Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 21)

Strašidlo medzi strašidlami? Ujo Ticho

Maminka. Premýšľam nad vecami, ktorých sa bojím. Sú dve. Prvá, že sa mi stratíš, odídeš, zmizneš a ja zostanem bez teba. Bez maminky. Druhý je strach z neznámych vecí. To je dobrý strach. Je to strach – začiatok. Z niečoho, čo nepoznám, ale chcem spoznať. Potom sú veci, ktorých by som sa podľa teba, tatka, babky, dedka mala báť. Sú trochu smiešne. Myslím, že sú to vaše strašidlá, nie moje. Vy, veľkí, vyrastení ľudia máte tých strašidiel veľa. Jedným z nich je môj kamarát. Ujo Ticho.

Nikdy by mi nenapadlo, že sa budete báť takého úžasného ujca. Je skvelý! Keď príde ujo Ticho, vtedy zmĺkne všetko, čo ma rozptyľuje. Televízor. Rádio. Spotrebiče. Zmĺknu ľudia. Rozprávkovo sa stíšia zvuky, ktoré sme si podľa uja Ticha vniesli do života. Vraj aby nám kričali v ušiach, hlavách, tele aj srdci. Vnútri.

Vieš, čo vtedy vidím? A počujem? Krásny svet. Sýte farby. Dúhu. Počujem prichádzať dážď. Kvapky robia kvap, kvap, hlasno aj ticho. Na drevo, kov, plech, trávu, listy, zem, kvety, zvieratá a moju kožu. Hrmí búrka alebo zapadá slnko. Oblaky sa hýbu. Počujem náš dom. Jeho drevo, hlinu a sklo. Papier. Počujem aj čas. Nie hodiny a tikot. Ale čas okolo mňa. Ujo Ticho mi ukázal „chvíľu“.

Keď sa rozprestrie ticho, stávajú sa dôležité veci. Zisťujem, kto som. Začujem svoje myšlienky. Plynú von z hlavy a dotýkajú sa sveta okolo. Sú ako farby, ktoré sa spájajú a robia ma súčasťou tvojho života, tatkovho, babkinho, dedkovho… a mojich kamarátov. Je to čarovný tanec. Cítim svoje vnútro, ako sa vypĺňa tichom, a vidím ho ako studňu naplnenú radostnými vecami. Takými, čo ma povedú životom. Nebojím sa a som šťastná.

Ujo Ticho tvrdí, že všetky deti ho poznajú. Postupne sa im vytráca zo života. A s ním prestanú myslieť na seba. Ich vnútro, ktoré dovtedy spievalo, stíchne. Vyprázdňuje sa. Pretože ho nemá kto počúvať. Deti s ním stratia spojenie. Navrhla som ujovi Tichovi, aby sme zaviedli telefón, nech si s vnútrom zavolajú. Aby im poradilo, ako ho znovu nájsť. Ináč ostane smutné a bude bolieť. Ale ujo Ticho sa len smial.

Vieš, veľa ľudí okolo mňa sa uja Ticha boja? Aj ty si sa ho bála. Čo sa stalo, že si sa prestala báť, maminka? Ahá, už viem. Ujo Ticho mi to prezradil. Vraj, aby si ma počula a rozumela mi, musela si porozumieť sebe. Cestu k ujovi Tichovi a k sebe si našla cez lásku. Aké jednoduché!

Svet je v tichu nádherný, maminka, tak prečo od neho ľudia bočia? Napadlo mi, keď sa boja uja Ticha, neboja sa seba? Čo myslíš? Poradím im. Môžu ten strach prekonať. Ako ja, keď som sa bála skočiť z rebríka, pamätáš? Bola som veľmi vysoko. Ale skočila som. Bola to sranda! Padla som rovnými nohami na zem. A zopakovala skok. Už sa mi to nezdalo vysoko. Už som sa viac nebála. Tešila som sa. Aj ostatní môžu padnúť na rovné nohy ako ja. Tak budú stáť pevne na zemi. Dokážu to. Povedia – verili sme si a nesklamali sa v sebe. Však? Poďme teda uja Ticha prehovoriť, nech náš neopúšťa. A ostatných, nech skočia.

_______________________________
Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 20)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.