Toto sa deje, keď mi maminka neverí. Svet sa roztápa!

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 34)

Maminka. Potrebujem ti niečo súrne vysvetliť. Raz sme sa rozprávali o mokrej kaluži v kúpeľni. Ja som tvrdila, že to spravili mačky. Ty si mi neverila. Vraj milujem kaluže a určite som niečo vyliala, pretože všade naokolo boli moje stopy. Áno, boli, pretože keď už tam kaluž bola, namočila som si do nej ruky a nohy a porobila po kúpeľni stopy. Ale to mačky vyliali misku s vodou. Hotovo. Pre mňa sa tento príbeh skončil. Ale pre teba nie.

Tak sme sa dostali k tomu, čo to znamená, keď mi, maminka, neveríš. Ja to totiž nepoznám. Nerozumiem, prečo by si mi mala veriť, či nie. Pre mňa existuje len kaluž vody od mačiek a stopy, ktoré som urobila. Inokedy je tu kaluž, ktorú som vytvorila ja, ale v mojej fantázii nie. Tam prebehla voda sama z kohútika na zem, alebo ju tam podonášali dinosaury? Veriť a neveriť je zatiaľ dôležité pre teba. Sú to tvoje myšlienky, tvoja fantázia, nie?

Aby som ti lepšie rozumela, vymyslela som si rozprávku. Bola raz jedna ľadová socha. Ona je ľadová nie kvôli zime či snehu. Ale preto, že som povedala, že je ľadová. Tú sochu prináša domov každá Alžbetka a každý Miško. Všetky deti. Zaklopú na dvere a položia ju niekam v domčeku. To je jedno, kam. A povedia maminkám a tatkom: Aha, toto je moja ľadová socha. Ak mi budete veriť a nedotknete sa jej, nikdy sa neroztopí.

Lenže rodičia váhali. Veď predsa naša Alžbetka, náš Miško nevedia, že každá ľadová socha sa roztopí, keď je v teple. Spraví bačorinu, zamočí stôl, kút, stenu, koberec, podlahu, hračky, káble s elektrinou, zašpiní nám celý dom. Ale my to vieme, lebo sme rodičia, lebo sme starší a skúsenejší. Lebo istotne vieme viac ako naša Alžbetka a Miško.

A tak sa rodičia ľadovej sochy dotknú. A predstav si, ona sa vážne roztápa. Všetko zamokrí a zašpiní a rodičia potom vravia – Vidíš, Alžbetka a Miško?! Veď my sme vám vraveli! My sme to vedeli, tu máte dôkaz, že sme mali pravdu a vy ste sa mýlili. Vaša ľadová socha sa roztápa. A my, Alžbetka a Miško a ďalšie deti, ostaneme smutní. Pretože my zase vieme, že keby ste nám verili a ľadovej sochy sa nedotkli, neroztopila by sa. Je to naša socha, nikoho iného. Keď ste sa jej dotkli, stala sa vašou a vy ste verili, že sa roztopí, tak sa roztopila.

Premýšľaš, maminka, čo je tá ľadová socha? Každý máme inú. Ja mám ľadového dinosaura, lebo mám rada dinosaurov. Miško má ľadovú včielku Maju, pretože má rád včielku Maju. Julka má rada rozprávkovú Moanu, Martinka zase koníka, Milanko ľadovú kocku a Katarínka ľadového leva. Tie sochy, maminka a tatinko, sú všetky naše nápady. Všetky naše myšlienky, výmysly, naša fantázia. A keby ste im verili, boli by čím ďalej tým tuhšie – aj keby ste sa ich neskôr predsa len dotkli, už by sa nikdy neroztopili. Dokázali by vaše pochybnosti vydržať. Teraz to ešte nedokážu. Sme totiž malé deti, no. Už rozumieš?

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 33)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.