♪ Vôbec nás nerešpektuje. Predsa neposlúcha…

Črepiny z môjho zrkadla 79)

Situácia: „Niečo musíme spraviť. Naše dieťa nás vôbec nerešpektuje.“ Lenže čo znamená rešpekt? Vždy som si myslela, že ak vás niekto rešpektuje, znamená to, že vás má rád takého, aký ste. Vie, že máte svoje muchy a ak sa náhodou prejavia, radšej vám ide z cesty. Snaží sa vyjsť vám v ústrety, ak sa pohádate alebo sa vám názory nestretnú, viete si to vysvetliť. Ak si slovne ublížite, viete sa ospravedlniť. Spolu však vychádzate, pretože máte vzťah založený na vzájomnej dôvere. Niečo som opomenula? Mám skreslený názor? Či som sa v niečom pomýlila? O čom je rešpekt? Spýtala som sa rodičov. Podľa nich je totiž rešpekt o „poslúchaní“.

Čo tým chcem povedať: „Poslúchať“ a „rešpektovať“ sú dve odlišné veci. Keď dieťa rodiča poslúcha, vyjadruje správaním poslušnosť, no nemusí s vecami, ktoré vykonáva, súhlasiť. Poslúchať môže aj napriek tomu, že sa mu to bridí. No vie, že neposlúchnuť by znamenalo trest alebo nevôľu rodiča, ktorej sa chce vyhnúť. Nie je toto poslušnosť? Opäť sa mýlim?

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Samozrejme, že výchova dieťaťa by bola hneď o sto percent jednoduchšia, keby poslúchalo „na slovo“. Ani „na slovo“ by nemuselo, stačilo by, aby nepochybovalo o tom, čo od neho žiadam. Pohodlné, nie? „Obleč si toto a toto. Dvihni sa a ideme. Najedz sa za pár minút. Buď ticho, ponáhľaj sa, teraz tu pekne seď a nechaj ma pracovať, ticho sa hraj, v škôlke poslúchaj učiteľku, umy si zuby, spi….“ Myslím, že ani pes nie je schopný takto na slovo poslúchať.

Okej, zjemnime to. Dieťa nech poslúcha, ale nemusí „na slovo“. Ak sa mu totiž niečo nepáči, bolo by pekné, keby to s nami prediskutovalo. A najpohodlnejšie by bolo, keby pri tom nevyjadrovalo tie svoje emócie tak hlasno a prudko. Lenže to by potom zase nebolo dieťa. Ani tínedžer, ba ani dospelý niekedy emócie nevie ovládnuť, niektorí s nimi stále nevedia pracovať. Dieťa by sa to malo v priebehu života naučiť minimálne pozorovaním nás dospelých. Mnohým z nás to však robí problémy – mne v niektorých situáciách určite. Aj muž niekedy neovládateľne vybuchne, pretože emócie majú takú vlastnosť – prudkosť, intenzitu. Skúste požiadavku tlmeného prejavu emócií vysvetliť temperamentnému človeku alebo cholerikovi. Skúste mu povedať, že sa má ovládať. Skúste to vysvetliť hormónom, adrenalínu, dopamínu, skúste pokarhať hormón šťastia. Zakážme silnú radosť, ako by sme najradšej zakázali silný hnev, zúrivosť, agresiu, dokonca strach. Emócie by mohli protestovať kvôli diskriminácii. Verte, že také šťastie by sa postavilo za práva a legitímnosť hnevu.

Navyše, ak dieťa poslúcha, neznamená to, že súhlasí. A ak koná proti vlastnému súhlasu, neznamená to, že ide proti sebe? Že sa popiera? Neznižuje sa mu tým sebavedomie, nepodporuje pocit menejcennosti? Ak by teda poslúchanie stálo za menejcennosťou a nízkym sebavedomím (t. j. zvyšujúcim sa egom, ktoré sebavedomie zachraňuje), tak to nech ma moje dieťa radšej nikdy neposlúcha. V tom momente by som cítila, že si rešpekt nezaslúžim. A ak by som bola ja tým, kto poslúcha, ale ide proti sebe, rovnako by som necítila rešpekt – ani k sebe, ani k tomu, kto ma núti ísť proti sebe. Ale ja nie som každým dieťaťom. Ja som len ja.

Ak dieťa poslúcha, pretože vie, že veci, ktoré koná, a ktoré rodičia od neho požadujú, sú správne, je všetko v najlepšom poriadku. Ak rodičia veria, že veci, ktoré od dieťaťa požadujú, sú správne, je to v poriadku. Dieťa bude k rodičovi vždy cítiť lásku aj rešpekt (bez ohľadu na to, či poslúcha). Až keď začne dospievať, rásť, nadobúdať skúsenosti, na základe ktorých bude premýšľať o správnosti, keď si uvedomí svoju legitímnosť a práva, vtedy môže skutočne premýšľať o rešpekte. Otázne bude, či si ho v jeho očiach zaslúžime.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.