Správne? Z toho mi je smutno, zmeňme to!

Črepiny z môjho zrkadla 58)

Situácia:
Pozeráme rozprávku o vtáčikovi. Niečo sa mu nepodarilo, tak zletel na zem, posadil sa a horko zaplakal. Dcérka sa ku mne pritisne a povie mi – Z toho mi je smutno, maminka. / V dedine zaznie z verejného rozhlasu smútočná hudba. Dcérka už vie, že niekto zomrel. Vypočuje si oznam a povie – Z toho mi je smutno. / Je u nás návšteva s malým bábätkom. Bábätko ešte nerozpráva a keď mu je nepohodlne a potrebuje komunikovať s matkou, rozplače sa. Dcérka ku mne pribehne a povie – Z toho mi je smutno. / Často jej býva smutno z rôznych piesní. Do pozadia totiž mávame pustené obľúbené rádio, alebo nám hrá prehrávač s CD-čkami.

O čo ide a čo tým spôsobujeme:
Len nedávno som mala potrebu, keď dcérka začala s vyhlásením: Z toho mi je smutno, zasahovať. Čo by sme pre svoje deti a ich radosť nespravili? Bolo jej smutno z roztrhanej hračky? Nie je problém, zašijeme. Opravíme, zmeníme. Ak sa dá, stav vecí sa dá zvrátiť. Áno, roztrhané, pokazené veci sa dajú zmeniť. Aj rozprávka sa dá vypnúť, keď je z nej dcérke smutno. Ale čo spravíte s tým, keď niekto zomrie? Oživíte ho? Čo s bábätkom, ktoré plače v dcérkinej prítomnosti? Pošlete ho preč alebo dcérku? Ako prepnete pieseň v rádiu? Na CD sa dá, v rádiu nie. Poviete si – Čo sa dá, to zmeníme, čo sa nedá, necháme tak. Dcérka sa naučí zmieriť sa s vecami, ktoré sú nemenné. To je v poriadku. Ale od začiatku som začala do vecí, z ktorých jej bolo smutno, zasahovať.

Nedala som dcérke priestor prežiť si smútok a zasahovala som do prežívania. Miesto, aby sama v tichu smútok prežila a napokon sa sama rozhodla, či chce stav veci zmeniť, či nejakú zmenu vôbec požaduje, som rozhodla za ňu. Nechtiac som ju učila, že smútok je niečo, čo nesmie prežiť, čo sa musí zastaviť, poprieť, nepovoliť – s čím treba bojovať. Ukázala som jej, že realita taká, aká je, nie je v poriadku. Ak nám vyhovuje viac iný obraz reality, ihneď ho zmeňme. Miesto toho, aby sme premýšľali nad tým, prečo z nej máme takéto pocity (prečo nám ich vyvolala). Zdá sa nám, že „len“ pomáhame deťom v ich smútku, v skutočnosti smútok popierame, rovnako aj oprávnenosť jeho slobodného a voľného prežívania. A konáme tak, aj keď deti plačú, hnevajú sa, zúria, bláznia sa či sa podľa nás nevhodne správajú.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Prestala som konať. Zastavila som sa a vyčkávala som. Sama sa najprv musím naučiť, že realita nepotrebuje okamžitú zmenu, keď nám nevyhovuje. Či sa už veci dajú zmeniť alebo nie. Ľahšie je zmieriť sa s realitou, keď sa veci zmeniť nedajú. Niekedy je lepšie ich vôbec nemeniť, ale pokračovať v načatej ceste. Koľko ľudí bojuje proti statusu quo? So situáciami či vecami, ktoré zase idú proti nim samým? Neuvedomujeme si, ako si týmto konaním škodíme. Čo ak to je pomocná ruka, ktorú však my vnímame v tom momente ako negatívum (hovorí sa tomu krátkozrakosť)? Každé jedno puzzle nášho života má svoj význam. Tým nechcem tvrdiť – Zmierte sa so situáciou, ktorá vám ubližuje alebo vás poškodzuje.

Dcérka sa po mojom stopnutí a nezasahovaní do stavu vecí začudovala. Sprav niečo s tým bábätkom. Sprav niečo s tým mŕtvym. Sprav niečo s tou rozprávkou. Lenže ja nechcem. Tak to chodí. Čo s tým spravíš ty, dcérka moja? Nechala som ju smútiť a objímala som ju, keď to potrebovala. Osvetlila som jej, prečo sa tak veci dejú. To bol môj jediný vstup. Vtáčik plače kvôli tomuto. Rozprávka pokračuje, uvidíme, čo sa bude diať. Vypnutím by sme neprežili katarziu. Bábätko plače, pretože nevie inak komunikovať. Ty mi povieš, čo ťa trápi, bábätko to nevie povedať. A smrť nezvrátime. Aj naša prababička zomrela, pamätáš? Dcérka už vie. Smutno jej je stále, ale sama si povie, čo môže a hlavne čo chce zmeniť. Devíza pre budúcnosť?

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.