Kto z nás v živote neprežíva situácie, ktoré len ťažko možno uniesť? S troškou humoru sa mi žiada dodať – ten nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. A úplne vážne uvažujem nad tým, kde sa hlásime o pomoc, keď nám je ťažko na duši, keď srdce bolí a už ani telo nevládze pod toľkým nákladom, ktorý mnohí nesieme. Po akej podpore siahame v takých chvíľach?
Po prvý raz som sa nad tým zamyslela, keď mi kvôli rakovine zomierala mamulka. Počas tých dlhých mesiacov som chcela všetky svoje sily venovať najmä starostlivosti o ňu v pohodlí domova. Na mieste, kde nás dve so sestrou spolu s tatinom s takou láskou vychovali. No bola som zároveň okrem dcéry aj mamou dvoch chlapcov a mala som na starosti aj toto naše „papierové“ aj „internetové“ Dieťa, ktoré si tiež vyžadovalo moju pozornosť, záujem a lásku. Zrejme bolo na mne vidieť, že ten náklad je priveľký. Pamätám si, ako sa ma jedného dňa spýtala účtovníčka, či užívam Lexaurin. Úprimne, ani som nevedela, čo to je. „Neviete? Ja bez toho nezaspím. Už roky mi to pomáha.“ Nuž a tento zázrak, ktorý mi pomôže so všetkým mojím trápením, sa mi odrazu ocitol v kabelke s jej dodatkom: „Však to dnes už jedia všetci.“ Večer, keď všetko stíchlo, som siahla do kabelky a zahľadela som sa na tohto „pomocníka“. Pripadala som si ako Popoluška, keď hľadela na sovu Rozárku a pýtala sa jej, či má otvoriť oriešok. V pamäti sa mi zjavil obraz mojej babičky Milky. Keď mala trápenie, tak si na hlavu nasadila starý dedkov klobúk a vyšla do záhrady. Vnorila svoje zrobené ruky do teplých hriadok so zeleninou a všetku bolesť sveta odovzdala životodarnej zemi. Nikdy som ju nevidela siahať po silných liekoch, aby aspoň na chvíľu vypla to, čo jej život nadelil. Mala tento svoj účinný a zdravý „vypínač“. „Vďaka, babi!“ šepla som v duchu a Lexaurin som nechala nedotknutý. Možno by to s ním bolo ľahšie. A možno by to bol prvý krok na ceste do pekla… Rozhodnutie je na každom z nás.
Tieto riadky som písala do tlačeného Dieťaťa koncom mája. Onedlho sa zatvárali brány škôl. Naše deti sa ocitli v prázdninovom móde. A my s nimi. V poslednom čase sa čoraz viac hovorí o vážnych psychických ťažkostiach detí, počúvame ponosy, že máme málo detských psychiatrov. Mimochodom, možno ste už i vy počuli o tom, že na nejednej strednej škole sa rozmohol veľký „nešvar“. Áno, požičala som si to z filmu Pelíšky, lebo mi toto vyjadrenie pripadá výstižné. Deti si v školách predávajú psychiatrické lieky. Tabletku zhruba za 50 centov. Ponuka je skutočne široká. Rohypnol, Xanax, Neurol, Lexaurin… Na čo len máte chuť! ☹ Deti zobú tieto lieky, neraz ich ešte zapijú alkoholom… Páni, to musí byť „jazda“! A rodičia si možno ani nevšimnú, že im z domácej lekárničky miznú lieky. Však ich tam je toľko, že keď sa sem-tam nejaký stratí, nikto po ňom pátrať nebude. A deti sa nám pred očami menia v neznáme bytosti… Čo s tým?
Ak chcete pomôcť alkoholikovi, aby sa vyliečil, mali by ste mať čistú domácnosť. Áno, tak sa tomu hovorí. A nie, neznamená to, že by ste mali riadne povysávať a umyť okná. Mali by ste zo svojich príbytkov dôsledne vymiesť všetok alkohol. Čo poviete, nebolo by toto riešenie, aj čo sa týka psychiatrických liekov, ktoré si mnohí z nás navykli bežne užívať bez predpisu už pri najmenšom tlaku na našu psychiku? Nemali by sme sa zamyslieť nad tým, či ako dospelí ľudia potrebujeme toľko barličiek v podobe týchto liekov, aby sme zvládali výzvy života? Deti sú skutočne naše zrkadlá. Čo ich učíme vlastným správaním, to budú opakovať. Ak si mama šupne tabletku vždy, keď má ťažší deň, prečo by si dieťa rovnako nepomohlo, keď ho čaká ťažká písomka alebo rozchod s prvou láskou? Ak chceme uzdraviť deti, musíme najskôr vyliečiť seba.
Vyzývala som vás, aby ste si dali v lete šancu na zmenu. Podarilo sa vám to? Mali by sme hľadať zdravý a účinný „vypínač“ pre vlastné životné trápenia. Verte, že takýchto „vypínačov“ je nadostač, ak sa rozhodneme pre vedomý život a nie pre prežívanie v „bezvedomom“ zajatí psychiatrických tabliet. Zmenou prístupu k vlastnému psychickému zdraviu zachránite nielen seba, ale najmä svoje deti. A to už stojí za to úsilie, nie?
Opäť sa otvárajú brány škôl. A ja nám prajem, aby bolo všetkým našim deťom ľahko na duši. Nech v škole nájdu výborných učiteľov, skvelých kamarátov, pochopenie, prijatie, lásku, rozhľad a dobrodružnú cestu za poznaním, po ktorej budú s radosťou kráčať po celý život. Lebo našou úlohou tu je neustále sa učiť.
Renáta Krausová
Magazín Dieťa
Foto Freepik
Viac článkov o predškoláčikoch a školákoch: https://www.dieta.sk/kategoria/clanky/o-detoch/predskolacik-a-skolak/
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok