Vlastnými rukami

10. augusta 2017 Články , Stĺpček
Vlastnými rukami

Čo si viac vážime? To, čo získame ani sami poriadne nevieme ako alebo to, o čo sa musíme aspoň trošku pousilovať?

Dozaista je príjemné môcť sa radovať z určitých pôžitkov, o ktoré sme sa sami priveľmi nepričinili. Môže nás to tešiť, keď nám čosi príjemné takpovediac samo spadne z neba, to nepopieram. Ale viac si zrejme budeme ceniť to, čo sme nadobudli vlastným úsilím, niečo, čo sme získali vďaka vlastnej práci či starostlivosti. To si budeme zrejme viac vážiť a inak si to „strážiť“. Česi na to majú krásne príslovie: „Lehce nabyl, lehce pozbyl.“ Lebo je to raz darmo, k získanému skrz vlastné pričinenie si predsa len budujeme iný vzťah, úctu i vďačnosť. Má to pre nás skrátka inú cenu. Prečo tomu teda neučiť aj naše deti? Prečo im mnohí odmalička všetko naservírujeme na zlatý podnos a strčíme im to až rovno pod nos? Možno práve tu je zakopaný pes, keď sa neraz sťažujeme, že naše deti si nič nevážia, nič im nie je dosť dobré, všetko len ofrflú, sú prieberčivé, odmietajú jedlo a už skutočne nevedia, čo od rozkoše, za nič sa nevedia poďakovať… Kto nám zato môže? Zväčša sme to my sami, ktorí takto neraz vedieme deti a potom darmo nariekame nad rozliatym mliekom… No v neposlednom rade je to aj náš predškolský a školský systém s jeho pravidlami, ktoré to nevdojak podporujú. Však porozmýšľajte spolu so mnou.
Už dávnejšie som sa zhovárala s jednou majiteľkou súkromnej materskej školy. Poviem vám, do takej by som chcela chodiť i ja, keby som bola dieťa. Pre deti je hotovým rajom, dni trávia obklopené záhradou, ktorá neslúži len na okrasu, ale je plná chutného ovocia. Od jari až do jesene pozýva deti ochutnať z jej plodov, stačí len rúčku natiahnuť. A deti rúčky aj rady naťahovali a samy si oberali napríklad drobné ovocie. Ako u starkej na dedine. Úplná idyla. Hej, bola by, keby neprišiel úradník so svojimi pravidlami. Na jednej schôdzi, ktorá sa koncom leta konala pre zriaďovateľov materských škôl, sa okrem iného dotkli aj predpisov týkajúcich sa predškolského stravovania. Tam sa táto pani riaditeľka z úst odborníčky dozvedela, že v malom deti síce môžu v takejto súkromnej materskej škôlke konzumovať dopestované ovocie, ale nesmú si ho trhať vlastnými rukami. Vždy im ho musí obrať dospelý a umyté a očistené im ho naservírovať na tanieriku. Pre radosť z toho, čo dieťa oberie vlastnými rúčkami niet v takýchto pravidlách priestor.
Všetko chápem. Chápem dôvody, pre ktoré deti majú konzumovať v predškolskom zariadení umyté ovocie a zeleninu, no nechápem, že si ju nemôžu sami odtrhnúť, umyť a zjesť. Načo im ju treba naservírovať bez ich pričinenia na tanierik a strčiť až pod nos? Tak veľmi chránime deti, až sa im sami stávame nebezpečnými. My sami sme tak deťom prekážkou, aby mohli pocítiť radosť z vlastnoručne odtrhnutého jabĺčka, aby si budovali vzťah k hodnotám, ktoré im nepadnú len tak z neba. Napokon my sami im takto zabránime, aby si budovali vzťah i k nám ako k múdrym a láskavým „záhradníkom“, ktorí nekŕmia len ich brušká, ale v prvom rade pomáhajú zasýtiť ich dušičky. Nemyslíte?

Renáta Krausová

vybrané zo Slov na úvod, časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!