Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 42)
Milá maminka. Tak sa to stalo. Dostala som buchnát. Udrela si ma. Vraj je to „výchovná po zadku“. Nikdy predtým si to nespravila. Prečo sa to stalo? Teraz ti porozprávam, čo všetko sa udialo a čo k tomu viedlo. Aj ako som sa na to dívala ja. Okrem toho, že som plakala ešte viac. Mňa niečo veľmi trápilo a potrebovala som tvoju pomoc. Miesto toho som si za trápenie vyslúžila udretie.
Ja viem, že to občas nejde – ani tak, ani onak. Keď sú rozčúlení ľudia okolo mňa, najmä ty, zrazu sa rozčúlenie prejaví všade. Cítim ho. Veď hnev je nákazlivý. Nevieš sa so mnou rozprávať, nevieš, čo so sebou. Ani ja neviem. Niečo je buď vám, alebo len mne. Príde ujo balónový hnev, nafukuje sa a praskne. Nie som vtedy schopná počúvať teba, ani seba.
Nahnevalo ťa, čo som na ihrisku vyviedla. Hádzala som kamienky, piesok do kamarátov. Kopala som a vrieskala. A zhodila som kamarátku. Prepáč, kamarátka moja. Sama som cítila, že sa deje niečo zlé, nevedela som si s tým rady. Len som pokračovala v „robení zle“. Nedalo sa so mnou ani rozprávať, ani dohodnúť. Potrebovala som vypustiť všetko negatívne, čo ma vnútri tlačilo. A hneď potom sa schovať v tvojom náručí, pretože keď je hnev silný a ja vyvádzam, vystraší ma to. Tvoja náruč ma upokojí a ja môžem ísť ďalej. Pokračovať v dni. Veď každý vypúšťa hnev po svojom, nie?
Lenže tentokrát som nenašla tvoju milujúcu náruč. Ani tiché, upokojujúce slová. Iba hnev. Miesto toho, aby bol vypustený mimo nás, tak sa ukryl v tvojej ruke, ty si ju neovládla a udrela si ma. Hnev si vybila tak, že si mi ublížila. Pretože mňa to bolelo a veľmi. Nielen tam, kde si ma udrela, ale všade. Hnev z teba vyšiel cezo mňa, cez moju bolesť a plač. Presne tak, ako keď som ja z hnevu zhodila kamarátku. Nevedela som, čo so sebou – ani ty?
V momente, ako som pocítila úder, zmizlo všetko, čo sa mi dialo. Nevidela som ani kamienky, piesok, kamarátku, kopanie. Len hnev mojej maminky. Jej ruku a bolesť. Nevidela som tvoju náruč, kde býva pokoj, bezpečie a láska. Táto maminka mi nerozumela, nechcela sa ku mne priblížiť, ale sa vzďaľovala. Zmizla mi. Bolo to hrozné. Cítila som sa vydesená a stratená. Pretože z maminky sa stal cudzí človek. Taký, ktorého nepoznám a pri ktorom zrazu nemôžem byť taká, aká som.
Ospravedlnila si sa mi. Tak som ťa v náruči schovala ja. Vieš, že my, deti, sa bijeme. Ale to nie je taká bitka, ako keď udriete vy. Naša bitka príde, prehrmí a odíde ako búrka. Zľakneme sa jej, ale vždy prehrmí. Vaša bitka je zvláštna, pretože sa za ňou skrýva nie jedna, ale množstvo búrok a nedajú sa jedna od druhej rozoznať. Trvá, kým prehrmí. A strácate sa v nej viac, než my, deti. My sa vynoríme a plávame, vy ste niekde pod hladinou a nie je vás vidno. Občas mám pocit, že aj vy ste stratili miesto, kde sa dá schovať, vyplakať, vyzúriť a znovu nájsť lásku. Aj keď sa tvárite, že také nepotrebujete. Pre nás, deti je a tým miestom vždy bude vaša náruč, maminka.
Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 41)
Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok