„Správny“ čas na dieťa | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

„Správny“ čas na dieťa

„Správny“ čas na dieťa

Pamätáte si na scénu plánovania budúcnosti z českej komédie Ako básnikom chutí život?

Dôsledné naprogramovanie si života, kde sa dieťa ocitá v harmonograme ako jeden bod niekde medzi dovolenkou, automobilom, kariérou, je možno zodpovedné, no pri všetkom tom plánovaní zabúdame na to podstatné. Na čas. Na čas, ktorý nám potom zostáva tu s dieťaťom a raz aj s jeho deťmi… Ten neobabreme, nedá sa natiahnuť… A na sily… Dieťa nie je kus luxusného nábytku. Je to živé „striebro“, ktoré si nevyložíme do poličky a nebudeme sa naň pozerať… Potrebuje nás aktívnych, pri sile fyzickej i mentálnej.

Áno, iste je to každého vec, ako sa zariadi, čo sa týka aj materstva a otcovstva a mňa do toho nič. Je to osobná vec, či človek dá najskôr prednosť kariére, statkom, zabezpečeniu či cestovaniu a až potom novému životu. Keď sa táto téma už dávnejšie (v roku 2020) rozoberala v tlači, prečítala som si bulvárnu správu, ako by sa ani moja rovesníčka Sisa Sklovská nebránila rodičovstvu a bola by nadšená, keby sa mala stať matkou. Úplne ju chápem. Mať deti je najviac. Teda pre mňa. (Ak ich chcete mať, pretože sú ľudia, pre ktorých mať dieťa nie je podstatné a nechcú si žiadne pustiť do života. Nevidím na tom nič zlé. Neraz je to triezve rozhodnutie a rozumné dôvody, prečo sa vzdať tohto daru.)

Obe svoje deti som priviedla na svet pred tridsiatkou, ako 26- a 29-ročná, pri druhom pôrode ma už považovali za staršiu rodičku. Som rada, že v tom čase to bolo takto (a z fyziologického hľadiska je to tak stále, len spoločenská klíma sa mení). Nie, zďaleka sme nemali „všetko“. A ani nemáme. A zrejme už mať nebudeme. Čo ale určite máme, sú roky prežité s deťmi a spomienky na ne. Pohľadom do minulosti vidím roky našej mladosti a postupného dozrievania. Roky, v ktorých zmysel nášmu bytiu dávali práve deti. Ako sme sa z nich tešili nielen my, ale i starí rodičia. Naši rodičia, ktorí v čase, keď boli vnúčatká maličké, boli mladší ako dnešní adepti na rodičovstvo a plní sily, aby si užili roky s nimi. Tak mám pocit, že som veľmi bohatá.

Nie, rozhodne nechcem nikomu vstupovať do života a kázať. To by som najskôr musela stáť v jeho topánkach, no mám len tie svoje… Topánky i skúsenosti… Prečo to vlastne píšem? Nuž len preto, že sama dúfam, že moji synovia nebudú čakať, kým príde v ich životnom harmonograme ten „správny“ čas na dieťa a že deti nechajú prísť včas. Aby nielen im s nimi bolo fajn. Ale aj nám, budúcim starým rodičom. A aby si ich užili aj prastarí rodičia, a to aj vďaka tomu, že my sme kedysi s rozhodnutím stať sa rodičmi neotáľali. 😊

Sme súčasťou prírody, nech už sme od nej akokoľvek odtrhnutí. Žijeme v jej rytme. Po jari prichádza leto, to strieda jeseň, aby prišla zima. A zasa sa tešíme na jar. Tešíme sa zo zakvitnutých jabloní a pozorujeme, ako sa kvety menia v plody. Rok čo rok ich na jeseň pozberáme, aby nás v zime živili a dávali nám silu, kým zasa príde jar. A v prírode aj skutočne opäť príde.

V tomto našom ľudskom živote však máme k dispozícii len jeden životný cyklus. Neodkladajme teda kvitnutie, plný rozpuk a dozrievanie tých našich „jabĺčok“ na „neskoré leto“ či dokonca na „hlbokú jeseň“. Zostal by im kratší čas na dozrievanie v našej prítomnosti. A nenechajme sa presvedčiť, že tieto životné etapy možno poprehadzovať a že je normálne, aby bola najskôr jeseň a potom leto a jar. Však naše plody môžu dozrieť hoci aj v skleníku… Dozrejú, iste. Len ich sila a chuť je iná… Doprajme im teda to, čo bolo a je od vekov prirodzené. A premýšľajme nad tým, kým je na to v našom životnom kolobehu čas.

Renáta Krausová

časopis Dieťa
Foto 123rf.com

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.

 

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok