Zem je našou matkou

„Čo je človek bez ostatných tvorov? Keby zanikli všetky zvieratá, človek sám by zahynul na veľkú samotu duše. Pretože čo sa stane zvieratám, stane sa zakrátko aj ľuďom. Všetky veci sú spojené. Musíte naučiť svoje deti, že pôda pod ich nohami je popol našich praotcov. Aby si vážili zem, povedzte im, že oplýva životmi našich pokrvných príbuzných. Učte svoje deti tomu, čomu sme našich potomkov učili my: zem je našou matkou, a čokoľvek stretne zem, zakrátko stretne aj jej deti.“

„Keď ľudia pľujú na zem, pľujú sami na seba. Toľko vieme – zem nepatrí človeku, človek patrí zemi. To vieme. Všetky veci sú spojené ako krv, ktorá spája jednu rodinu. Čokoľvek stretne zem, zakrátko stretne aj jej deti. Človek neutkal osnovu života, je len jedným z jej pramienkov. Čokoľvek učiní osnove života, činí sám sebe.“ Týmito slovami, ktoré predniesol indiánsky náčelník Seattle v roku 1854 ako posolstvo k americkému prezidentovi a ku Kongresu, keď americká vláda chcela skúpiť pôdu jeho kmeňa na západnom pobreží, by som mohla nielen začať tento článok, ale ho aj skončiť. Sú veľavravné a čokoľvek k nim dodám, bude slabé. Nenadarmo jeho príhovor putuje vesmírom internetu s označením, že jeho prorocká vízia sa považuje za prvý vážny ekologický prejav na svete.

A čo my a naša súčasnosť? Ako k nám dnes doliehajú slová veľkého náčelníka? Počujeme ich nástojčivý odkaz, v ktorom cítiť dych zeme a jej pulz? Ako ho odovzdáme našim deťom? Ako to dokážeme, keď sme sa oddelili od toho, čoho sme súčasťou už od zrodenia ľudstva? Ako máme naučiť svoje deti, že „pôda pod ich nohami je popol našich praotcov“, keď sa mnohí bojíme ukázať deťom skutočnú tvár života, ku ktorej neoddeliteľne patrí aj smrť? Svojich blízkych nechávame zomierať v chladnom prostredí nemocníc a svoje deti odtŕhame od jedinečných chvíľ rozlúčky a smútenia. Neraz ich nevezmeme ani na pohreb. Aby netrpeli. A tak potom trpíme všetci. Pokrivený obraz o kolobehu života si berú deti so sebou a raz ho odovzdajú svojim deťom.

Ako chceme naučiť deti, že pôda našich predkov je živý organizmus, ktorého sme súčasťou, keď ich mnohí svojím denno-denným konaním presviedčame, že nie je nič zlé na tom, ak si napríklad uľahčíme prácu v záhradke tým, že pôdu, kde budeme pestovať jedlo na svoj stôl, najskôr popolievame smrtiacou chémiou, aby sme zvíťazili nad burinou? Koho je to víťazstvo…? A aké plody budeme jesť my a naše deti? Prinesú nám silu a zdravie? Aký vzťah k pôde takto v deťoch vypestujeme? Budú láskavými a múdrymi hospodármi alebo agresormi znásilňujúcimi všetko živé, čo ešte v pôde zostalo?

Ako chránime zvieratá, keď sme mnohí ľahostajní k ich osudu a vidíme len produkt na obchodnom pulte a necháme sa ovládať bažením po ňom? A je nám jedno, aký život prežijú zvieratá – sliepky v klietkových chovoch, dobytok často v príšerných podmienkach žije aj umiera, fauna aj flóra dažďových pralesov vymiera len preto, aby nenažraní producenti mohli do svojich výrobkov pridať palmový tuk a neraz nám ho dokonca podstrčiť s oslavným sloganom „podľa tradičnej slovenskej receptúry“. Kdeže tá kedy v slovenskej tradícii obsahovala takúto ingredienciu? Moji starí rodičia by sa iste v hrobe obracali. Boli roľníci, pestovatelia i chovatelia. Najskôr sa postarali o zvieratá, roľu, stromy – všetkému dali, čo bolo treba – až potom mysleli na seba. Všetkému dali, čo bolo treba a tým mysleli predovšetkým na seba. Lebo svojím konaním dávali sebe, svojím deťom i ďalším generáciám. Takí boli múdri.

Každý deň je Dňom zeme, je naším dňom. Pamätajme na slová veľkého náčelníka „zem nepatrí človeku, človek patrí zemi“ a podľa toho konajme.

Renáta Krausová

Magazín Dieťa

Foto shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.