Črepiny z môjho zrkadla 84)
Situácia: Keď bola dcérka menšia, často som sa s ňou hrávala. Niežeby teraz nie, len je čoraz viac situácií, keď si praje moju prítomnosť, no nie moju intervenciu – rada sa zariadi sama. Predtým sme si často rozložili drevené koľajnice, stavali sme si z drevených kociek domčeky, listovali sme si v obrázkových knihách… Všetko to boli pre mňa šance zapojiť do hry svoj mozog a učiť dcérku. V knihe sme sa po anglicky učili dopravné prostriedky, vláčiku sme počítali vagóny, pri kockách sme určovali farby. Nenasledovala som dcérku, ale aktívne som vstupovala do hry ako učiteľ. Považovala som to za prospešné. Veď ju učím!
Áno, učila som dcérku po anglicky, učila som ju rátať, naučila som ju… Bla, bla, bla. Zbytočne. Bola by sa to naučila sama, ba čo viac, naučila by sa toho oveľa viac, keby nebolo mojej rodičovskej snahy vstupovať do hry.
Čo tým chcem povedať: Chcela som hru prepojiť s učením.
Čo tým hovorím: Podľa neurovedy deti do šesť rokov potrebujú HRU. Prostredníctvom hry objavujú svet, cez hru sa učia rozumieť jeho zákonitostiam, pravidlám, snažia sa pochopiť sociálne vzťahy a problémy, ktoré v nich prežívajú, učia sa, ako veci fungujú. Učia sa na to prísť samy, teda si rozvíjajú kreativitu, vynachádzavosť, trpezlivosť, odvahu, posilňujú si sebavedomie a sebaistotu. Zapájajú všetky časti mozgu (na rozdiel od nás dospelých, preto je ich sústredenosť taká rozbitá). V momente, keď vstúpime do hry so snahou učiť, časť detského mozgu sa vypne a deti sa učia. No ochudobňujme ich o komplexné sebarozvíjanie, ktoré nastáva bez zásahu do hry. Teda – follow your child (nasleduj svoje dieťa, nechaj sa ním viesť).
Lepšie pre mňa a pre dcérku: Vždy som si myslela, aké je potrebné vstupovať do detskej hry medzi dcérkine dinosaury. Moja postavička ukazovala dcérkiným, ako sa majú správať. Hádam to pochopí, myslela som si, a prevedie to do skutočného života. Keď cez dinosaura vyjadrila nejakú nespokojnosť, myslela som si, že doňho vkladá niečo skutočné – čo bola pravda – a snažila som sa riešiť to tak, ako by som to riešila v skutočnosti. No dcérka nespolupracovala. Nerozumela som, prečo protestuje, prečo to chce po svojom. Žeby tvrdohlavosť?
Až teraz, po rokoch som pochopila, že nechcela, aby do dinosaura vstúpila jej mama a hrala podľa vlastnej hry. Ona potrebovala pochopiť niečo zo skutočného života a prejsť si celou situáciou po svojom, aby jej porozumela. Ja som jej v tom svojím „vstupom“ bránila. Keď jej dinosaurus udrel môjho, môj sa snažil vysvetliť, že udieranie nie je pekné, že ho to bolí, rozumiete. Lenže ona to vedela, len potrebovala prežiť situáciu inak, po svojom, potrebovala ju dokonať – čokoľvek jej detský mozog chcel pochopiť.
Nechcem tvrdiť – neučte svoje deti, nevzdelávajte ich. Iba – zbytočne nezasahujme tam, kde netreba. Nebojme sa nechať sa viesť deťmi, naučme sa mlčať, sledujme ich, dôverujme im. Možno sa naučíme viac rovnako, ako to robia ony bez nás. Deti sa „len“ nehrajú. V hre prežívajú všetko, čo práve potrebujú prežiť. My sme im „len“ zabudli dôverovať.
Mama Žaneta
Foto autorka
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok