Náručie matky – lono pre ľudskú dušu

O hodnote útleho detstva

Ľudské mláďa je zázrak. Na začiatku je jedna jediná bunka a za deväť mesiacov, čo je relatívne veľmi krátky čas na to, aby vzniklo niečo také sofistikované, medzi nami privítame nového, jedinečného človeka. Úžasné! Za deväť mesiacov sa vyvinulo niečo neskutočne zložité… ľudské telo… chrám ľudskej duše.

Pre rodičov je dieťa dar. Od Boha, od vesmíru, od prírody… dajte si to podľa seba, ako chcete. Naozaj dar. Aj vtedy, keď sa dieťa, bohužiaľ, narodí ako nechcené. Dieťa je pre nás naplnením, radosťou, snáď aj oporou v starobe (malo by to tak byť). A dieťa nás má v tomto živote niečo naučiť, je pre nás výzvou na zlepšovanie seba samého, posúva naše hranice, čo všetko sme schopní dokázať.

Aj my máme dieťa niečo naučiť. Dieťa sa učí od svojho prvého nádychu. Je naozaj zázrakom, ako sa za relatívne krátku dobu vyvinie. Tá dokonalosť ľudského tela, o ktorom vieme už dosť veľa, ale ešte stále to je veľmi málo. Vlastne iba zlomok z toho, čo všetko o ňom ešte objavíme.

BEZBRANNÉ ĽUDSKÉ MLÁĎA

Porovnajme ľudské mláďa s mláďatami ostatných živočíchov. Ľudská ríša je očividne úplne na inej úrovni, a to môžeme vidieť na tomto porovnaní. Keď sa narodí zvieracie mláďa, je čoskoro samostatné, v porovnaní s dĺžkou svojho ďalšieho života. Človek dosiahne fyzickú nezávislosť, tým myslím to, že sa môže samostatne pohybovať, keď má približne rok, rok a pol. No stále je ešte veľmi dlho odkázaný na starostlivosť svojich rodičov, hoci postupne menej a menej.

Takže môžeme povedať, že ľudské mláďa je zo všetkých ostatných živočíchov najviac závislé. Najviac a najdlhšie potrebuje prítomnosť svojich opatrovateľov. Jedným z dôvodov je nesmierna komplikovanosť ľudského mozgu. Vieme, že mozog človeka je v porovnaní s ostatnými zvieratami oveľa väčší. Na to, aby bol dobre vyvinutý, potrebuje narásť do svojej veľkosti a, samozrejme, aj vnútorne dozrievať, čo si vyžaduje dlhý čas. No v lone matky môže dieťatku narásť hlavička, a teda aj mozog, iba do určitej veľkosti tak, aby mohla prejsť pôrodnými cestami. Táto veľkosť však zďaleka nestačí na rýchle osamostatnenie sa od rodičov, tak ako to vidíme u zvierat. Väčšina ostatných orgánov je už dozretá a schopná plniť svoju funkciu, no mozog ešte zďaleka nie.

Keď dieťa, ktoré bolo donosené, opustí prostredie maternice, v ktorej sa vyvíjalo deväť mesiacov, pľúca sú schopné dýchať. To by nebolo možné, keby sa dieťatko narodilo príliš predčasne. Pľúca potrebujú na to, aby sa správne vyvinuli, určitý čas a na konci tehotenstva už nepotrebujú žiadne ochranné prostredie, aby sa vyvíjali, ale môžu po pôrode plne plniť svoju funkciu.

Týmto by som chcela postupne vysvetliť skutočnosť, ktorá je veľmi dôležitá a zjavná, ale, bohužiaľ, v našej modernej spoločnosti sa často ignoruje. Vieme, že ak sa majú orgány dieťaťa správne vyvinúť, potrebujú byť dostatočný čas v správnom prostredí, ktoré im to umožní. Pre väčšinu orgánov je to deväť mesiacov v maternici. Mozog a s ním úzko spojená naša psyché, teda duša, duševné schopnosti, potrebujú na svoj vývoj oveľa viac času. Ak majú byť zdravé, musia sa po pôrode rozvíjať v zodpovedajúcom prostredí, a to dostatočný čas, ktorý na to potrebujú.

PÔROD – ZAČIATOK POSTUPNEJ PREMENY SPOJENIA S MATKOU

Mohli by sme si predstaviť, že  náručie  matky a jej láskyplná prítomnosť sú na začiatku tým prostredím, ktoré je ideálne pre vývin dieťatka a jeho detskej duše. Pamätáte sa, ako ste sa snažili počas tehotenstva robiť veci, ktoré bábätku a vám prospievajú, a, naopak,  snažili ste sa vyhýbať veciam, ktoré by vám mohli uškodiť? Rovnako tak treba postupovať aj po pôrode. Robiť len tie veci, ktoré dieťatku prospievajú a vyhýbať sa tomu, čo detskú dušu môže čo i len najmenej zraniť.

Dieťa od počatia žije v spojení s matkou. Toto spojenie je priam posvätné a pôrod nemá byť násilným odtrhnutím ľudskej bytosti, ale jemným prechodom zo sveta maternice do tohto velikánskeho nového sveta, kde však spojenie s matkou je rovnako neustále prítomné, avšak už v inej forme, zo začiatku stále veľmi intenzívnej. Pôrod nie je náhle zaniknutie spojenia s matkou, ale začiatok jeho postupnej premeny.

MAMA – BEZPEČNÁ ZÁKLADŇA PRE DIEŤA

Úlohou mamy je zabezpečiť, aby dieťatko vyrastalo v zdravom prostredí. Rodičia zodpovedajú za to, aby malo dieťa vyplnené všetky potreby a mohlo sa vyvíjať v spokojného, šťastného človeka. Dieťa v prvých rokoch veľmi intenzívne potrebuje prítomnosť svojej matky (hlavnej vzťahovej osoby).

Ak sa snažíme príliš skoro odlučovať dieťa od mamy, aj keď len (podľa nás) na krátky čas, narúšame tým prostredie, ktoré dieťa potrebuje.

Ak si myslíme, že dokážeme urýchliť osamostatňovanie dieťatka tým, že ho dávame do detských zariadení alebo do starostlivosti iného, cudzieho človeka, tak sa podobáme záhradníkovi, ktorý sa snaží urýchliť rast rastliniek tak, že len čo vyrastú z pôdy, snaží sa ich ťahať dohora, aby boli vyššie. Viete si predstaviť, čo tým asi dosiahne. (Tento príklad som čítala v úvode k vynikajúcim učebniciam matematiky pre základné školy od profesora Milana Hejného a jeho spolupracovníkov, kde sa spomína v súvislosti s vyučovaním matematiky.)

Mama by mala pre dieťa predstavovať bezpečnú základňu, na ktorú sa môže obrátiť vždy, keď to potrebuje. Matka, aj náhradná matka alebo akýkoľvek opatrovateľ dieťaťa, ktorý sa oň najviac stará, je pre dieťa hlavnou vzťahovou osobou. Stará sa o dieťa tak, že jemnocitne vypĺňa jeho potreby. Existujú aj vedľajšie vzťahové osoby, môžu to byť ďalší ľudia, ktorým sa dieťa postupne naučí dôverovať a sú schopní vyplniť potreby dieťaťa.

Považujem sa škodlivé pre vývin dieťaťa, aby matka v období, keď ju dieťa potrebuje pre svoj zdravý vývin, v období, keď má pre dieťa predstavovať bezpečnú základňu, stavala svoje potreby profesionálneho rastu alebo akékoľvek iné potreby, ktoré si môže vypĺňať v neskoršom období, nad potrebu, aby pre dieťa bol zabezpečený optimálny vývin. Ak hlavná vzťahová osoba, tá bezpečná základňa pre dieťa, nie je prítomná, odníma sa mu potrebné prostredie na psychický vývin. Tak, ako má dieťa nárok na zdravý vývin počas tehotenstva, musí mať nárok na to, čo si vyžaduje jeho zdravie v ďalšom období.

NEIGNORUJTE PLAČ BÁBÄTKA!

Príklad toho, čo dieťa prežíva pri odlúčení, si môžeme ilustrovať na extrémnom prípade odlúčenia. (Extrémnym myslím nie prípady zanedbania starostlivosti, ale ide o praktiky, ktoré sa, bohužiaľ, medzi rodičmi stále používajú a spoločnosť ich toleruje.) Aj keď už roky vychádzajú články o tom, aké nesmierne škodlivé je nechať dieťa vyplakávať, teda ignorovať jeho plač a nereagovať naň utišujúcim správaním, stále sa stretávame s takým uvažovaním, ktoré ignoruje skutočnosť, že plač dieťaťa je vždy opodstatnený. Je daný vrodenými inštinktmi, ktoré boli a stále sú potrebné nielen na prežitie ľudstva ako druhu, ale aj pre zdravé prežitie bábätka.

Ignorovanie plačúceho dieťaťa znamená úplné prerušenie potrebného spojenia matka – dieťa. Už som písala, že toto spojenie je po pôrode neustále nutné, rovnako tak, ako v maternici bolo neustále nutné, aby bolo dieťa v spojení s matkou pomocou pupočnej šnúry.

Skúste si predstaviť, že na určitý čas sa počas vnútromaternicového vývinu stane, že cez pupočník nemôže prúdiť krv. Stačí, že sa to stane na pár sekúnd. Ak by sa to dialo pravidelne, vieme, že dieťatko sa nenarodí zdravé. Alebo vtedy, ak síce krv cez pupočník prúdi, ale prívod je obmedzený a krv nemôže prúdiť dostatočne tak, ako má. Narúšanie a obmedzovanie jedinečného spojenia medzi matkou a malým dieťatkom má podobné následky. Dieťa potrebuje byť v spojení so svojou bezpečnou základňou, ktorá jemnocitne reaguje na jeho potreby tak, ako potrebovalo byť pred narodením v neustálom spojení s placentou, ktorá mu hojne poskytovala všetko, čo potrebovalo. Narúšanie tohto spojenia sa môže diať rozličnými spôsobmi, či už predčasným odlučovaním od matky, alebo tým, že matka síce môže byť prítomná, ale na potreby dieťaťa nereaguje. Tak ako v prípade, ktorý sa snažím priblížiť, a to vtedy, keď necháme či už bábätko, alebo dojča vyplakávať. (V podstate sa to dá použiť na celé detstvo, rodičia by sa mali vždy snažiť empaticky reagovať, ak sa ich dieťa trápi.)

Malé bábätko nevie vyjadriť svoje potreby slovami. Používa iba jeden komunikačný prostriedok, svoj plač. Každému je jasné, že plače, aby privolalo rodičov, aby sa mu dostalo pomoci. Je to jeho volanie o pomoc. Naša spoločnosť, samozrejme, očakáva, že volanie o pomoc vyvolá adekvátnu reakciu. V prípade malého bábätka to však nemusí platiť! A pritom je úplne bezmocné!

Predstavte si, že v izbe nie je malé dieťa, ale rovnako bezmocný chorý alebo slabý človek a volá o pomoc – kričí od bolesti, plače od hrozného strachu, stoná od hladu… Bolo by v poriadku, aby jeho opatrovatelia zatvorili za ním dvere a povedali si – Však on s nami chce len manipulovať, tak počkáme, kým ho to samo prejde?

Alebo si skúste predstaviť, že ste sa v dome zasekli vo výťahu. Ako sa asi cítite, keď zvoníte, voláte o pomoc, okolo chodia ľudia, ktorí o vás vedia a počujú vás, ale úplne vás ignorujú?

Naozaj je hrozné nechať dieťa vyplakávať, keď sme prítomní a schopní ho tíšiť. Znovu zopakujem: nechať dieťa plakať je veľmi škodlivé pre jeho psychický vývin. Poškodzuje to však aj samotný vzťah matka – dieťa, schopnosť matky empaticky reagovať na potreby dieťaťa, schopnosť rozumieť jeho potrebám. A matka si práve tieto vlastnosti potrebuje od narodenia bábätka rozvíjať, pretože ich bude stále viac a viac potrebovať až do dospievania svojej ratolesti (a vtedy dieťa matku veľmi potrebuje).

DOJČENIU PRAJÚ AJ VEDECKÉ VÝSKUMY

To vyplakávanie je naozaj krutý príklad. Už je načase, aby sa stalo minulosťou. Tak, ako sa dostalo do histórie obdobie, keď sa fľaškovanie bábätiek, teda kŕmenie náhradami materského mlieka, považovalo za lepšie ako dojčenie. Dnes sa už dokázal opak, ale stále ešte nie je samozrejmé, že deti sa potrebujú dojčiť dlhodobo.

Dojčenie je symbolom pretrvávania úzkeho intímneho spojenia matky a dieťatka aj po pôrode. Toto spojenie by malo byť zachované tak dlho, ako je potrebné. Asi si už viete predstaviť, čo spôsobuje násilné odstavovanie dieťatka… Spomeňte si na tú rastlinku, ktorej pomáhame rásť tým, že ju ťaháme do výšky…

Pozrime sa na to teraz z iného uhla. Neustále pribúdajú vedecké informácie o tom, že dojčenie je absolútnou nevyhnutnosťou pre zdravý základ života. Napríklad sa teraz viac a viac pozornosti venuje črevnej mikrobiote, teda zdraviu prospešným baktériám, ktoré žijú v našej tráviacej sústave. V útlom veku už aj jedno narušenie týchto baktérií môže spustiť gén, ktorý neskôr v živote môže naštartovať veľmi závažné ochorenie, a ktorý by inak zostal vypnutý.

Zdraviu prospešné črevné baktérie nesmierne profitujú z materského mlieka. Čím dlhšie je dieťa dojčené, tým lepšie. A to je len jeden z obrovských prínosov dojčenia pre dieťa. Ďalším je napríklad účinok na mozog a na naše kognitívne, teda rozumové funkcie. Materské mlieko obsahuje látky, ktoré podporujú intelekt.

A potom aj upokojujúci účinok samotného aktu dojčenia musí prispievať k tomu, že dojčené deti majú podľa vedeckých zistení vyššie IQ. Ak dieťa nie je dojčené a ešte k tomu je odlúčené od matky, to je veru zlá kombinácia. Pri odlúčení od vzťahovej osoby dieťa prežíva stres. Ten negatívne pôsobí na celý jeho organizmus a má škodlivé účinky aj na zdraviu prospešné mikróby v našom tráviacom trakte. To má za následok možnosť vzniku ďalších a ďalších zdravotných porúch.

OBHAJOBA DETÍ

Tieto riadky píšem ako obhajobu detí. Sú bezmocné, úplne odkázané na rodičov. Nemajú možnosť vydobyť si to, čo potrebujú. Kto sa ich zastane, ak aj matka, keď ju potrebujú, im nie je k dispozícii? Aké obete pre svoju matku má prinášať dieťa? Argument, že šťastné dieťa potrebuje šťastnú matku, vôbec neobstojí, pretože šťastie a hlavne základné potreby dieťaťa musia ustúpiť šťastiu a potrebám matky. Dieťa nemá vôbec možnosť za seba rozhodovať. Jednoducho sa do tejto situácie dostane. Samozrejme, že keď prejdú prvé mesiace najintenzívnejšej starostlivosti o bábätko, začínajú sa pre matku otvárať možnosti vlastnej realizácie, ale zatiaľ nepravidelne a v malých množstvách. Ako však deti rastú, potrebujú nás stále menej a menej. Prejde niekoľko rokov a matka sa môže opäť naplno venovať sebe.

My sme dospelí, a to je predpoklad, že dokážeme zrelo reagovať a riešiť situáciu tak, aby to bolo prospešné pre dieťa, nie škodlivé. To platí v akejkoľvek situácii a v akomkoľvek veku dieťaťa.

Nech už sa dieťa správa akokoľvek, my by sme mali reagovať zrelo. V tomto prípade, keď matka začne pociťovať frustráciu počas obdobia, keď v nej dieťa potrebuje cítiť bezpečie a oporu ako vo svojej základni, mala by ju opäť vyriešiť jemnocitne tak, aby sa nedotkla potrieb dieťaťa.

MUDr. Jela Maliariková
psychiatrička

Foto  Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.