Syndróm striebornej lyžičky

Rodičia zažívajú s dieťaťom neopakovateľné situácie. Problémy vyplývajúce z výchovy však nie sú ani nové, ani unikátne. Jeden z nich ruskí psychológovia nazvali syndrómom striebornej lyžičky. Má vystihnúť bezradné rodičovské konštatovanie: dali sme mu všetko, aj tak je nešťastné.

Tento termín k Rusom prekočoval zo západnej psychológie, kde spoločnosť tradične zápasí s výchovnými problémami v bohatých rodinách. Od pádu bývalého režimu v Rusku totiž vyrástla prvá generácia detí z bohatých rodín a rodičia stoja pred otázkou, ako je možné, že s bezhraničnými možnosťami sa nielenže neprepracovali k želaným výsledkom, ale u detí dosiahli presne opačný efekt. Pasivitu, neschopnosť stanoviť si vyššie ciele a orientáciu len na materiálne hodnoty. Deti postihnuté spomenutým syndrómom netiahnu k poznaniu, zmyslom ich života je užívanie si. Nie sú schopné prežívať vyššie city, ani zvládnuť nápor odmietnutia či sklamania. Psychológovia konštatujú, že v lepšom prípade z nich vyrástli spotrebitelia, o horších variantoch, bez potreby vymenúvať ich, sa spoločnosť dozvedá z krimi správ.

Príčiny poznáme

Štartérom je všemožná snaha zabezpečiť deťom, aby zažili lepší život. To i bežných rodičov zvádza k modelu, že dieťa chápu ako investičný projekt. Jeho povinnosťou je „dopadnúť“ lepšie ako my a tak mu vytvárame podmienky na rozvoj. Prenášame naň vlastné túžby, o ktorých sme v detstve snívali a nenaplnili sa. Dieťa smerujeme k tomu, čo pokladáme za prestížne, perspektívne a sme presvedčení, že raz nám za to poďakuje. Ďalšiu ranu zasadzujeme utkvelou potrebou vykúpiť sa. Kompenzovať fyzickú neprítomnosť vecami, zážitkami. Pochopiteľne, čím je dieťa staršie, tým je miera kompenzácie vyššia. Rodičov to stojí veľa peňazí a deti si zvykajú, že láska, pozornosť, záujem sú finančne prepočítateľné veličiny a materiálne prejavy našej lásky znamenajú reálne vzťahy. No neznamená to, že „predarčekované“ dieťa necíti samotu, práve naopak. Bojuje s nedostatkom rodičovskej účasti, stráca schopnosť vyjadriť pocity, utvárať priateľstvá. Vo vzťahu k okoliu, rodičov nevynímajúc, sa preň stáva vedúcim komerčný záujem spočívajúci vo výhode a úžitku.

Ani všetko, ani hneď

Deťom vytvárame podmienky v rámci svojich možností. U niekoho sú bezhraničné, väčšina z nás musí deťom niečo odriecť. Aj tak sa snažíme vyhovieť, ak nie okamžite, tak aspoň „čo najskôr“. Čo však s kopcom splnených želaní? S tými, ktoré sme zrealizovali tak rýchlo, že dieťa nemalo možnosť prejsť fázou túžby a radosti z dlhšieho očakávania. Veď vieme, že kto dostáva všetko a hneď, nedokáže snívať, priať si, čakať, byť trpezlivý, vyvinúť snahu a zaslúžiť si. Zákonite nastúpi moment, keď sa objekty chcenia vyčerpajú. Volá sa to presýtenie. A za ním prichádza nuda a prázdno. Pritom stačí málo.

Prestížna ruská psychologička Marina Melija nabáda na zachovanie troch hlavných výchovných pravidiel:
– určenie hraníc, aby dieťa vedelo, že každé správanie prináša dôsledky;
– zabezpečenie voľného času, aby dieťa malo možnosť odpočinúť si od všetkých (aj od rodičov) a venovať sa vlastným záujmom;
– poskytnutie pocitu tepla a bezpodmienečnej lásky, ktorá nevyžaduje nič na odplatu.

Áno, zdá sa, že tieto pravidlá sa navzájom vylučujú. Preto často upadáme do extrémov. Raz sme príliš benevolentní, inokedy vyžadujeme striktnú disciplínu, chválime za každú samozrejmosť, alebo ustavične kritizujeme. Spomenutá trojica však funguje len vtedy, keď jej pravidlá dodržiavame neoddelene, súvisle a dôsledne.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.