(Ne)správne? Maminka, pozri, pozri, pozri! Pozri sa…

Črepiny z môjho zrkadla 47)

Situácia:
Stojím v kuchyni zabratá do roboty (umývanie, varenie). No vlasy mi začínajú dupkom vstávať. Za celý čas som nedokázala ani tanier umyť… Konečne chvíľa pre seba. Dcérka pozerá rozprávku na tablete, po dlhom čase sa s mužom odmeníme filmom. No v priebehu hodiny sme si z neho pozreli desať minút… Čo sa deje? Dcérka nás prerušuje. Každých pár sekúnd kričí: „Pozri, maminka, pozri! Pozrite sa! Aha, pozri!“ S mužom máme chuť kričať. Povedať: „Nepozrieme, nevyrušuj, chvíľu buď, prosím, ticho. Daj nám pokoj. Aspoň minútu, inak sa zbláznime…“

Čo tým chcem povedať:
Potrebujem pauzu. Potrebujem sa sústrediť a nie počúvať: „Pozri, pozri, pozri.“

Čo tým hovorím:
To, čo sa deje, je pre dcérku veľmi dôležité. Chce sa o to s nami podeliť. Potrebuje spolupatričnosť. My ju odmietame.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Toto dcérkine obdobie mám zapísané. Bolo jedno z náročných. Vedela som, že je len dočasné. Dcérka ešte celkom nedokázala pochopiť, že jej skutočne neustále: „Pozri, pozri, pozri,“ brnkalo na nervy a rušilo moje sústredenie, rozbíjalo moju pozornosť. Vyčerpávalo ma to. Potrebovala som variť, potrebovala som relaxovať pri filme. Vypnúť tú zbystrenú pozornosť, pretože bežala na plné obrátky a začala škrípať. Stála som pred výbuchom. Chcelo sa mi kričať: „Nepozriem, už nikdy sa nepozriem! Daj mi pokoj!“ Znelo mi to v ušiach a ja som sa cítila ako v blázinci.

Na čo tieto „obdobia“ slúžia? Vedela som, že hoci im niekedy nerozumiem, dcérka si nimi vždy niečo kompenzuje, rieši problém alebo napĺňa nejakú zvýšenú potrebu. Moje porozumenie nie je vždy podmienkou, aby som to rešpektovala. Prečo som to teda rešpektovala? Lebo dcérku ľúbim. A verím jej.

Problém s trpezlivosťou a nervami bol len môj, nie dcérkin. A musela som ho riešiť, aby som nespôsobila bolestivú ranu či nezanechala potrebu nenaplnenú a dcérku zaseknutú. Na trpezlivosti trpezlivo pracujem, no viem, že jej mám pomenej, keď istý čas zanedbám samu seba a vlastné potreby.

Áno, občas som sa dcérke snažila vysvetliť, že potrebujem práve tú chvíľu, ktorú potrebuje aj ona, pretože práve makám v kuchyni. Odbiehanie nám neprospeje obom – veď sme hladné. Porozumela, pokúšala sa „pozri“ obmedziť, nie vždy to však išlo. Naopak, film bol síce relaxáciou, ale na istý čas sme od neho upustili a jednoducho sme si s mužom sadli k dcérkinej rozprávke, aby sme registrovali každý „pozri“ moment, ktorý mal pre dcérku nejaký význam. Boli sme tam s ňou – tu a teraz – cítili všetko, čo ona, intenzívne vnímali, čo opisuje, nad čím híka a na čo ukazuje prstíkom. Boli to chvíle, keď sa cítila dôležitejšie ako film či nejaká práca. Jej chvíle. Muž mal k nim jednu veľmi trefnú poznámku, ktorá mi „pozri“ obdobie pomohla prekonať bez ujmy na zdraví. ? Povedal: „Pre ňu je to celý svet.“ Tá hračka, situácia, gag v rozprávke, farba, gesto – v momente, keď ich dcérka registrovala, znamenali pre ňu celý svet. Dôležitý moment v jej živote, hoci nám sa to tak nezdalo. A ona nás v tom svete chcela.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.