Situácia: Zišla som dolu schodmi a našla som dcérku s kamarátom v kuchyni. Dcérka sa smiala, kamarát zamrzol. Díval sa na mňa a čakal. Usmiala som sa a vypýtala si vodu. Boli sme na návšteve a lepšie je slušne sa spýtať. Dcérkin kamarát však nereagoval, len zamrznuto stál a čakal. Tak som sa obslúžila, sú to naši priatelia. Keď sa kamarát nedočkal, vybafol na mňa: „Boli sme v chladničke.“ Prikývla som a napila som sa. „Vytiahli sme si mlieko,“ pokračoval. „A pili sme ho.“ A zase to čakanie. „Asi ste boli smädní,“ reagovala som. „Pili sme z fľaše.“ „Asi ste boli veľmi smädní,“ znovu som reagovala, nevediac, čo očakáva. Chlapec sa zrazu uvoľnil a menoval mi, čo všetko majú v chladničke a z čoho ochutnali. Znovu som prikývla a opakovala som: „Asi ste boli hladní.“ To sa už úplne uvoľnil a nadšene mi rozprával, čo všetko mu chutí, ako sa hrajú a akú neplechu robia. Páčilo sa mi to, pozorne som počúvala a smiala som sa.
Čo tým chcem povedať: V priestore medzi nami sa niečo dialo. Boli očakávané výčitky? Zákazy, pochybnosti, odsudzovanie, hodnotenie, poučovanie „čo sa patrí, čo nepatrí“?
Čo tým hovorím: Dieťa sa v prostredí, v ktorom ho pozorujeme a na základe toho vyhodnocujeme a posudzujeme, cíti neprirodzene. Namiesto toho, aby sa uvoľnilo a venovalo činnostiam, ktoré má rado, zamrzne a pohybuje sa ako stroj, pretože si uvedomuje, že ho sledujeme. Hanbí sa. Alebo cíti, že by sa malo hanbiť. Bojí sa spraviť chybný krok. Uvedomuje si, že nepozná nároky a očakávania, teda má strach, že ich „zase“ nesplní, že zase koná proti nim.
Lepšie pre mňa a pre dcérku: Dieťa sa cíti prirodzene v prostredí, kde všetko prebieha a „deje sa“ bez ohľadu na jeho činnosť. Ak by sa zastavilo, mohlo by sa poobzerať, pozorovať činnosť vôkol seba, čo znamená učiť sa, zaujímať sa. Napokon by sa rozhodlo, či sa bude venovať sebe alebo sa zapojí do pozorovanej činnosti. Či zopakuje, čo videlo, alebo bude objavovať ďalej. Nemá prečo cítiť hanbu, uvažovať o nej.
Dieťa, ktoré sledujú a pozorujú, sa zrazu nemá do čoho zapojiť, pretože činnosť vôkol neho ustala, aby sa sústredila na jeho konanie a správanie. Ide o neprirodzené prostredie, v ktorom dieťa okúsi pocit stiesnenosti, neistoty, sociálnej úzkosti a napokon hanby. Stačí niekoľko výčitiek, napomenutí, snáh o úpravu správania. Hodnotenie dieťaťa je zásah do osobnej integrity. Deti nechápu, prečo ich hodnotia, prečo sa majú správať inak, čo je na ich správaní zlé, prečo tým niekoho obťažujú. Ak im správne nevysvetlíme, čo od nich požadujeme a prečo, strácajú sa v interpretácii situácie a vzťahov. Áno, hra má, našťastie, schopnosť opäť pohltiť ich pozornosť, tak sa vyslobodia z chvíľkového pocitu hanby.
Keď niekedy komunikujem s deťmi v okolí, spozornejú, stanú sa ostražitými, akoby sa báli spraviť chybný krok, alebo odo mňa čakali výpad. Cítiť napätie, neistotu – akoby sa svet dospelých nutne oddeľoval od sveta detí – a jeden svet stál oproti druhému na opačných barikádach. Čaká sa na prvý krok, reaguje naň výpadom, obranou, útokom. Nie vždy sa deti rozbehnú a skočia do náručia, bláznia sa a nevšímajú si ma – načo? Som len ďalší diel v skupine aktívnych ľudí. Každý má svoju činnosť, záujem, koníček, každý nejako hodnotne využíva svoj čas. Deti odbehnú, hrajú sa, pribehnú, pozorujú a znovu odbehnú. To je prirodzený kolobeh v živote človeka. Nesmieme stáť na stráži ako strážny pes a zastavovať, komandovať, napomínať, pozorovať, upravovať chyby na obraze. Nevytratila sa nám zo spoločnosti nekontrolovaná, voľná hra? Musí sa nevyhnutne objaviť pojem „hanba“? Nedovolíme prostrediu, aby sa otvorilo chybám, aby ich vítalo s otvoreným náručím?
Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš
seriál Črepiny z môjho zrkadla 103)
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok