepšie, ako sme vedeli… Aj keď sme si podopreli toto rozhodnutie racionálnymi argumentami… Aj keď to už starší súrodenci zvládli… Predsa len je prvý deň v škôlke pre mamu vždy ťažký, a to aj v tej najlepšej, starostlivo zvolenej škôlke. Preto je dobre, keď tam ten prvý deň – a ideálne aj ďalšie dni, podľa možností rodiny a potrieb dieťaťa – môže byť s dieťaťom. Dieťa má pri sebe rodiča, dospelú osobu, ktorej dôveruje a môže vo svojom čase a svojím spôsobom nadväzovať vzťahy, objavovať škôlku a nájsť si kamarátov. Mama vidí a zažíva, ako vychovávateľky reagujú, aká je v škôlke atmosféra. Takto môže nadobudnúť dôveru, že o jej dieťa je dobre postarané. Toto je nesmierne dôležité. O túto jej dôveru sa dieťa oprie – keď je mama v pohode, aj dieťa bude mať oveľa lepšiu možnosť byť v škôlke spokojné. A dá sa to zariadiť. U nás v škôlke takto prebieha nástup nových detí už viac ako 10 rokov. Deťom, ktoré tam rodiča už nemajú, to nevadí, pretože to mohli zažiť rovnako aj ony. Je to normálne a zdravé. Viem, že v štátnych škôlkach to nedovoľujú a viem si predstaviť, že mať tam 20 rodičov s 20 deťmi by ozaj nešlo. Prečo ale nemať vekovo zmiešané skupiny? Prečo nehľadať iné možnosti? Ak máte možnosť dať dieťa do súkromnej škôlky, hľadajte takú, ktorá vám umožní spoločnú adaptáciu. Keď bude dopyt, ponuka sa prispôsobí.
IDE O CELÚ RODINU
Niekedy je rozhodnutie, či dať dieťa do škôlky, alebo si ho nechať doma, veľmi ťažké. Emocionálne, finančne, organizačne. Vždy je dobré, keď sa svojim pocitom nevyhýbame, ale otvoríme sa správe, ktorú nám prinášajú. Naozaj chcem byť ešte s dieťaťom celý čas doma? Ak áno, je to úplne v poriadku a treba hľadať možnosti, ako sa to dá zariadiť. Možno je to tak, že naozaj už chcem ísť do práce – a mám výčitky, žeby som mala byť s dieťaťom doma, aby som bola dobrá matka. Aj to je v poriadku. Učme sa byť k sebe úprimní. Nemusím napĺňať „spoločenské očakávania“ a riadiť sa „spoločensky akceptovanými dôvodmi“. Počúvajme svoju intuíciu. Mamy najlepšie vedia, čo je pre ne a ich dieťa dobré. Vždy máme na výber. A ak mám náhodou „na výber“ iba jednu možnosť, je dobré si to uvedomiť, prijať a nebyť v pozícii obete. Teraz je to tak a urobím z toho to najlepšie, čo budem vedieť.
Prirodzene sa deje aj to, že sa nám aktivujú spomienky na vlastné zážitky z detstva. Pri kontakte s deťmi sa nám aktivuje naše vnútorné dieťa rovnakého veku. Ak je tam niečo nevyriešené, rany a krivdy, vnútorné dieťa si pýta pozornosť, hľadá možnosť, ako sa vyliečiť. Veľa mojich klientov prichádza na counselling s týmto problémom – nedôverujú učiteľkám, majú z nich strach, dieťa nechce chodiť do škôlky a nie je pre to rozumné vysvetlenie. Často sa ukáže, že riešením je práca s vnútorným dieťaťom.
ČO MÔŽEME UROBIŤ PRED NÁSTUPOM DO ŠKÔLKY, ABY SME POMOHLI DIEŤAŤU?
V prvom rade si treba ujasniť, ako to máme doma. Ako to má rodina a čo potrebuje dieťa.
Otázky sú rôzne. Niektoré sú technické: Koľko to bude stáť? Aká je otváracia doba? Koľko dní sú prázdniny? Čo deti jedia? Aké je zloženie skupiny?
Dôležité sú aj pedagogické otázky: Aký je priebeh dňa? S akými hračkami sa deti môžu hrať? Učia sa niečo a akým spôsobom? Chodia von, kedy a koľko? Aký je adaptačný program?
Niektoré výchovné otázky sú zložitejšie: Keď má dieťa v skupine ťažkosti (konflikt, strach, hnev, plače…), ako to vychovávateľky riešia? Ako pristupujú k socializácii detí? Kto sú tie osoby, ktoré budú s mojím dieťaťom tráviť významnú časť jeho dňa? Podľa čoho sa vychovávateľky rozhodujú a kde hľadajú inšpiráciu? Čo je za tým, čo robia? Ako na sebe pracujú?
A v neposlednom rade: Prečo dávam dieťa do škôlky?
Pred nástupom do škôlky je dobré si doma nastaviť podobný rytmus dňa, ako nás bude čakať v škôlke. Vstávať tak, ako budete vstávať do škôlky. Poobede oddych, ten je fajn, aj keď dieťa už nespí. Veľmi často sa stáva, že v škôlke zase začne. Tiež je dobré podporovať u detí sebaobslužnosť a samostatnosť. Dať im oblečenie, ktoré sa jednoducho a ľahko oblieka a vyzlieka. Tesné rifle s gombíkom, ktorý mám aj ja problém zapnúť, nehovoriac o tom, že stláčajú vypuklé bruško, alebo chutné šatočky s gombíkmi na chrbte deťom nepomáhajú. Voľnejšie legínky, tepláčiky, sukňa na gumu, dostatočne voľné tričko. Deti prirodzene túžia po samostatnosti, ak ich nenaučíme opaku. Papáme iba pri stole, škôlkar už musí byť schopný nakŕmiť sa lyžicou, v škôlke nebudeme deti s jedlom naháňať. Rozdiel medzi škôlkou a domovom potom bude menší, prechody budú menej náročné. Deti nebudú musieť bojovať s nefunkčnými návykmi.
Tiež je dobré nechať si možnosť spočiatku vyzdvihovať dieťa po obede. U nás deti chodia najskôr iba na dopoludnie. Až keď sú celé dopoludnie v pohode a spokojné, znamená to, že si vytvorili väzby, až potom ich berieme na oddych a na popoludnie. Byť bez rodičov je pre dieťa namáhavé. Ak to zbytočne urýchlime, dieťa si vyberie time-out a ochorie.
Rudolf Steiner napísal: „Dieťa s úctou prijať, s láskou vychovať a v slobode prepustiť.“ Prepúšťanie, osamostatňovanie sprevádza rodičov celým detstvom svojich detí. Je krásne i boľavé zároveň.
Pomaly sa opäť otvárajú brány škôl a škôlok. Deti vykročia v ústrety novému dobrodružstvu na ceste k svojej samostatnosti. Korene, srdce a krídla, výbava pre život. Rodina, detstvo a zdravie sú tie korene. A je na nás rodičoch a vychovávateľoch, akú pôdu im prichystáme.
Blanka Lichtnerová
Magazín Dieťa
Foto 123rf
Viac článkov o predškoláčikoch a školákoch: https://www.dieta.sk/kategoria/clanky/o-detoch/predskolacik-a-skolak/
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok